SOBOTA 14.VII. 2012
Marek nás medzi 13.05-13.30 vyzdvihuje svojím autom Dodge Nitro a po zakúpení rakúskej diaľničnej známky, vstupujeme na územie tejže krajiny. Na palube vládne dobrá nálada, ktorú nenarúša ani škorec, ktorý sa nás pokúsil torpédovať a pravdepodobne za to doplatil životom.
Postupne do diskusie zapájame aj tetu v družici, ktorá nám skrze navigačné médium ozrejmuje našu trasu. Začína popŕchať. V Germánii tankujeme na Mušličkovej pumpe a Roman sa oboznamuje so šoférovaním s automatickou prevodovkou.
Padá večer, zmráka sa a ja žiadam o stravovaciu prestávku v Kráľovom Burgeri. V noci zápasím s mikrospánkom. Premávka redne a asi...
NEDEĽA 15.VII.
..o 00.30 vchádzame do Francúzska. Víta nás hmlou, čo na diaľnici nie je najlepšia zdravica. A tu odhaľujeme ďalší miestny obyčaj: odpočívadlá sú miestopisne pomenované. Odhalili sme to tak, že odbočku na odpočívadle sme pokladali za cestu na mesto a neodbočili sme, hoci sa nám odpočívadla žiadalo. Ale napokon sme jedno vyňúrali a uložili sme sa na spánok. (cca 01.00?) Ešte že má Marek veľko objemné auto.
Ráno (cca 06.00) bezodkladne a bez ústnej hygieny napredujeme ďalej. Francúzsko nám poskytuje bezplatnú nebeskú auto umyváreň. Dotankuvávame na Britskom olejčíku a badáme, že v šírom kraji nieto Mc Donalda na raňajky vajíčkovo-slaninové.
O tomto čase je už aj slnečno. I dobočili sme z cesty, ale obraciame sa na tú správnu.
Potom raňajkujeme na odpočívadle. Na ceste hojnosť Holanďanov s motorizovanými slimačími domčekmi. Na cestách francúzskych diaľničných často vídavať rituál medzi motoristom a tetou v mýtnej búdke: „podaj mi rúčku maličkú, zaplať francúzsku diaľničku...“ Ale nikde fastfood!! Načim sem vyslať vierozvestcov hranoliek a burgerov. Veď hovädzieho sa tu pasie dosť. Najzaujímavejšie su kravy vo sfarbení cappuccina.
Konečne niekedy o 14.00-15.00 sme na hoteli. Upadáme do šlófika. Moji druhovia sa dokonca sprchujú. Neskôr vyrážame na vohľady ulicami Saint-Lô. Ba kieho, vo výklade obchodíku vidno držkové produkty. Mesto je mimoriadne malebné, vlajkami USA sa nešetrí. Krásne.
Večer sa na izbe staráme každý o seba: Marek sa hrá na mobile, ja si krémom hĺbkovo hydratujem chodidlá[1], Roman si zastavuje krvácanie. Ideme na pivo na prízemie hotela a potom už len dobrú noc.
PONDELOK 16.VII.
Včera sme sa uzniesli, že vyrážame o 09.00. Avšak dodržať takéto predsavzatie, ak vstaneme o 08.30, ako sme spravili ja a Roman, je neľahké.[2] I tak sme my dvaja menovaní vyrazili bez raňajok. A patrí sa zmieniť o obvinení, že vraj chrápem. Nehoráznosť.
Púť začíname v Carentane. Príjemné mestečko a ak by človek o jeho obyvateľoch nevedel že sú to Francúzi, až by ich obdivoval. Nepochybne tu bude rapídne menšie percento srdcovo-cievnych ochotení, hádam i žalúdočných vredov, ako u nás.
V Saint Côme du Mont vchádzame do múzea Dead man´s corner. V susednom shope sa aj vybavujeme rôznymi suvenýrmi. Ďalšie múzeum navštevujeme v Saint Marie du Mont (to sú názvy, napadá mi paralela medzi Slovenskou a Partizánskou Ľupčou) avšak miesto usmievavej baby náchylnej vyjadrovať sa anglicky (ako na predošlom mieste), tu nám predáva lístky nie práve bystrý chlapec, ktorý kalkulačkou vypočítava, koľko vydať ak vstupné pre troch je spolu 15 € a platíme 50 € bankovkou. Vedľa opäť tematický military shop, to sme ešte nevedeli aká je to živnosť pre celý kraj.
Chalani náhodne objavujú pamätník majora Dicka Wintersa (fanúšikovia Band of Brothers iste vedia o kom je reč), opäť predzvesť čohosi a totiž že tunajšie sochy sú vytepané fakt do detailov. No a konečne sme pri mori – na Utah beach. Buď pozdravené vylodenie. V múzeu majú dokonca celý B-26 Marauder. Ak by som bol pracháč, nechám tu 10 – 20 – 50 tisíc Euro za obrazy. Dajú sa kúpiť i zodpovedajúce postery za 5 -10 €, ale náš byt model U-47 neumožňuje ich zavesenie.
