Pretože označuje najlepších, teda najvýkonnejších, najúspešnejších, a ergo ipso facto najvýznamnejších a privilegovaných ľudí v nejakej skupine, v slovenskej (aj českej?) plebejskej spoločnosti bahniacej si storočia v priemernosti až podpriemernosti, v prežívaní a systémovom oportunizme, nemohlo mať slovo elita nikdy trvalejší úspech.
Až posledný akademický slovník slovenčiny dokázal zachytiť význam slova elita tak, ako ho cíti používateľ slovenčiny v podstate odjakživa: elita ako skupina ľudí s najvyšším postavením alebo mocou v spoločnosti. Pomerne presne. Žiadna výkonnosť, úspech, schopnosť vyniknúť ako predpoklad zaradenia sa do elity. Nie, v slove elita je pre Slováka zakódovaná iba moc a spoločenské postavenie.
Ako hovorí príslovie, komu dal Pánboh úrad, tomu dal aj rozum. Najprv úrad (moc), potom rozum. Nie opačne. To je na Slovensku elita.
Myslím, že už za boľševika členovia komunistickej strany sami seba nazývali predvojom, výkvetom robotníckej triedy. Výkvet je však to isté čo elita. Neviem o tom, že by o sebe hovorili ako o elite proletariátu, asi až takej stupidity neboli schopní. Alebo sa im iba slovo elita zdalo príliš západné, buržoázne, elitárske? V podstate sa však za elitu určite považovali.
V minulosti viali zo slova elita analógie ako aristokracia, honorácia, nobilita, neskôr ruská verchuška. Dnes zase elita zaváňa oligarchiou, establishmentom, high society, nebodaj konotáciami odkazujúcimi na celebritu alebo smotánku.
Elita v dnešnom bežnom chápaní a, obávam sa, ani v skutočnosti, nemá ďaleko od najvyššej indickej kastovnej vrstvy bráhmanov. Na tento význam elity dnes upriamuje pozornosť aj sociológia trefnou teóriou diskrétnej a obslužnej elity, v našich zemepisných šírkach šírenou najmä moravským sociológom Janom Kellerom. Na rozdiel od členov diskrétnej elity, ktorých nemáme šancu nikdy stretnúť, členov obslužnej elity stretávame neustále v podobe politikov, novinárov, manažérov, umelcov, učiteľov.
Hovorím, elita je nešťastné slovo.
