Možno lepším slovom než „šťastie“ je slovo „spokojnosť“. Skutočne, šťastie sa dá iba málokedy identifikovať v aktuálnom živote; v ňom zväčša zažívame oveľa menej komplikované emócie, ako napríklad „úspech“, „radosť“, alebo „nadšenie“, „prekvapenie“. Šťastie a jeho dosahovanie je v tomto zmysle iba chimérou, preludom, za ktorým sa ženieme, ale ktorý ťažko dosiahneme.
Takže: šťastie vnímame spravidla ako minulý stav. Málokedy, ak vôbec niekedy, počujete niekoho povedať: „Teraz, v tejto chvíli, som šťastný.“ Skôr počujete vetu „Vtedy, pred mesiacom či pred rokmi, som bol šťastný.“ Oblažuje nás spomienka na prežité šťastné chvíle, táto spomienka nám pomáha prežiť často neružovú prítomnosť a ísť dopredu.
Aký by však malo zmysel privrávať sa sám sebe: „Pamätáš sa, aký si bol šťastný vtedy, keď si si kúpil byt....?“ alebo „Spomínaš si na tie krásne chvíle, vtedy na dovolenke...?“ Veď to cítite, to je hlúposť. Spomínať na krásne prežité chvíle nemá moc zmysel osamote. Pripomínať si šťastie, úspechy, radosti a ďalšie pozitívne emócie predsa má zmysel iba s niekým, minimálne vo dvojici. Tešiť sa zo spomienok na prežité je oveľa sladšie s niekým, s druhým človekom, s partnerom.
Zdieľaná radosť je dvojnásobná radosť, zdieľaný žiaľ je polovičný žiaľ.
Teória šťastia osamote je fajn, v praxi však s najväčšou pravdepodobnosť nefunguje. K šťastiu, alebo skromnejšie, k spokojnosti, potrebujeme niekoho, kto nás má rád, kto nás rád vidí, kto sa s nami rád stretne, kto sa s nami rád porozpráva. Bez tohto vedomia stráca život zmysel. Samota je frustrujúca. Dlhodobé fungovanie bez partnera znamená život ochudobnený o jeden veľmi dôležitý rozmer. Dá sa to prežiť, ale nie je to ono. Z dlhodobého hľadiska sme predurčení skôr k párovému fungovaniu. Prirodzenou ľudskou potrebou je zdieľať svoje prežívanie, byť uznaný, akceptovaný a milovaný a k niekomu patriť. Inými slovami, vyhnúť sa prázdnote a samote. Teoreticky by ste mali a mohli byť šťastní aj sami so sebou, prakticky však asi ťažko budete šťastní bez partnera.
Nedajte si preto od odborníkov nahovoriť nezmysly v tom smere, že ak nie ste schopný žiť sám a byť pritom ešte aj spokojný (a nebodaj šťastný), tak nie ste plnohodnotný, zrelý a nezávislý človek. Samotné vnucovanie takejto myšlienky napríklad v stave rozchodu s partnerom ubližuje. Tak si nenechajte vtĺkať do hlavy takéto polovičaté múdrosti.
V tomto zmysle, ale len v tomto zmysle, je, žiaľ, aj nedokonalý, alebo dokonca aj zlý partner lepší ako žiaden partner. Ale práve v tomto bode je problém, ktorý, ako sa hovorí, riešime celým svojím životom a nikdy ho nemáme a nemôžeme mať s konečnou platnosťou vyriešený. ŽIJEME S TÝM PRAVÝM? Ak totiž opustíme toho pravdepodobne nedokonalého partnera, je tu riziko, že ostaneme na istý čas sami, a možno aj dlhodobo sami. Nie je teda lepšie ostať aj s tým, kto nie je „stopercentný“? Odhliadnuc od ďalšej otázky: bude ten nasledujúci lepší?
A tu nastáva ten bod, keď sa musíme sami vždy znova a znova, každý deň, za seba rozhodovať a nikto iný za nás toto rozhodnutie neurobí. Rozhodovať sa o tom, či je už situácia naozaj taká neúnosná, či je partner naozaj taký neznesiteľný, že neistota a riziko samoty sú lepšie ako ostať s ním vo vzťahu. Rozhodovať sa o tom, že naozaj už nie je nič horšie a viac zaťažujúce ako žiť vo svojom neuspokojivom, či dokonca obťažujúcom vzťahu. O tejto hranici sa nedá povedať nič všeobecné, pretože túto hranicu si nosí každý sám v sebe.
Na jednej strane nás strach zo samoty, na rovinu povedané, núti starať sa o vzťah a rozvíjať ho. Znesiteľné spolužitie s partnerom je vždy lepšie ako samota. Udržať vzťah je jednoduchšie, bezpečnejšie a pohodlnejšie než ostať sám. Aj v tomto bode sa v princípe správame sebecky. Ak by samota bola pre nás znesiteľnejšia, stráviteľnejšia alebo dokonca výhodnejšia, na udržaní a rozvíjaní vzťahu by nám až tak nezáležalo.
Partnera hľadáme práve preto, aby sme boli s ním šťastní.
Na druhej strane však strach zo samoty, alebo iba z možnosti samoty či osamelosti, nám často neumožňuje ukončiť vzťah, o ktorom vieme, že nie je dobrý. Bez prevzatia tohto rizika sa však nepohneme ďalej. Bez toho kúska rozhodnosti a akceptácie rizika ostaneme vo vzťahu, ktorý nás neuspokojuje. Bez rozchodu a rizika samoty však nemôžeme nájsť cestu, po ktorej môžeme ísť životom ďalej. Skúste sa aj v týchto chvíľach jasne rozhodovať a najmä neriešiť túto situáciu vyhnitím. Riešiť ju neriešením. To nepomôže, ba práve naopak, iba sa to celé zhorší a bude viesť k vážnym psychickým a následne možno i fyzickým zdravotným ťažkostiam. Znova: Skúste byť rozhodní.
