Zmyslom druhého piliera je nejakým spôsobom „obísť“ riziká spojené s demografickým vývojom. Ak by však efekty druhého piliera zafungovali, istota ľudí by sa zvýšila a možno počítať s tým, že by sa to odrazilo aj v demografickej krivke. Ľudia by sa cítili komfortnejšie, istejšie, a začalo by sa (možno) rodiť viac detí. Viac detí by zase ale spätne znamenalo, že by bolo možné udržať dôchodkový systém len v rámci prvého piliera. Nebolo by potom jednoduchšie a lacnejšie podporiť natalitu priamo, teda bez zavedenia veľmi drahého a pravdepodobne nie moc efektívneho druhého piliera?
Bez dostatočnej natality a dobrého demografického vývoja vzniká otázka, ako bude krajina so zlým demografickým vývojom schopná zabezpečovať tovary a služby pre svojich obyvateľov (napríklad aj dôchodcov)? Takáto krajina, ktorá postaví dôchodkové zabezpečenie nie na zdravom demografickom vývoji, ale na raste kapitálových trhov, bude mať síce (možno) dostatočné finančné zdroje, ale zároveň nebude schopná tieto finančné zdroje využiť, pretože nebude mať dostatok ľudí, ktorí by boli schopní v ekonomike pracovať. Takáto krajina bude mať potom iba dve možnosti:
a) Potrebný tovar a služby dovezie zo zahraničia. Toto riešenie bude extrémne drahé, pretože takáto krajina nebude môcť platiť primeraným kvalitným tovarom a službami, ktoré by sama vyrobila, a bude schopná platiť iba v peniazoch. Bude teda v konečnom dôsledku platiť za tie dovezené tovary a služby veľmi draho.
b) Potrebnú pracovnú silu (na výrobu tovarov a poskytovanie služieb) dovezie zo zahraničia. Tu vzniká otázka, že odkiaľ? Z Indie, Číny, Sudánu? Vzniknuté sociálne problémy budú spojené s nákladmi, ktoré prevýšia akýkoľvek predstaviteľný pozitívny efekt.
Namodelujme si štát, ktorý by mal iba druhý - kapitálový pilier, a úplne by zrušil priebežný dôchodkový pilier. Pracujúci ľudia takéhoto štátu by mali investované svoje peniaze (určené na dôchodkové zabezpečenie) iba a výlučne na kapitálových trhoch prostredníctvom dôchodkových správcovských spoločností. Pretože pracujúci ľudia tohto štátu by počítali s tým, že svoj dôchodok majú zabezpečený z výnosov na kapitálových trhoch, a nie z práce ich detí alebo generácie ich detí, neboli by motivovaní deti mať. Nič (okrem reprodukčného pudu) by ich neviedlo k tomu, aby mali a vychovávali deti. Celý produktívny život by iba pracovali a ukladali svoje voľné peniaze na kapitálových trhoch, a po nociach by si iba listovali vo svojich výpisoch so stavom na účtoch na fondoch v dôchodkových správcovských spoločnostiach. Postupne sa z tohto štátu stáva štát bezdetných egoistických parazitických gerontov, neschopných okrem svojho sebectva (re)produkovať čokoľvek iné. Chceli by ste žiť v takom štáte? Ja nie. Mimochodom, teraz mi napadá, že jeden veľký štát mi to už teraz pripomína. A ešte dovetok: Takýto štát by vlastne vždy iba parazitoval na (pozitívnom) demografickom vývoji v iných štátoch. Bolo by možné, aby takto fungoval všetky štáty? Asi nie, pretože celý svet nemôže parazitovať sám na sebe. Alebo môže?
Iste ste pochopili, kam smerujem. Podľa môjho názoru, priebežný aj kapitálový pilier sú iba dve strany tej istej mince. Nemôžem zabezpečovať dôchodok pre dôchodcov iba zo zostatkov na účtoch (z virtuálnych zostatkov na účtoch). Vždy sa dá zabezpečovať dôchodok iba z reálnej práce (tovarov a služieb) poskytnutých v reálnom čase, teda v čase, keď vznikne potreba tieto tovary a služby spotrebúvať. Tie tovary a služby musí však v tom reálnom čase niekto vyrobiť alebo poskytnúť. Tým, kto tie tovary a služby vyrobí a poskytne, nemôže byť nikto iný ako naše deti alebo deti z generácie našich detí. Spomenúť tu príbeh o troch grošoch by bolo asi už naozaj redundatné.
