Jej synonymami sú slová "je potrebné", "žiada sa", "načim". V minulom a budúcom čase sa používa so sponou "bolo treba", "bude treba" a v zápore "netreba", "nebolo treba", "nebude treba".
Podľa Jazykovej poradne, ktorej garantom je Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV, slovo "trebalo" nie je spisovné. Vzniklo z príslovky "treba" pridaním prípony -lo zodpovedajúcej prípone slovesného tvaru 3. osoby jednotného čísla minulého času. Ako formálne slovesný tvar by predpokladal slovesný neurčitok trebať, ktorý v slovenčine nejestvuje. Potrebu vykonať minulý alebo podmienený dej sa vyjadruje konštrukciou bolo treba, bolo potrebné, bolo by treba, bolo by potrebné, prípadne slovesami muselo sa, malo sa, malo by sa.
Tak skúsme nejaké argumenty v prospech "trebalo". V súlade s jazykovedným pohľadom som tému rozdelil na tri časti: 1. vžitosť, 2. funkcia a 3. systémovosť. O vžitosti a komunikačnej adekvátnosti sa veľmi baviť netreba, tie sú naplnené. Otázna je systémovosť, preto som jej venoval najviac poznámok.
1. Vžitosť/zaužívanosť (miera všeobecnej akceptácie jazykového prostriedku):
"Trebalo" použili vo svojom diele napríklad Zora Jesenská, Ján Francisci, Andrej Kmeť, Jaroslav Vlček. Pri vyhľadávaní na internete vyhľadávač ponúkne asi 320 výskytov, kde bolo na stránkach zo Slovenska použité slovo "trebalo". V Slovenskom národnom korpuse JUĽŠ SAV je viac ako 80 výskytov slova "trebalo". Frekvencia jeho používania je dôkazom jeho akceptácie, ako aj vyjadrením jeho pociťovania ako normálneho a vhodného slova.
2. Funkcia/komunikačná adekvátnosť (miera úspešnosti komunikácie):
Asi nie sú žiadne pochybnosti o tom, že slovo "trebalo" nestojí v nijakom ohľade proti úspešnosti komunikácie a plne umožňuje pochopenie diskurzu.
3. Systémovosť/ústrojnosť (miera začlenenia do systému jazyka):
Rozhodne nie som expert na ukrajinčinu, ale zdá sa, že ukrajinčina má slovo "надало" s významom slovenského "trebalo". Možno to je aj dôvod, prečo sa "trebalo" vyskytuje najmä na východe Slovenska - teda pod vplyvom ukrajinčiny.
Treba(lo) zapadá do radu modálnych slovies typu chcieť, môcť, musieť, vedieť, mať (povinnosť), smieť, dať sa, pri ktorých sú tvary chcelo, mohlo, muselo, vedelo, malo, smelo či dalo celkom prirodzené. "Trebať" v neurčitku síce oficiálne nemáme, ale možno máme iba minulý čas tohto (povedzme) slovesa: trebalo.
V slovenčine máme aj slovesá, ktoré sa používajú (takmer) výlučne iba v 3. osobe jednotného čísla. Takými sú pršať, snežiť, hrmieť, svitať, blýskať sa a pod. Ťažko si predstaviť situáciu, kedy by niekto povedal alebo napísal "snežil som" či "pršali sme". Iste, Perún možno mohol pršať (spôsobovať dážď) a Zeus hrmieť (spôsobovať hrom: Zeus hrmel!), ale to sú skôr výnimočné slovné konštrukcie. Možno sem akosi patrí aj 3. osoba jednotného čísla "trebalo"?
Istým spôsobom sa slovu "trebalo" podobá častica "hádam", ktorá vznikla z prvej osoby singuláru od slovesa hádať. Podobne zmeravením slovesných tvarov vznikli aj častice "povedzme, prepytujem, reku, tuším, veru, vraj" a petrifikovaním slovných spojení so slovesom vznikli napríklad aj častice "bodaj, bohvie, božechráň, dajbože, môžbyť, nebodaj, nedajbože, nevedno, prisámbohu ..."
Prečo sa na to nepozrieť tak, že slovo "trebalo" (povedzme slovesný tvar) vzniklo z vetnej príslovky "treba" alebo z potenciálneho neurčitku slovesa "trebať"? Alebo inými slovami: Čo ak predsa len existuje neurčitok pre slovo "trebalo", teda sloveso "trebať"? Možno "trebať" existuje iba ako potenciálne slovo, v jazykovej praxi nedoložené a nedoložiteľné, ale predsa kdesi na pozadí jestvujúce slovo? Imaginárne sloveso "trebať" by v takomto prípade malo v súčasnosti iba tri tvary: 3. osobu jednotného čísla v minulom čase (trebalo), zápor (netrebalo) a podmieňovací spôsob (trebalo by/netrebalo by).
Okrem toho, je tu aj precedens, a nie jeden: Od citoslovca "ahoj" existuje jazykovedcami na milosť vzaté citoslovce "ahojte" (podobne "čau" - "čaute"). Vraj odrážajú pružnosť slovenčiny (citoslovce môže mať podobu množného čísla?). A od citoslovca "na" (tu máš, vezmi si, nech sa páči) existuje citoslovce "nate" pre množné číslo (!). "Ahojte" (aj "čaute" i "nate") je však možné vnímať ako slovesné tvary (2. osoba množného čísla: vy ahojte, vy čaute, vy nate). "Trebalo" neodráža pružnosť jazyka?
Tak neviem, trebalo tento blog či netrebalo?