Len tu už na mňa padá malátnosť z hladu a dehydratácie a nechávam chalanov časť bunkrov v priľahlom chotári navštíviť bezo mňa. Pozoruhodný je aj pamätníček na privátnom pozemku u Ravenoville. A tie mestá udržiavané a mierumilovné, až hrôza, strašný pohľad pre komunálneho politika postkomunistického štátu.
V Saint Mere Eglise to už nevydržím a musím sa odpojiť na pivo. Len tak vo mne zasyčalo a ja opäť nadobúdam vedomie a záujem o dianie vôkol: maketu legendárneho parašutistu Johna Steela, múzeum a v neposlednom rade obedo-večeru. A na každom roku opäť military shop. Večer zakončujem na pivku v hoteli. Guademus igitur!
UTOROK 17.VII.
Číňania všetkých krajín spojte sa. Prvé čo dnes zhliadneme je pamätník World Peace Statue, na piedestáli ktorého sú čínske znaky. Už a dnes máme na programe skalnaté útesy Pointe du Hoc. Vraj druhý batalión rangerov sa tu vyjašil a Nemci zavedno s nimi. V rozmare tu zanechali priehrštie kráterov, veľmi hlbokých to kráterov, ani čo by ich jedna bitevná loď bola mala. Ak by sme boli o niečo vypočítavejší, máme výklad grátis, lebo často sa stretávame s asi japonským manželským párom, ich potomkom a ich britským sprievodcom.
Ak pred šiestimi dekádami tu boli varovno informačné cedule „Achtung Minen“, dnes by tu mali byť cedule „Achtung Scheisse“, bo hlodavce znečisťujú cestičku.
Nadávka kurník šopa má svoj normanský náprotivok, bol múzeum D-Day Omaha vo Vierville sur Mer je fakt šopa. V Saint Laurent sur Mer nás zase fascinujú traktory na pláži Omaha a pontóny. Naplnený dojmami oželel som ďalšie z radu múzeí (Musee Memorial d´Omaha Beach), avšak čas čakania na mojich priateľov využil som na diskrétne pozorovanie slovenského turistu a jeho francúzskej matrace s ženským menom.
No a teraz sa dostávam k zlatému klincu dňa, žiaľ bol to klinec do tisíca rakví. Americký vojenský cintorín v Colleville sur Mer. Z diaľky les krížov. Ale prechádzajúc sa medzi nimi človek „prekvapene odhaľuje“ osobnostnú stránku vojny a najmä fakt, že mnohí sa nedožili konca. A niektorí z tých ktorí sa nedožili, zomreli bez mena. Prosto na náhrobkoch je len ubezpečenie, že sú známi Bohu. Súhlasím a dodávam: dúfajte dietky Božie, odpúšťajú sa vám hriechy, pretože vojna je síce hriech par excellence – ale i očistec na zemi. Neubránil som sa dojatiu, keď som pri jednom z hrobov neznámeho vojaka uprostred lesa krížov videl položenú kytičku lúčnych kvetov. Hrklo vo mne.
NA TOMTO MIESTE MI PIVO V STREDU NESKORO VEČER VYTRHLO PERO Z RÚK. VRACIAM SA K MIERNE ČITATELNEJŠIEMU RUKOPISU.
V Bayeux sme hľadali cintorín britský, ale nebolo ho, tak sme čo to pojedli v Mc Donald a v La Cambe navštívili cintorín nemecký. Kto vier ako by vyzeral, ak by Nemci vyhrali vojnu, pretože toto je cintorín porazených. Náhrobky sú akoby zadupané do zeme, padlí vlastne môžu byť radi, že vôbec dostali miesto odpočinku. Človeku zíde na um Valhala.
STREDA 18.VII.
Ráno prijímame rozhodnutie objednať si už na zajtra raňajky, pretože konzervovano-vákuovaná strava nám už lezie hore gágorom. Ideme aspoň na kávu (chalani) a čaj (ja). Veľmi mi pomohol. Ja a Roman potrebujeme dokúpiť vodu, zastavujeme sa preto krátko v hypermarkte. Musíme sa nadľudsky ovládať a nepozerať po ostatných regáloch, aby sme tam neostali hodinu. Marek si zatiaľ na parkovisku pre skrátenie dlhej chvíle zapol rádio a ajhľa – na slovenskej frekvencii FUN rádia počuť materskú francúzsku stanicu.. cesta k najbližšiemu cieľu prebieha pokojne, ak prižmúrime oči nad tým, že Marek neľudsky vyhodil pavúčika z okna. A už sme v Bayeux, kde vstupujeme do Múzea bitky o Normandiu. Vonku majú britský tank Churchill a americký stíhač tankov (Marek ma pri korekcii tohto textu upozornil, či to nebol nemecký Jagdpanzer IV), čo je novinka, doposiaľ všade boli len Shermany.
