Nákup v BILLE

Nevedel som sa rozhodnúť, či pôjdem do Lidla, alebo do Billy... Nemusel som sa s tým ani dlho trápiť a moja lenivosť prehovorila za mňa. Billa je totiž o pár metrov bližšie. A tak som (ešte) plný elánu vykročil smerom k Bille. Ako som tak išiel siahnuť po košíku, zistil som že je tam už len ten jeden, plný letákov a so zalomeným žetónom vo vnútri. Priveľmi som nerozmýšľal, kde všetky sú a pre moje dočasné uspokojenie stačilo naivné vysvetlenie, že ich zrejme predavač zobral preleštiť, alebo sa na nich vozia rozšantené cigánčatá. Povedal som si, že aj tak toho neberiem veľa a rozhodol som sa nakúpiť bez košíka. Môj smer bol jasný, išiel som k niečomu, čo netreba variť, a dá sa to jesť. Týmto som teda vyradil všetku zeleninu, clever produkty a jogurty s päťdesiatpercentnou zľavou, ktorým plieseň rozožierala kelímky. Povedal som si že zoberiem niečo na pitie a nejaký kakaovník alebo čo.

Čo som potreboval som dostal. Teraz bolo mojím najvyšším cieľom dostať sa von čo najrýchlejšie, lebo mi už začalo byť v tej bunde teplo. Ale to som asi chcel príliš veľa, lebo v tom som zbadal, čo je realita. Dve otvorené pokladne, kde sedeli predavačky zjavne otrávené svojou monotónnou prácou (s výrazom ako: „ja som platená od hodiny, nie od výkonu, tak sa netvárte že počítať minútu, či je tých rožkov naozaj desať je niečo neprirodzené“). Za každou z týchto pokladní sa ťahal dlhočizný zástup ľudí prepletajúcich sa pomedzi nakupujúcich a dynamické regály ( to sú tie v ktorých je vždy niečo veľmi zaujímavé a postavia ich do stredu nákupnej zóny), ktorý pripomínal hadíka, ktorý vznikne na nízkorozpočtových zábavách, kde je to vlastne vyvrcholením večera. Nikdy som si tento typ tanca veľmi neobľúbil, no nechcel som kaziť zábavu a tak som si našiel kratší koniec a postavil som sa do radu.

Pritom, ako som si uvedomoval, že mi po chrbte stekajú kvapky potu som sa započúval do najaktuálnejších akcií, ktoré zneli z reprákov. Zrazu som pochopil, čo znamená to známe heslo: „Billa dnes, to najlepšie je pre mňa“. Bolo v tom zakamuflované, že ak tam chceme nakúpiť, budeme radi, ak to stihneme v deň vstupu. Zaraz som sa spamätal, položil svoje dve položky a zamieril rovnou čiarou von...prechádzal som popritom okolo ľudí, ktorí tu zanechali svoju mladosť, a do polovice boli obrastení machom, okolo Matuzalema a nakoniec aj okolo predavačky, ktorej musela vedúca prísť vymeniť kotúč papiera v pokladnici.

Nakoniec som sa dostal z jamy pekelnej a moje predsavzatie, napriek tomu že bol všedný deň znelo: „Už nikdy tam nevkročím, nikdy!“

Bohužiaľ, my, ľudské stvorenia sme natoľko nedokonalé, že občas ešte zabudnem, čo je to za pakáreň, ale vždy si to všimnem skôr ako vystojím dieru, a tak stihnem odísť včas.

Týmto článkom som rozhodne nechcel pokaziť dobrú povesť tomuto obchodnému reťazcu a na súde všetko popriem... ;-)