Otázka týkajúca sa demografického vývoja je jednoduchá, logická a legitímna. Tá otázka je veľmi jednoduchá vo svojej podstate, a ak sa ju ľudia snažia bagatelizovať, svedčí to o tom, že si s ňou nevedia rady. Že jednoducho odpoveď nikto nepozná, a čo horšie, nikto si ani nie je schopný a ochotný takto tú otázku položiť. Znova však zopakujem, tá otázka je absolútne jednoduchá, logická a legitímna. Presne takto totiž tá otázka bude stáť, ak sa nezmení demografický vývoj. Nijak inak stáť ani nemôže. Proste, jedného dňa sa zobudíme a tá otázka (a jej riešenie) budú stáť pred nami.
Niekedy sa argumentuje, že vôbec neplatí, že čím viac detí, tým bohatší štát. S tým sa dá do určitej miery súhlasiť. Existuje však veľmi presná hranica miery pôrodnosti, pod ktorou už nie je možné zabezpečiť ani jednoduchú reprodukciu počtu obyvateľstva. Ja hovorím, že aspoň túto mieru by sa mal štát (ľudia žijúci na určitom území, ak chcete národ, societa, komunita...) snažiť zabezpečiť, inak mu reálne hrozí vyhynutie. Ak sa má niekto o nás v starobe postarať, tak to budú naše deti, nikto iný. Buď sa o svojich starcov postarajú deti priamo, to znamená napríklad to, že by neexistoval dôchodkový systém ako celok (napríklad v Thajsku nie je žiadne dôchodkové zabezpečenie) a deti by boli povinné sa o svojich rodičov osobne postarať. To je jedna možnosť. Druhá možnosť je (vymyslel ju Bismarck), že ľuďom v produktívnom veku štát (spoločnosť, komunita...) niečo z ich práce (v podobe mzdy) vezme a prerozdelí to starým ľuďom, ktorí sa dožili určitého, relatívne vysokého veku. Tí starí ľudia si potom za tie prerozdelené peniaze vo svojej starobe kúpia prácu (tovar a služby), ktoré potrebujú. Ten tovar a tie služby im poskytnú ich deti, nikto iný to neurobí („neodpracuje“).
Takže, otázka stojí takto: Dovezieme všetko, čo potrebujeme (tovar a služby) alebo to za nás doma vyrobí/poskytne niekto, kto príde z cudziny? Pokiaľ ide o dovoz tovarov, ale iste, dopyt bezdetných gerontov v starobincoch po tovaroch bude, a tovary radi prídu, len za akú cenu, ak tí geronti nebudú schopní okrem svojho egoizmu produkovať nič iné, žiadne protihodnoty? A pokiaľ ide o dovoz pracovnej sily, je masový príchod pracovnej sily z Východu (Juhu) z nášho hľadiska rozumné riešenie? Lebo keď tu budeme mať ženičky a mocných chlapcov z Ázie a Afriky (a pod.), bude to ešte Slovensko? Ja nie som žiaden nacionalista, len viete sa s tým takto jednoducho zmieriť? Minarety, burky a tak...? V pohode? Ja neviem, nie som si istý, či to je presne to, čo sme chceli. Alebo žeby áno? Žeby práve presne toto bolo to, o čo ide?
Používam v tejto súvislosti pomerne drastický príklad a vopred sa ospravedlňujem za jeho expresívnosť: Kto bezvládnemu, v starobinci bývajúcemu dôchodcovi, ktorý má na účtoch (povedzme aj v DSS...) tisícky či milióny eúr, s prepáčením, utrie zadok, osprchuje ho a nakŕmi ho, ak to neurobia jeho deti (vnuci), alebo ľudia z generácie jeho detí (vnukov)? Príde to urobiť mladá žena z Pakistanu? Za akú cenu?
