Tí, ktorí v čase Nežnej revolúcie mali aspoň 10 rokov, si možno spomenú na sovietsku rozprávkovú trilógiu o Nevedkovi od Nikolaja Nikolajeviča Nosova (1908-1976). Tretí diel z roku 1966 sa volá Nevedko na Mesiaci. Odhliadnuc od sci-fi pozadia, ide o tvrdú komunistickú agitáciu.
Veľmi stručne: Nevedko priletí na planétu Mesiac, ktorého povrch je iba akousi vonkajšou škrupinou a vo vnútri ktorej existuje druhá, ešte menšia planéta. Civilizácia tejto vnútornej planéty žije v podmienkach ešte horších, aké panovali za Veľkej hospodárskej krízy 30. rokov v USA a v Európe. Boháči a fabrikanti na strane jednej, chudobný proletariát a biedni nezamestnaní na strane druhej. Strednej vrstvy akoby ani nebolo, polícia má represívne právomoci takmer ako v diktatúre. Po mnohých strastiach a dejových komplikáciách kniha vyvrcholí happy endom socialistickej revolúcie.
A ešte jedna vec, kľúčová pre tento článok – v onom svete existuje celkom voľný predaj zbraní. Práve návšteva Nevedka a jeho spoločníka „Mesačného domorodca“ v obchode so zbraňami bola a ostane mojou najobľúbenejšou kapitolou. Tento gun shoop je v českom preklade knihy pomenovaný ako Obchod se všerážovým zbožím, pričom ho prevádzkuje podlý Lumpino. Počas krátkej návštevy oboznámi Lumpino Nevedka a jeho spoločníka s ponukou svojho obchodu, pričom niektoré ponúkané strelné zbrane vzbudzujú otázky až pochybnosti v každom, kto sa aspoň trocha vyzná v zbraniach. Iste, príbeh je rozprávkou a sci-fi zároveň. Po tom, čo autor knihy vytvoril obyvateľov Mesiaca biologicky i jazykovo stopercentne identických s pozemšťanmi, je fantázii dovolené čokoľvek. Ale ak na iných miestach je snaha o analógiu so skutočnou pozemskou technikou (kozmická loď, autá so spaľovacím motorom, televízia...), tak aj zbraňové reálie príbehu by mali byť aspoň jednou nohou v realite. Nižšie si ukážeme, že niekedy sú, inokedy nie.
Takže, pokúsme sa nájsť skutočné náprotivky „mesačných“ zbraní z pera N. N. Nosova. Potrebujeme samozrejme časové zaradenie k našim pozemským dejinám. Kniha, ako už spomenul, vyšla v roku 1966. Avšak dve skutočnosti ma vedú k rozhodnutiu držať sa obdobia medzi dvoma svetovými vojnami. Prvá je objektívna – niektoré politické, ekonomické a sociálne reálie príbehu naozaj odpovedajú obdobiu 30. rokov minulého storočia. Druhá je subjektívna. Nevedka som totiž ako chlapec čítal v češtine, pričom v českom vydaní sú aj ilustrácie maliara Jaromíra Zápala rovnako štylizované do uvedeného medzivojnového obdobia (až na výnimky, ako televízne štúdio, zodpovedajúce rokom päťdesiatym, maximálne šesťdesiatym). Poďme teda na to. Prvým artiklom, ktorý Lumpino ponúka je...
1) Rychlopalná puška
Autor knihy Lumpinovými ústami vysvetľuje, že zbraň má samočinné nabíjanie. Pokiaľ by sa autor uspokojil len s funkciou samonabíjacou (na každý výstrel potrebné nové stlačenie spúšte), mali by sme solídnu možnosť výberu. Takéto zbrane vznikali už pred prvou svetovou vojnou a osobne by som bez váhania na toto miesto dosadil ruský automat Fedorov. Lenže tu sa hovorí o zbrani samočinnej, teda na jedno stlačenie spúšte dávkou strieľajúcej.
Jediné, čo sa tejto zbraní v nami vymedzenom období približuje, je Browning Automatic Rifle - BAR 1918. Znalci zbraní nech odpustia, že ju označím ako hybridnú zbraň, ani ryba puška- ani rak - ľahký guľomet (aj keď v niektorých armádach skutočne plnila úlohu ľahkého guľometu).
Lenže je tu jedna závažná podmienka: puška ponúkaná Lupinom má zásobník na 36 nábojov. BAR 1918 mala zásobník len na 20 nábojov. Hneď pri prvom prípade mesačnej zbrane musíme konštatovať, že skutočný pozemský náprotivok nenájdeme. Podmienka tak kapacitného zásobníka je u bežne vyrábaných pušiek takmer nesplniteľná pre prakticky celé 20. storočie.
Kapacite 36 nábojov sa až počas druhej svetovej vojny priblížil nemecký MP 43 (Sturmgewehr 44) a to tridsiatimi nábojmi. Toľko v zásobníkoch mali a dodnes majú útočné pušky AK-47 a jej neskoršie klony. Na počet 30 nábojov sa západný svet dostal až prechodom na kaliber 5,56mm, dovtedy bol štandardom všetkých „bitevných pušiek“ (teda kalibru 7,62 x 51 mm) skonštruovaných v štátoch NATO zásobník na 20 nábojov.
