Neviditeľní ľudia na najstaršej fotografii Bratislavy

Písmo: A- | A+

Ak sa pozeráme na najstaršie fotografie zachytávajúce mestá minulosti, je to často pohľad na ľudoprázdny priestor. Dlhá expozícia nedokázala zachytiť ľudí či vozy v pohybe. Ale pred objektívom bývalo v skutočnosti veľmi živo.

V zbierkach Mestského múzea v Bratislave sa nachádza jedna veľká vzácnosť - najstaršia známa a dochovaná fotografia Prešporka (Bratislavy). Zachytený priestor je na prvý pohľad ľudoprázdny. Ale príbehy najstarších dochovaných záberov svetových metropolí dokazujú, že priekopníci fotografie mali „na place“ okolo seba rušný mestský život. To len ľudia a zvieratá nemohli byť vtedajšou technikou zachytení. S veľkou pravdepodobnosťou je to aj prípad aj „neviditeľných“ Prešpurákov o ktorých bude reč...

To, prečo sú ľudia na najstarších fotografiách miest a ulíc takí pominuteľní, možno podrobne ukázať na dnes už ikonickej snímke prvého človeka zachyteného fotografickou technikou. Je to ako príbeh zo života Járy Cimrmana, ale je to tak. Prví ľudia, ktorí boli kedy zachytení fotografickou metódou sú niekoľkí Parížania, ktorí na jeseň 1838 či na jar 1939 v nedeľu okolo ôsmej hodiny ráno na chvíľu pozhoveli na Boulevard du Temple, práve keď vynálezca Louis Daguerre zameral svoj aparát von a spustil expozíciu.

Pri tom však na snímke zdanlivo žiadni ľudia nie sú. To preto, že expozičná doba použitej fotografickej techniky - dagerotypie - bola príliš dlhá. V tomto prípade údajne do desať minút. Preto všetci a všetko, čo sa toho rána na Boulevard du Temple pohybovalo, doslova uniklo expozícii. Až na výnimky osôb, ktoré z dákeho dôvodu práve stáli, či sedeli. Najzreteľnejší je muž, ktorý si práve dáva čistiť topánky. Práve ten je niekedy označovaný ako prvý vyfotografovaný človek v histórii. (Mal by som napísať „prvý dagerotypovaný“, ale pre zjednodušenie ostaňme pri jednotnom slovese „fotografovať“.)

Tu máme onen bulvár. Pretože snímky - dagerotypie zachytávajú zrkadlovo obrátený obraz, rozhodol som sa zvoliť pohľad, ktorý je na internete zverejňovaný v menšej miere, no ktorý ukazuje „ako to vyzeralo naozaj“.

Paríž, Boulevard du Temple, jeseň 1838 alebo  1939, autor Louis Daguerre.
Paríž, Boulevard du Temple, jeseň 1838 alebo 1939, autor Louis Daguerre. (zdroj: Louis Daguerre, zdroj internet)

Dlhý čas expozície v počiatkoch fotografie je mimochodom aj dôvodom, prečo sa ľudia na starých portrétových snímkach nikdy neusmievali. Boli radi, že vôbec vydržali sedieť nalíčení do biela na priamom slnečnom svetle, a to aj desiatky minút. A údajne sa pri tom aj omdlievalo. Ak to aj ich telá ustáli, svalstvo tváre v tak dlhom nehybnom úsmeve nevydrží. (Patrí sa dodať, že o výrazné zrýchlenie času expozície sa zaslúžil nás slovenský rodák Jozef Maximilián Petzval.)

V skutočnosti je na dagerotypii Boulevard du Temple zachytených ľudí viac, pričom niektorí z nich sú viditeľní aj voľným okom: čistič topánok, jedna či dve ženy s károu resp. kočiarikom, dieťa v okne. Možno zvedavo sledovalo, čo to sused Daguerre v okne či na balkóne robí. Ďalšie figúry sú už na hranici rozlíšiteľnosti. Mimochodom ani kone na snímke nevidno, ale jedna zo šmúh je kandidátom na psa.

