den ako kazdy iny

Písmo: A^- | A⁺

Nic nie je tak, ako to spociatku vyzera.

Klaun pracujuci v cirkuse; smotanka; ludia cestujuci elektrickou; lekarnik, ktoreho manzelka doma umiera; vtaky, ktore v tychto slnecnych dnoch trapia svoje hrdla spevom; vratnik, cakajuci na vyplatu; biznismen, ktory prave vyhral sud o svoju dcerku; oblak, vznasajuci sa na belasej oblohe, lenivo sledujuci kolobeh tohto dennodenneho vakuum (-ua?). Nic nejde zakryt naveky, kazdy clovek vo svojich utrobach nosi nieco, co sa snazi skryt pod plastom konformity, usmevom, radostnou chodzou, ci smiechom. Nikto na svete nie je stastny a myslim, ze svet kazdeho nakoniec prinuti, stat sa nestastnym. To je predsalen, pradoxne, ten stastnejsi pripad. Horsie veci sa stavaju, ak sa stanete posadnutym alebo jednoducho sialenym. Resp. este sialenejsim, ako ste teraz.

Spociatku to vyzera ako krasny, vankom prepleteny den. Vychadzam na ulicu a vidim opitu susedku. “Pockajte, uvidite co ja s vami urobim!” krici na mna. Nemam nic proti nej, len sa citim lepsie, ked ma svojou pritomnostou neobstastnuje. Idem na kavu, precitam si noviny a zamierim do prace. Medzitym na mna vyskoci blaznivy pes a jeho este blaznivejsia majitelka nanho krici: “Azor, nechaj to dievca na pokoji!”. Niekedy by mi to stacilo na cely den, ale dnes nie, dnes je vo vzduchu neico vynimocne, nieco uplne pomatene. Sialenstvo je vidiet na kazdom kroku, avsak clovek tomu nevenuje az taku pozornost, ako po ine dni. Prichadzam do prace a pocujem v radiu spravu, ako v Spanielsku, na kazdorocnej “zabave”, spocivajucej v behu proti zbesnenym bykom, prichadzaju ludia o zivot. “Hmm, presne podla mojich predstav” vravim si. Den preplneny nepochopitelnymi zalezitostami. “Ako je vonku nadherne, skvely den”, konstatuje kolegyna a vychadza si pred branu zapalit. Den je nadherny, ale je to iba obal. Stelesneny blazinec, ovinuty do nepriesvitneho obalu. Myslim, ze iba ja som si dnes ten obal roztvoril a pocitil na vlastnej kozi jeho obsah. V praci skoncim a idem este na jednu kavu, mozno aj toto je svojim sposobom sialene. Pocuvam cudzie rozhovory, viem, ze je to neslusne, ale niekedy clovek ziska tolko pocuvanim cudzich rozhovorov, co neziska za cely tyzden. Ako tak pocuvam, postupne sa mi tvori v hlave obraz isteho okamihu v zivote toho druheho cloveka. Je jedno, ci dotycny zmeskal vlak domov, alebo mu automechanici poskrabali jeho fungl novy lak na aute, ktore mimochodom tak glorifikuje, ze by som bol prekvapeny, keby v nom nespaval.

Slecny pri kave, skvele objekty na moje sukromne “odpocuvanie”. “Vies Marta, rada by som konecne presadila nieco zo svojich snov a myslienok” zacala prva. “Co mas na mysli?” nabadala ju druha. “Myslela som, teda vies, chcela som, ako ti to mam povedat aby to neznelo sialene.” Povedzte to mne, ja to za sialene po dnesku urcite povazovat nebudem, myslim si. “Chcela by som napisat hru, vies akoze divadlo. Mala by to byt monodrama o tom, ako zena pocuje iste hlasy, ktore by zneli reproduktorom. Nieco ako HOVOR, HOVOR. Ide o to, ze zena zije svojim zivotom, ale ma nejake psychicke problemy a ten hlas HOVOR, je vlastne jej vnutorny, chapes?” Myslim, ze na dnes stacilo. “Platim!”, kricim na casnika. Este ma caka cesta domov. Bojim sa, co ma caka. Vrah? Tank? Dinosaurus? Na ceste domov sa nic zaujimaveho uz nestalo, iba par prepotenych ludi si z prace razilo svoju mravenciu cesticku domov, podobne, ako to robia kazdy den, kazdy tyzden, kazdy rok.

Realita je asi jedina vec, ktora sa na svete nikdy nezmeni. Je chladna, neforemna, stala, bez akejkolvek vole sa zmenit. Nie komunizmus, ale realita tu bude navzdy. Vzdy nas zastihne prave v okamihu, ked to najmenej cakame. V cakarni, na danovom urade, pri prechadzami cez cestu, na prechadzke v parku, ci na oslave. Ide len o to vsimat si javy, ktore ju dotvraju. Nech je to uz len vankom prepleteny den...