Milan Lasica a Július Satinský študentmi honoris causa Filozofickej fakulty UK (2001)

Písmo: A- | A+

Pred necelými dvadsiatimi rokmi, 22.novembra 2001 bol v aule Univerzity Komenského v Bratislave Milanovi Lasicovi a Júliusovi Satinskému udelený čestný titul študent honoris causa. Mal som tú česť byť organizačne pri tom.

Páni Milan Lasica a Július Satinský sú po takmer dvoch desaťročiach opäť spolu. Po vybavení vstupných formalít pred nebeskou bránou práve Julo Satinský vítal Milana Lasicu ako prvý. O kúsok ďalej už na oblaku prešlapoval Miroslav Horníček. Jaro Filip najprv dofajčil, ale potom i on vykročil v ústrety anjelsky okrídlenému pánovi Lasicovi…

Bola jeseň 2001. Bol som vtedy členom Študentskej komory akademického senátu Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. A táto „študentská komora“ navrhovala aj osobnosti na ocenenie študent honoris causa. (K môjmu smútku sa na internete neviem dopátrať, či táto tradícia prežila.) S kolegami sme sa vtedy rozhodli oceniť pánov Milana Lasicu a Júliusa Satinského.

Ospravedlňujem sa za narcistickú zmienku o sebe samom, ale pokúsim sa to odčiniť tým, že prezradím, ako pán Satinský zasiahol do mojej amatérskej (spolu)organizácie. Pamätám si, že na zasadnutiach akademického senátu fakulty som do diskusií nevstupoval. Návrh na udelenie ocenenia pánom L+S som ale predniesol a bol som v duchu rád, že som sa ako študent medzi našimi docentmi a profesormi dokázal ozvať. Neskôr som poslal e-mail do Divadla L+S a stručná, ale ľudská a dôstojná odpoveď pána Lasicu ma príjemne zahriala. V deň D - 22.novembra 2001 – som bol vyzdvihnúť taxíkom pána Satinského na Dunajskej a pána Lasicu na Dostojevského rade. Nuž ono to po pravde bolo takto: keď som pred slávnosťou telefonoval s pánom Satinským, mal som naivnú predstavu, že ten doslova kúsok bratislavským Starým mestom z Dunajskej a Dostojevského na Šafárikovo námestie zájdu s pánom Lasicom pešo. Pán Satinský ma milo vyviedol z mojej naivnej predstavy, určil že sa pôjde taxíkom a (tá hanba!) on ten taxík aj zaplatil. Vlastne vôbec neočakával, že študent vytiahne peňaženku.

Pánov L+S sme najprv krátko pohostili v priestoroch našej komory študentov. Nespomínam si už, ale logika veci mi hovorí, že sme určite pred tým museli spustiť veľkú upratovaciu akciu. Nuž a potom sa išlo do auly Univerzity Komenského.

O slávnosti písal aj denník SME: https://bratislava.sme.sk/c/167038/lasica-a-satinsky-sa-stali-cestnymi-studentmi.html (autor Miro Grman). V texte sa dočítate, že zo štúdijných predmetov si Július Satinský vybral japončinu a Milan Lasica andragogiku. Doplním čo zaznelo v sále: po vyslovení voľby pána Satinského, nadviazal pán Lasica že on japončinu nie, lebo tento jazyk už veľmi dobre ovláda. Nálada v aule bola skvelá. Nikomu by na um nezišlo, že Julo Satinský bude s nami už iba jeden rok a mesiac. Vďaka aspoň za tie takmer dve nasledujúce desaťročia s pánom Lasicom.

