Sú ľudia, kamaráti, ktorí sa zvyknú ozvať po dlhej, pradlhej dobe, kedy už by sme to ani nečakali. Či už kontaktom telefonickým, alebo cez internet. Ak sa ozvú a dajú o sebe vedieť, som v tej chvíli naozaj šťastná, je to úžasný pocit, ak si niekto na mňa spomenie. Ale až po zdvihnutí telefónu, alebo otvorení mailu zistím podstatu. ,,Prečo?“Moje nadšenie netrvá dlho. Dotyčný priateľ sa v úvode nášho telefónneho rozhovoru spýta. ,,Ahoj, ako sa máš?“ ani nestihnem odpovedať a už má na mňa ,,more“ otázok, ako mu poradiť v oblasti, ktorej pracujem. A čo sa týka kontaktu cez mail, je sklamanie ešte o kúsok väčšie. Už po prihlásení na moje mailové konto bliká obálka. Moja zvedavosť a pocit z toho, že niekto na mňa myslí ma hreje pri srdci. Áno, je to krásny dlhý mail, ktorý mi dokáže napísať ,,kamarátka“, ktorá vyzvedá ako sa mám, čo mám nové, ako v práci... Ja celá nadšená a vďačná za to, že si na mňa spomenula, v zápale radosti odpisujem. Píšem všetko. Rozpíšem sa tak, že jej posielam naozaj veľkú kvantitu informácií o sebe. A ona? Nenájde v ňom kvalitu, aby sa zmohla mi odpísať. Prevláda tu závisť, neprajnosť. Závidí sa všetko, aj to, že mi narástol nos medzi očami. Ale môžem za to ja? Príroda mi ho tam predsa ,,nadelila.“ Takýchto ľudí, je dobré obchádzať veľkým oblúkom. Ja som ich obišla a cítim, že som spravila dobre.Na šťastie takých ľudí je len pár a okolo seba mám aj skutočných priateľov. Navzájom si pomáhame, prajeme si všetko dobré, tešíme sa z každého úspechu, sme smutní z neúspechu, spoločne si poplačeme, spoločne zasmejeme, taktiež sa dokážeme spolu dobre zabaviť. Voláme si, píšeme, sme v skoro denno-dennom kontakte. Tešíme sa na spoločné stretnutia, rozprávanie zážitkov, vymiename si svoje skúsenosti, znalosti. Máme spoločné záujmy. No proste všetko čo by v priateľstve nemalo chýbať.Život mi pomohol objaviť tieto dve strany ,,mince“. Mne stačí k životu len tá jedna. Tá, ktorá si vie vážiť, že ma má. A ja že mám ju.