Keď som túto snímku videl po prvý raz, pocítil som dojatie a zároveň dotyk s tajomnom. V druhej polovici 19.storočia už ľudia na ulici vedeli, že sú fotografovaní. Pre zábery tých čias je typické, že ľudia na ulici hromadne disciplinovane zastali a fotografovi zapózovali. Taktiež fotografované dominanty vtedajších miest často existujú dodnes, hoci aj s celkom prestavaným okolím. Električky a automobily na fotografiách ulíc prelomu 19. - 20.storočia sú už aspoň vzdialene konštrukčne blízke tým dnešným. Skrátka je to nám už ako tak povedomý svet.

Daguerrov záber Boulevard du Temple je však porušením zákonov minulosti, ktorej vizualizáciu je nám dovolené poznávať len prostredníctvom dobových malieb. (Áno, síce už roky máme počítačové vizualizácie sveta minulosti, ale to je len rekonštrukcia a predstava dneška, nie autentické svedectvo.) Boulevard du Temple mi zároveň pripomína aj tajnú fotografiu zakázanej zóny. A zdanlivá ľudoprázdnosť jej len dodáva čaro niečoho, čo vídavame počas spánku v našich snoch...

A teraz už k našej hlavnej téme. Najstaršia známa dochovaná snímka Prešporku (Bratislavy) zachytáva Kapucínsku ulicu s Hradom v pozadí. Július Cmorej vo svojej publikácii Bratislava svedectvo historických pohľadníc (2004) uvádza, že snímka „vznikla v období po roku 1839, respektíve okolo roku 1841“, a že autorom je inak bližšie neznámy J. Deutsch. Žiada sa mi puntičkársky dodať, že strom na snímke má husté lístie, takže práve bola intenzívna jar, leto alebo skorá jeseň.

Najstaršia známa fotografia (kalotypia) Bratislavy, autor J. Deutsch, asi 1841.
Najstaršia známa fotografia (kalotypia) Bratislavy, autor J. Deutsch, asi 1841. (zdroj: J. Deutsch, zdroj internet)

Treba zdôrazniť, že čas vzniku fotografie nášho mesta cca v r. 1841 je mimoriadne skoré obdobie, vďaka ktorému by Bratislava mala figurovať v internetových kolekciách najstarších záberov svetových metropol. Žiaľ, nenašiel som ju tam. Uvediem aspoň európske príklady: po Paríži (1838 alebo 1839) a Londýne (1839) nasledujú najstaršie zábery Berlína a Kodane, obe z roku 1840.

Ostávame v roku 1840. Ak teraz čitateľ čaká Viedeň, Prahu, Budapešť, bude prekvapený. Najstaršia známa dochovaná snímka (dagerotypia) urobená na území Česka a Moravy je z mestečka vo východných Čechách - Litomyšl. Dokonca aj s maličkými, rozmazanými, no predsa jasne viditeľnými ľudskými postavami. A o rok neskôr vzniká prvá česká „reportážna“ snímka, opäť dagerotypia – Slávnosť Božieho tela zo dňa 10.júna 1841 v Brne. V úvode som spomenul Járu Cimrmana a tu by sme autorovi snímky Bedřichovi Franzovi mohli pripísať cimrmanovskú rafinovanosť. Totiž kým na spomínaných záberoch Paríža a Londýna sú len „čmuhy“ ľudí a na záberoch Berlína a Kodane nie je ani nohy, dagerotypii Brna dominujú celý zástup – ľudia, ktorí počas cirkevného obradu museli viac menej nehybne stáť a prečkali tak dlhú expozíciu.

Brno 10.júna 1841, slávnosť Božieho tela.
Brno 10.júna 1841, slávnosť Božieho tela. (zdroj: Bedřich Franz, zdroj internet)

Ale po pravde treba priznať, že postávajúci a preto pekne zachytený dav ľudí je na zrejme prvom zábere Mníchova (1840, Briennerská ulica). A už spomenutým rokom 1841 sa až teraz dostávame aj k Viedni: prvá snímka - Josefsplatz, druhá – palác Hofburg.

V prípade Prahy som sa dopátral len zmienky o dagerotypii Václavského námestia (vtedy Konský trh) až z roku 1848, ktorá sa ale nezachovala. A pozor, prvá známa fotografia Budapešti je najskôr z roku 1843, alebo až 1844. Lepšie povedané, ide o Pešť, keďže Budín a Pešť boli vtedy tým, čomu dnes hovoríme twin city.