Hľadaná zbraň: BAR 1918 - s výhradami.
2) Sedemranová ďalekonosná pištoľ systému Hromning
Pri siedmich nábojoch sa roduvernému znalcovi zbraní, verím, vybaví Colt 1911. Vopred však prezradím, že ten budeme potrebovať neskôr. Hľadáme teda inde. A vôbec „ďalekonosná“ pištoľ – čo to je? Pištoľ je zbraň pre boj prakticky len na niekoľko metrov, nanajvýš niekoľko málo desiatok metrov. Čo je vlastne dôvodom „ďalekonosnosti“? Mohla by to byť nadštandardne dlhá hlaveň? Ak sa vydáme touto cestou, tak potom napríklad predchodcovia Coltu 1911, modely 1900 a 1902, mali hlavne dlhé až 152 mm. A čo takto Astra 902 (španielska verzia Mauseru 1896) s hlavňou dlhou 190mm? Niektoré verzie mali dokonca aj nastaviteľné mieridlá. Prekáža mi však privysoká kapacita zásobníka Astry 902 – až 20 nábojov.
Nuž a je tu tiež otázka streliva. Ťažko si predstaviť, že konštruktér, ktorý dostal úlohu skonštruovať „ďalekonosnú“ pištoľ, bude pracovať so slabšími pištoľovými kalibrami 7,65 mm či 9 mm krátky. Tu sa mi žiada dokonca aj niečo viac než starý dobrý 9 mm Luger, či medzivojnové špeciality ako 7,63 mm Mauser (mimochodom strelivo dlháňa Astry 902).
Zo všetkých významnejších medzivojnových zbraní som napokon vybral inú španielsku pištoľ vo výkonnom kalibri 9 mm Largo (Bayard) s hlavňou dlhou 150 mm. Jej výrobcu som spomenul o niekoľko riadkov vyššie. Ale medzi nami, „ďalekonosná pištoľ“ ostane iba marketingový označením. Nie že by strela z pištoľového náboja nedoletela na 1500-2000 metrov, no jej účinnosť už bude slabá a presnosť streľby mizerná – aj keby sme na zbraň pripevnili hvezdársky ďalekohľad.
Hľadaná zbraň: Astra 400.
3) Revolver Tajfun
Už sme si vyššie povedali, že v rozprávke je možné všetko, ale toto mohol N. N. Nosov fakt konzultovať so súdruhmi z Iževskej zbrojovky. Prosím najprv si sadnite: dvanásť ranový (!!) revolver Tajfun, pričom jedným stlačením spúšte možno vystreliť všetkých dvanásť nábojov (!!!).
Nájsť pozemský náprotivok pre tento „vreckový Gatting“ je nemožné. Pokiaľ by sme totiž aj oželeli streľbu dávkou, 12 nábojov vo valci je neprekonateľná konštrukčná prekážka. (O prastarých viachlavňových zbraniach ako boli „guľomet“ mitrajéza či „revolver“ pepper-box odmietam čo i len uvažovať.)
Pre laikov zjednodušene povedané: štandardom revolverov s dvoj-palcovou hlavňou (necelých 50 mm) pre skryté nosenie je päť nábojov, u väčších a dlhších revolverov šesť nábojov, veľmi výnimočne sedem. Osemranové revolvery sú rarita. Teda áno, osem nábojov ešte tak naládujeme do revolverov .22LR, no bola by ťažká recesia nazvať ich tajfúnom. Rovnako zamietam aj tiež osemranový rakúsky revolver Rast Gasser 1898. Pokiaľ by hľadanou zbraňou bol len výkonný revolver bez zvláštnych rozprávkových požiadaviek, volím Smith & Wesson Model 27 (.357 Magnum), v 30. rokoch už dostupný.
Hľadaná zbraň: neexistuje.
4) Miniatúrna malorážová pištoľ Cvrček
„Malorážka“, tak to by mala byť pištoľka kalibru .22LR. Ale či už 20.-30. rokoch, alebo ešte aj v 60. rokoch by vlastnostiam sformulovaným autorom Nevedka lepšie vyhovovali pištoľky 6,35mm. Štandard zbraní 6,35mm síce celosvetovo stanovil Browning 1906, ja však z dôvodov československého zbrojárskeho lokálpatriotizmu volím CZ 36 vzhľadom na jeho spúšťací systém DAO. Obdivujem totiž strelcov, ktorí v 20. storočí (dnes to už bude veľká rarita) dokázali nosiť po vreckách maličké pištolky, s jednočinnou spúšťou (Single Action), s nábojom v komore, teda s napnutým úderníkom. Nosenie taktiež jednočinných, ale rozmerných pištolí Colt 1911 či Browning HP v riadnom puzdre, s nábojom v komore a napnutým úderníkom (v zaistenom stave) pochopím. Nosenie moderných trpaslíkov so spúšťou DAO, teda bez poistiek (kedysi CZ 36 a 45, v dnešných časoch aj Kevin, Ruger LCP...) pochopím tiež. Ale loviť po vreckách miniatúrnu zbraň, ktorú treba odistiť rovnako miniatúrnymi ovládacími prvkami, či dokonca nosiť nezaistený „single action“, to sa vymyká môjmu chápaniu.
