Sú také slová, ktoré vyjadrujú pobádanie na súhlas s hovoriacim, napríklad „pravda, však, všakže, nie“: Krásny dom, však? Krásny dom, nie? Bežne v tomto význame používame aj „že“: Krásny dom, že? To „že“ na tomto mieste však vraj nie je správne.
Či? je podľa mňa trocha komplikovanejší prípad. Je to dnes bežný spôsob vyjadrovania sa najmä mladých ľudí, takmer za každou vetou použijú „či?“. Niekedy to znie tvrdohlavo až vyzývavo, inokedy iba neisto.
Krátky pohľad do slovníka naznačí, že toto moderné či? môže byť skratkou za „či nie?“ a vtedy vraj zdôrazňuje platnosť výpovede (teda tvrdohlavosť, výzvu). Alebo môže byť skratkou za „či čo?“ a vtedy vraj vyjadruje pochybnosť, neistotu.
Ideme do školy, či nie? = Jasné, ideme do školy!
Ideme do školy, či čo? = Možno do školy ideme, možno nejdeme.
Mládež však dnes hovorí:
Ideme do školy, či? = Určite ideme/možno nejdeme.
A tak to asi bolo aj s tými Alpami:
To sú Alpy, či? = Určite sú to Alpy/možno to nie sú Alpy.
Či? umožňuje hovoriacemu ponechať si možnosť voľby medzi dôrazným áno a pochybnosťou, a to podľa vývoja ďalších udalostí. Keby bolo treba, tak sa môže prikloniť aj k alternatíve zdôraznenia (jasné, je to tak!), ale aj k alternatíve pochybností (možno to tak nie je). Ideálne slovo pre zložitú, nejednoznačnú a komplexnú dobu. Preto si na či? na konci vety budeme musieť zvyknúť (aj keď mne sa osobne takýto spôsob vyjadrovania nepá-či).
Mimochodom, boli to Alpy. Či?