A tu, medzi Parížom, Londýnom, Berlínom... na jednej strane časovej osi a dnešnou Budapešťou a Prahou na strane druhej, máme náš Prešporok! Ak som vyššie uviedol, že pri prvom zhliadnutí Dagerrovej Boulevard du Temple som pocítil dojatie, platí to rovnako aj pri snímke Prešporka. Ten záber má v sebe čosi rozprávkové.

Doprajme si zopár historických udalostí, aby sme si navodili atmosféru a priblížili si o ako starej Bratislave hovoríme. Tak teda: 3.októbra 1839 zomrel Moše Schreiber alias Chatam Sofer, v Prešporku pôsobiaci najväčší židovský náboženský učenec 19.storočia. V roku 1840 bola sprevádzkovaná prvá konská železnica na území Slovenska (do Svätého Jura). V septembri rovnakého roku Ľudovít Štúr po návrate z nemeckého Halle opäť začal prednášať na Evanjelíckom lýceu. V roku 1841 bol založený prvý samostatný peňažný ústav na území Slovenska Pressburger Sparcasse (Bratislavská sporiteľňa).

Najstaršia snímka Prešporka (dnes Bratislavy) je tzv. kalotypia, alebo, podľa svojho vynálezcu (William Fox Tablot) nazývaná tiež talbotypia. Kalotypia mala oproti dagerotypii či niepceotypii významné prednosti: umožňovala výrobu pozitívu z negatívu a teda neobmedzené kopírovanie. No najmä kým expozícia niepceotypie (heliografie) trvala hodiny (!), expozícia dagerotypie už „len“ niekoľko minút (ale aj pol hodiny – v závislosti od intenzity svetla), kalotypia už potrebovala na expozíciu len jednu až dve minúty. Ale je tu aj nevýhoda, kalotypia používala papier a nepravidelná štruktúra papierových vláken sa prenášala na finálnu snímku.

A teraz zásadná otázka. Prečo na fotografii nie sú jasne viditeľní ľudia, keď kalotypia mala dobu expozície len minútu – dve? Za tak krátky čas predsa musel niekto zotrvať bez výraznejšieho pohybu, napríklad v rozhovore, odpočívajúc, čakajúc... Ponúkajú sa len dve odpovede:

  1. buď ľudia v snímanom priestore boli, ale na rozdiel od dagerotypie Boulevard du Temple sa ich – napriek krátkej expozícii - nepodarilo zreteľne zachytiť,

  2. alebo fotograf vystihol čas, kedy bol priestor naozaj ľudoprázdny.

Ja však tvrdím, že na snímke ľudia sú. V prvom rade pokladám za veľmi nepravdepodobné, že by fotograf snímal naozaj ľudoprázdny priestor. Dnešné Župné námestie i Kapucínska ulica boli dostatočne frekventované miesta, takže na nich po celý deň iste postávali či posedávali napríklad predavači, deti, či žobráci. Nehovoriac o stojacich koňoch.

Viem si predstaviť, že by sa prítomnosti ich všetkých autor vyhol snímaním veľmi skoro ráno, ideálne v nedeľu. Vzhľadom na podmienku intenzívneho svetla by bol ideálny koniec júna, kedy sú noci najkratšie. Aj keď pamätajme, že na Boulevard du Temple bolo v nedeľu rušno už o ôsmej ráno. Trochu menej pravdepodobný je potom čas konania nedeľných omší alebo nedeľnej obednej „siesty“ (okrem nedele môže ísť aj o sviatočné dni).

Som presvedčený, že na kalotypii Prešporka ľudia skutočne sú, len z nich ostali zachytené iba málo jasné obrysy. Pre nasledovné tri najviditeľnejšie prípady pripájam detaily zo fotografie a k nim na porovnanie rovnaké detaily so zakreslenými obrysmi. Ospravedlňujem sa za primitívne zakreslenie, ale slúži len ako pomôcka.