Škoda, že Nosov nepopustil uzdu fantázii radšej tu, ako pri revolveroch. Taký Bayard totiž už pred prvou svetovou vojnou vyrábal zbrane 7,65 mm a 9 mm krátky (M1910 resp. M1911) avšak v rozmeroch zbraní 6,35 mm. Na to dokázal nadviazať až o 70 rokov neskôr Colt Mustang (9 mm krátky) a maďarský FÉG R (7,65 mm).
Hľadaná zbraň: CZ 36 (podľa gusta aj mnohé iné...)
5) Veľkorážový Wirwall – trhavé náboje, výnimočná presnosť streľby
To je prosím doslovný citát z Nevedka, so zachovaním bohemizmu „ráž“ (po slovensky kaliber). V českých zdrojoch som našiel vysvetlenie, že „velkorážová“ pištoľ je jednohlavňová, samonabíjacia krátka palná zbraň, kalibrov 7,62 až 12 mm, s jednou nábojovou komorou.
Je jasné, že Nosov mal predstavu kalibru, zanechávajúceho skutočne veľké diery. Ako by sa sem pekne hodila americká „raketová“ pištoľ Gyrojet. Tá však mala údajne presnosť celkom opačnú ako je deklarované pri „nevedkovskom“ Wirwall. A navyše veľmi vybočuje z nášho časového rámca.
Hľadáme teda niečo viac než 9 mm Luger, či 7,62mm Tokarev. Náboj Tokarev má síce naozaj vysoký výkon, je však skôr prierazný. Darmo prebíja aj moderné nepriestrelné vesty, z pohľadu priemeru strely to veru veľká ráž nie je. Preto zamietam už spomínaný kaliber 7,63mm Mauser, či ďalšie, inak výkonné deväťmilimetrové náboje Steyr, Mauser, Bayard/Largo.
Voľba je jasná. Najväčšiu „dieru“ medzi bežne dostupnými, masovo rozšírenými nábojmi robí starý dobrý .45ACP. Mimochodom, ak zavrieme oči pred dĺžkou nábojnice a ďalšími parametrami, tak .45ACP sa priemerom náboja 11,43 mm sa blíži skutočne veľkorážovému strelivu do guľometu Browning 12,7 mm.
Hľadaná zbraň: Colt 1911.
Záver tohto príspevku nebude o zbraniach. V úvode príspevku som Nevedka na Mesiaci označil za tvrdú komunistickú agitáciu. Viem si predstaviť nostalgickú obhajobu, že kniha, ktorá vyšla „za Brežneva“ musela sa prispôsobiť dobe a podmienkam. Že dieťaťu môžeme ponúknuť Nevedka ako rozprávku a povzniesť sa nad politický charakter knihy.
Veď napokon politický prvok v knihe pre deti môžeme nájsť aj knihe napísanej v demokratickom štáte, presvedčeným demokratom a humanistom. Hovorím o Rozprávkach o psíčkovi a mačičke od Jozefa Čapka. Pardon, dnes ho už nenájdete, pretože po roku 1948 sa komunisti museli príslušnej kapitoly logicky zbaviť: Ako psíček s mačičkou oslavovali 28. október. Rozumej deň vzniku Československa, v časoch medzivojnovej republiky veľkolepo oslavovaný. Vypočul som si hovorený úryvok z tejto kapitoly a prečítal stručné pokračovanie deja a musím povedať, že som bol sklamaný. Táto kapitola má charakter politickej agitácie. (A to som presvedčený, že deň vzniku Československa by mal byť aj dnes slovenským štátnym sviatkom!)
Jozefovi Čapkovi však vôbec nič nezazlievam ani nevyčítam. Hoci od prvého vydania „psíčka a mačičky“ uplynulo takmer deväťdesiat rokov (!) je to stále veľmi dobrá voľba aj pre dnešného detského čitateľa, respektíve malého poslucháča, ak ešte dieťa nevie čítať.
Avšak Nevedka na Mesiaci neodporúčam deťom ani čítať, ani dávať na čítanie. Jedine vo vyššom veku ako príklad propagandy. To nie je automatické odsúdenie na základe faktu, že ide o „sovietsku“ knihu alebo ruského autora.
Sovietski (ruskí) autori science fiction Arkadija a Boris Strugackovcov si s tým vedeli poradiť. Pravda vo svojich prvých dielach ešte zdôrazňovali, že ďaleká budúcnosť je komunistická. No čoskoro sa od ideológie dokázali odpútať a v ich ďalších dielach je spoločenské zriadenie sveta budúcnosti len veľmi citlivo naznačené. A dnes sú tieto diela klasikou science-fiction v jednom rade s autormi ako Asimov, Aldis, Clark, Lem a ďalšími.
P.S. Je mi ľúto Nevedko, ty za to nemôžeš.