Obďaleč je „alej“ na pamiatku novinárov, ktorí sa trepali do vojnových konfliktov a už tam aj ostali. A potom britský vojenský cintorín. Zhodli sme sa, že zo všetkých ktoré sme videli je najkrajší. Nie je patetický a pompézny ako americký, ani depresívny, ponížený ako nemecký. Toto je cintorín gentlemanov, dôstojný, pozývajúci preživších k životu. Na každom náhrobku je aj znak jednotky a dáky citát či odkaz. Spolu s nimi sú tam aj britské deti, evidentne sa tam vedia správať.
Vo Vaux sur Aure sa chalani fotia s kravami, tento rituál ešte zopakujú neskôr. Potom navštevujeme nemeckú delostrelecké batériu v Longues sur Mer. A hneď po nej vstupujeme do mesta Arromanches alias pláž Gold. Obligátne zhliadneme múzeum a vďaka odlivu prenikáme hlboko na pláž. V Monvieux a Arromanches opäť zvečnenie sa s domorodými kravami a o kúsok ďalej čosi ako naše niekdajšie kino Čas – Cinema 360. Tu si Marek zakupuje baretku a treba priznať, že je v nej fešák. Dokonca i rôznu vtipnú neverbálnu komunikáciu pridáva.
Dnes ideme na poriadnu večeru do reštaurácie hneď vedľa hotela. Ale zrada. Pod názvom normanská kotleta sa skrýva – okrem mäsa – i pre mňa nepožívateľná smotanová až holandská omáčka. Prakticky moje jediné jedlo dňa a ešte aj z neho takmer nič nemám. Už sa na mne po tých niekoľkých dňoch prejavuje, že kým Romanovi a Marekovi vyhovuje len večerať, ja by som potreboval obedy. Večer mi stačí pivo. Dnes sme ho dali dosť, ale môžeme, máme už pred sebou menej náročný program a nemusíme vyrážať tak skoro ráno.
ŠTVRTOK 19.VII.
Naša 42. bagetová zahájila deň obsadením jedálne a rabovaním raňajok, také aké sme mali naposledy v sobotu.
V Courseulles sur Mer nám rozširuje nozdry pravá prístavná aróma mora, to na doterajších plážach nebolo. Okolo nás sú samí rybári, obďaleč nás čaká pláž Juno. Cestou do múzea sa dostávame nebezpečne blízko ku krúžiacim čajkám. Neľúbivý vzhľad snáď všetkých aút dáva tušiť, že čajky majú kloaku vždy pripravenú.
Po prvý raz sa dostávame do múzea, ktoré ponúka aj interaktivitu. Je to múzeum kanadské. Celkovo tam majú zaujímavý prístup – napríklad uvádzača. Po múzeu a pohybe na pláži Juno sa pokúšam vnútiť čajkám zvyšky chleba, ale tie potvory predo mnou zdrhajú a tie ktoré sú už vo vzduchu, posielajú výstrahu. Našťastie ďaleko odo mňa.
Ručička palivomeru klesá, načim dotankovať. Najprv sa o to pokúšame na zatvorenej pumpe, ale nedarí sa nám. Potom nachádzame samoobslužnú pumpu, kde sme úspešne doplnili palivo. Mali sme k tomu i kultúrny program – nemeckú dodávku, ktorá predvádzala rôzne exhibície. Ako ďalšie navštevujeme rýdzo francúzske múzeum vylodenia Britov (v Ouistreham) a potom poď ho na pláž Sword.
Ďalšou zastávkou je Bénouville (aby som zapísal tieto mená, musí mi ich Roman ukazovať na mape, lebo nezapamätám si žiadne) a tam Memiroal Pegasus Bridge. A vedľa nich cigánsky tábor. Prapodivný kontrast. Múzeum je ale vydarené. Na ďalšej ceste náhodne objavujeme kanadský vojenský cintorín v Bény sur Mer. Vizuálne takmer totožný s britským, avšak tu už niektoré náhrobky prezrádzajú židovskú národnosť, A tiež neznámych vojakov je úplné minimum.
Zdalo by sa, že prekvapeniam je tohto dňa koniec, ale ono nie. Obeťou posledného je Roman, stáva sa tak pri večeri a dopad je omnoho tvrdší, ako s mojou včerajšou normanskou kotletou. Objednal si totiž Andouillete AAAA. Jedol to hrdinsky konštatujúc, že to budú dáke držky zapečené ako klobása. Poprosil som ho o vzorku a rázom som bol v pokušení alarmovať francúzsku civilnú ochranu. Niečo strašné. Neskôr sme na hoteli vygooglili, že ide o žalúdok ale i črevá sviní, žiaľ všetko nasvedčuje tomu, že ani trochu nemyté. Fakt zbraň hromadného ničenia. Večer kým chalani idú na pivo, píšem tieto zápisky.