Dnes by už z takejto slávnosti bolo na YouTube viacero video záznamov zo smartfónov. Na začiatok prišlo aj niekoľko profesionálnych fotografov. Pokiaľ sú medzi čitateľmi tohto blogu, alebo pokiaľ čitatelia týchto fotografov poznáte, prosím pomôžte, nech tieto fotografie neostanú zabudnuté v archívoch! Než sa tak stane (kiež by sa tak stalo), dovolím si čitateľom poslúžiť zopár zábermi z môjho fotoaparátu. Avšak majte zhovievavosť s kvalitou záberov. Sú to naskenované „celuloidové“ fotografie. Vtedy, v roku 2001 som síce po prvý raz videl a poťažkal v ruke digitálny fotoaparát, ale kde by si ho mohol bežný študent dovoliť! O fotení na mobily sme ešte nechyrovali. (Pozn.: jasne si vybavujem, ako práve v roku 2001 mi pri v obede v jedálni univerzity na Šafárikovom námestí kamarát hovoril, že v Japonsku už majú mobily s kamerou, ktorými môžu sami seba odfotiť a poslať to na iný mobil. Pripadalo mi to ako sprostosť, ktorá však u nás nebude možná ani o desať rokov.)

Po ďalšie, ako študent som mal veľmi jednoduchý fotoaparát, opäť úmerne hĺbke môjho vrecka. Nuž a svetelné podmienky v interiéroch i v exteriéri len dokonali dielo.

Ešte pred fotografiami: páni Lasica a Satinský sú už v hereckom nebi. Verím, že záznamy ich vystúpení aj ich knihy nám budú robiť radosť aj po ďalších dlhých desaťročiach. Bez lacného pátosu dodám, že ich mená nepochybne pretrvajú storočie. Pokiaľ teda pretrváme my – nespratné ľudstvo. Mne už dnes môj syn – škôlkár robí neskutočnú radosť tým, že sa mu páčia dochované scénky Lasicu a Satinského. Prezradím, že s jeho plyšovými zvieratkami sa dokonca hrávame na (pseudo rozhlasovú) „Dramatizáciu románu Žila Verna 20 000 míl pod morom", ako aj rozhovor s inžinierom Bobo Bobó - obe z relácií Ktosi je za dverami.

Krátke posedenie v priestoroch tzv. Komory študentov pred samotnou slávnosťou. Výborná fotka všakže? Dva dominantné chrbty v popredí, hlavní aktéri dômyselne zakrytí. Sedím napravo od pána Satinského.
Krátke posedenie v priestoroch tzv. Komory študentov pred samotnou slávnosťou. Výborná fotka všakže? Dva dominantné chrbty v popredí, hlavní aktéri dômyselne zakrytí. Sedím napravo od pána Satinského.  
Pred vstupom fakulty, Gondova u. Zľava Anton Kozoň, pán Lasica, Marek Paulík, Renáta Králiková, pán Satinský, Michal Považan, Kristína... odpusti mi, nepamätám si priezvisko, Peter Laťák a celkom vpravo ja, o cca 10-15 kilogramov mladší a voľajaký smutný.
Pred vstupom fakulty, Gondova u. Zľava Anton Kozoň, pán Lasica, Marek Paulík, Renáta Králiková, pán Satinský, Michal Považan, Kristína... odpusti mi, nepamätám si priezvisko, Peter Laťák a celkom vpravo ja, o cca 10-15 kilogramov mladší a voľajaký smutný. 
V aule Univerzity Komenského na Šafárikovom námestí, veľmi pravdepodobne bezprostredne po privítaní ocenených L+S. Moderovali Renáta Králiková a Marek Paulík.
V aule Univerzity Komenského na Šafárikovom námestí, veľmi pravdepodobne bezprostredne po privítaní ocenených L+S. Moderovali Renáta Králiková a Marek Paulík. 
Páni L+S ukazujú svoje študentské indexy.
Páni L+S ukazujú svoje študentské indexy. 
Diskusia. Renáta s Marekom moderovali veru veľmi dobre.
Diskusia. Renáta s Marekom moderovali veru veľmi dobre. 
Asi to bola drzosť, ísť počas študentskej hymny Gaudeamus igitur s fotoaparátom za chrbty ocenených. Ale už po vyvolaní fotografií vo foto zberni som bol rád, že som tak urobil. Minimálne máte dnes predstavu, koľko nás na slávnosť prišlo. Aula bola plná.
Asi to bola drzosť, ísť počas študentskej hymny Gaudeamus igitur s fotoaparátom za chrbty ocenených. Ale už po vyvolaní fotografií vo foto zberni som bol rád, že som tak urobil. Minimálne máte dnes predstavu, koľko nás na slávnosť prišlo. Aula bola plná. 
Skryť Zatvoriť reklamu