  1. Žena alebo dievča v ľavom dolnom rohu snímky

Na snímke ostal iba tieň, ale po priblížení sa objavuje útvar, ktorý by mohol byť ľudskou postavou: hlava v klobúku, pod ňou trup a ešte nižšie už menej zreteľne sukňa. Pravdepodobne by teda mohlo ísť o ženu či dievča (hovorím pravdepodobne, lebo nedokážem stopercentne vylúčiť, že „sukňa“ nie je napríklad mužskou pracovnou zásterou...).

Výrez z kalotypie Prešporka cca 1841, pravdepodobne dievča, alebo žena.
Výrez z kalotypie Prešporka cca 1841, pravdepodobne dievča, alebo žena. (zdroj: J.Deutsch, zdroj internet)
Výrez z kalotypie Prešporka cca 1841, pravdepodobne dievča, alebo žena - zakreslené.
Výrez z kalotypie Prešporka cca 1841, pravdepodobne dievča, alebo žena - zakreslené. (zdroj: J. Deutsch)
  1. Dve postavy s koňom (na voze?)

Tesne na pravo ženy a viac vzadu sa objavujú opäť len tiene zachytených objektov – ale aj z nich vystupujú dva možné trupy postáv v klobúkoch. Naľavo pod nimi je ďalší tieň, s obrysom podobným konskej hlave a časti trupu. Vzhľadom na polohu a proporcie ľudí a koňa sa žiada domyslieť, že ide o dvoch mužov na voze. Dodám ešte, že hneď na pravo od nich je akási tmavá „pavučina“, ktorú nedokážem bližšie identifikovať.

Výrez z kalotypie Prešporka cca 1841, pravdepodobne dvaja muži na koňom ťahanom voze.
Výrez z kalotypie Prešporka cca 1841, pravdepodobne dvaja muži na koňom ťahanom voze. (zdroj: J. Deutsch, zdroj internet)
Výrez z kalotypie Prešporka cca 1841, pravdepodobne dvaja muži na koňom ťahanom voze - zakreslené.
Výrez z kalotypie Prešporka cca 1841, pravdepodobne dvaja muži na koňom ťahanom voze - zakreslené. (zdroj: J. Deutsch, zdroj internet)
  1. Sediaca postava

Pred vchodom do kostola je výrazný objekt, respektíve dva, no jeden je „zrezaný“ okrajom snímky. Pôvodne som myslel, že je to len „akýsi stĺpik“, ale biely fľak vytvára dojem, že ide o ruky na pozadí tmavého odevu. Objekt sa tak podobá na sediacu ľudskú postavu (možno dieťa, žobrák, trhovník...).

Výrez z kalotypie Prešporka cca 1841, pravdepodobne sediaca postava.
Výrez z kalotypie Prešporka cca 1841, pravdepodobne sediaca postava. (zdroj: J. Deutsch, zdroj internet)

 „Podozrivých“ objektov, ktoré by mohli byť ľuďmi, som na snímke našiel viac, ale pri nich si už netrúfam špekulovať. Škoda, že okoloidúci neboli zvedavejší ako spomínané parížske dieťa a nepozorovali, s čím to ten pán Deutsch manipuluje na ulici. Alebo zvedaví aj boli, len ich požiadal odísť? To už samozrejme nikdy nezistíme. 

Prosím preto všetkých, ktorí majú prístup k programom, ktorými by dokázali túto našu kalotypiu lepšie preskúmať, nech tak rozhodne urobia a výsledok publikujú.

Ale pozor, logicky musí existovať aj druhá, tretia, štvrtá... najstaršia známa dochovaná snímka Prešporka. Ak sa už približne 1841 našiel nadšenec, ktorý fotografoval Prešporok, bola by veľká škoda, ak by nasledovalo – čo do záberov mesta - slepé obdobie, ktoré by skončilo povedzme až fotografiami mesta od Karola Körpera (koniec 60.rokov 19.storočia). Veď významný fotograf Eduard Nepomuk Kozič mal v Prešporku fotoateliér údajne už od roku 1840 a z jeho záberov Bratislavy mali vzniknúť prvé pohľadnice nášho mesta. Hoci sám Cmorej v spomínanej publikácii píše o nedochovaných prácach. Kto z čitateľov má poznatky o ďalších dochovaných najstarších záberoch Prešporka, nech prosím o nich rovnako napíše nám – laickej verejnosti dostupný príspevok.

Skryť Zatvoriť reklamu