Jeden večer som sa prechádzala cez staré mesto. Prešla som okolo ženy na ulici, ktorá oslovovala ľudí vrátane mňa. Bez toho, aby som sa na ňu pozrela som prešla ďalších pár krokov. Ako môžem len tak prejsť okolo človeka ktorý potrebuje pomoc?
Zastala som, otočila som sa a podišla som k nej zistiť čo môžem urobiť. Poprosila ma o peniaze na nocľah. Povedala som jej , že peniaze jej dať nemôžem a spýtala som sa, či nie je hladná. Povedala, že jej môžem kúpiť jedlo. Okrem šalátu a pečiva som jej zobrala aj keksíky, s ktorými sa môže podeliť. Čakala ma pred obchodom, kde sme sa začali rozprávať. Ukázalo sa, že má iba 23 rokov, čo je iba o 3 roky viac ako mám ja. Zistila som, že má rada sladké kofeínové nápoje, pre ktoré mám aj ja veľkú slabosť. Videla som že jej je zima, a tak som ju pozvala do vedľajšej kaviarne na kávu. Kávu síce odmietla a vravela že ju tam nepustia, nakoniec sa však nechala zlákať na kofolu. Povedala mi, že pôjde prespať do útulku a že tam majú knižnicu, kde rada číta. Keď som sa pýtala , čo rada číta, odpovedala že rozprávky. Zavolala som na číslo , ktoré som našla na internete a spýtala sa, či sa v útulku platí za nocľah. Dala som jej to euro, lebo som sa bála, že naozaj nebude mať kde prespať. Na kompliment, že má pekné oči odpovedala s nenápadným šibalským úsmevom. „Ja viem, tie mám po otcovi.“ Spomenula že jej otec žije na ulici. Mamka ju vraj dala do detského domova , keď bola ešte malá a od osemnástich tiež žije na ulici.
Anton Srholec raz povedal: „Žobráci a chorí sú na to, aby sme videli, ako veľa sme dostali.“ Aj keď som prechádzala okolo mladej slečny so slzami na krajíčku, čo bol dôsledok vlastnej sebaľútosti, z kaviarne som odchádzala oveľa viac spokojná so svojím životom. Dostala som od novej kamarátky oveľa viac ako som jej sama mohla ponúknuť. Prestala som sa trápiť pre to, čo mi chýba a začala som si vážiť všetky veci, priateľov a rodinu ktoré mám.
Ľudia potrebujú jeden druhého na to, aby boli šťastní. Paradoxne som v tej chvíli potrebovala dievča v núdzi oveľa viac ako ona mňa. Ak by sme sa navzájom nepotrebovali, náš život by prestal dávať zmysel, a boli by sme len nešťastne blúdiace bytosti bez zmysluplného cieľa.
Až teraz som si uvedomila skutočný význam výroku Antona Srholca. V tej chvíli mala pre mňa jej existencia oveľa väčší význam, ako pre ňu tá moja, lebo len vďaka nej som si uvedomila ako veľa som dostala. Zmenila som svoj prístup k životu a začala som si uvedomovať moje šťastie.