PIATOK 20.VII.
TIETO RIADKY PREPISUJEM Z PÔVODNÝCH POZNÁMKOVÝCH PAPIEROV AŽ 12. AUGUSTA 2012.
AAAA sú stále našou diskusnou témou. Máme pred sebou posledný deň a tak aj pri raňajkách prežúvame v pokojnejšom tempe. To mi pripomína, že pokojne tu prebieha i cestná premávka. Ľudia tu jazdia nenásilne, neženú sa tam, kde by aj tak nič nezískali. Len v úzkych uličkách sa občas pchajú, aj keď by mali počkať až ten druhý oproti vyjde. Aha a ešte často nechávajú zapnutý blinker, hoci už dávno predbehli. Eventuálne sa potom zaraďujú späť do pravého pruhu so zapnutým ľavým blinkrom...
Za pomoci tety v družici a googlu, Marek s Romanom objavujú pamätník 101. výsadkovej v Brecourt Manor (pozri už raz vyslovený odkaz na seriál Band of Brothers), pričom podľa ich slov ide o jeden z vrcholov expedície. Ďalej sme opäť nazreli do military shopu Dead man´s corner v Sainte Marie du Mont.
Na spiatočnej ceste preberáme udalosť z Falklandskej vojny, keď britský torpédoborec Shefield zasiahla Argentíncami vypálená strela Exocet a tu nás samých torpéduje nás vrabec. Na hotel sa vraciame skoro, cimru nám práve upratujú. A tak po ľahkom obede v hypermarkete nakúpených francúzskych zdrojov, ideme do centra Saint-Lô. Tu sme sa s Francúzskom zoznámili, tu sa s ním aj lúčime. Otvorený bol i kostol, ktorý počas oslobodzovania dostal desne do tela. Nazreli sme ešte do jedného obchodíku[3] a o chvíľu si chalani na hoteli zapaľujú cigary. Večera sa odohráva v reštaurácii Uncle Scott a bola vynikajúca.
SOBOTA 21.VII.
Posledné raňajky, posledný nákup v hypermartke a už sme na ceste domov. Tá prvé hodiny ubieha dobre, ak nepočítam úplne plné odpočívadlá, Francúzom asi práve začali prázdniny. A to v našom smere nie je áut veľa, v opačnom sa valia celé kolóny. Konečne sme (na ďalšom odpočívadle v poradí) našli voľný flek. Už som mal naozaj vysoký tlak v trúbkach. Lenže pred Remešou naraz uviazneme (dá sa to povedať prítomne priebehovo „uväzujeme“?) a tvrdneme takmer hodinu. Vtedy okrem iného mávame veľmi zlatému dievčatku v susednom aute. Kde len tak vizuálne divní rodičia berú tak krásne deti? Konečne sme sa pohli a vidíme, že nás zastavila do tla zhorená dodávka či karavan.
Počas jazdy z príručnej cestovnej chladničky stále prerážajú naše Camemberty[4]. Ešte že ako alergik mám otupený čuch. Pred Verdunom a opäť pred Metz stretávame slovenské vozidlá – kamión i osobné. Boli ale z regiónu O KTOROM SA NEHOVORÍ.
Nemecko je na dosah ruky a pri ceste turistické ukazovatele na Maginotovu líniu, ktorú rafinovaní Nemci vždy len obchádzali. I Francúzi by ju aj boli dali reklamovať, lenže reklamácia sa just nevzťahovala na poistnú udalosť typu „vojna“. Kto vie, možno že v roku 2013 si pozrieme Maginotku.
Mýto už platím prevažne ja, pretože stále ešte disponujem mincami. Jednu 50-centovú som dokonca výhodne uložil... pod Marekove sedadlo. Posledné dotankovanie, posledné odpočívadlo – ako inak s bagetou.
POSLEDNÉ RIADKY DOPISUJEM UŽ LEN PO PAMÄTI V NEDEĽU 22.VII.
Spánok na nemeckom odpočívadle nebol tak osvieživý, ako na francúzskom pred týždňom cestou opačným smerom. Doma sme boli po deviatej doobeda a po obede som tvrdo zaspal.
ŠVÉD... pardon FIN
[1] už po sprche samozrejme
[2] experimentálne použitie nemeckého slovosledu
[3] ten kde sme v nedeľu videli tie držky, ale po zážitku s AAAA sme sa na ne radšej nepýtali.
[4] môj exemplár samozrejme nebol pre mňa, ale pre mamku, keďže laktózu nie som schopný požiť, ani len požuť
