Vysoké pece mali nahradiť slovenské pece – dúchačky. Tie však existovali súbežne ďalej a to z viacerých dôvodov. Náklady na výstavbu vysokej pece boli väčšie a železiarsky podnikatelia sa preto museli združovať.
Priama výroba kujného železa zo slovenskej pece mala oproti výrobe surového železa z vysokej pece i svoje výhody, ak stačila pre miestnu spotrebu. Surové železo totiž muselo ísť na ďalšie spracovanie do skujňovacích hámrov a to bol v hornatých oblastiach pre zlé dopravné podmienky problém.
náčrt z informačnej tabule na Troch Vodách
Na druhej strane však princíp fungovania slovenskej pece spôsoboval časové straty, pretože železná ruda sa do pece zamurovávala a po tavbe a ochladení sa vyburával otvor. Vysoká pec fungovala plynule. Vytavené železo sa kedykoľvek, keď to bolo potrebné, mohlo vypustiť z nisteje, odpichovým otvorom, ktorý bol cca 20 až 50 cm od dna, v tekutom stave do pripravených nádob. Vo vysokej peci sa dalo páliť väčšie množstvo železnej rudy a spálilo sa menej paliva. Ruda sa vsádzala horným otvorom – kychtou spolu s dreveným uhlím a miešala sa spolu s vápnom v určitom pomere, podľa toho akú kvalitu železa chceli získať či pre výrobu ocele alebo napr. pre zlievarenské účely.
Práve v Hronci bolo zavedené nové odvetvie železiarskej výroby – lejárstvo. Od roku 1742 sa tu začala vo väčšom množstve výroba liatinových výrobkov priamym odlievaním z vysokej pece – boli to napr. liatinové rúry pre vodoťažné banské zariadenia. V 50 rokoch 18. storočia bol Hronec s dvoma vysokými pecami a hámrami najväčším železiarskym podnikom nielen na Slovensku ale aj v Uhorsku.
(V roku 1813 odliali v Hronci prvé dva liatinové mosty, v 1848 sa vyrábali pušky, delá, r. 1877 robili pokusy s bessemerovanim, r. 1882 úpadok ťažby, vysoké pece r. 1883 zbúrané a postavili tam kuplové pece)
V poslednej tretine 18. storočia železiarska výroba na Pohroní expandovala. Nastal však problém so zabezpečením dostatku surového železa.
Vysoké pece pracovali len okolo 30 – 35 týždňov v roku, pretože pre pohon dúchadiel bol v istých obdobiach slabý prietok vody, alebo voda zamrzla. Preto pre potreby erárnych hámrov v Hronci vystavali v Tisovci r. 1783 novú vysokú pec a r. 1793 v Michalovej (odstavená 1877), ktorá bola najvýkonnejšia pec v celom erárnom komplexe.
TRI VODY
Vysoká pec Tri vody - Osrblie, ktorá bola postavená po r. 1795
V tom období boli objavené ložiská železnej rudy pod Veprom na Červenej jame. Ľubietovskí a banskobystrickí mešťania (J. Puschmann a A. Czilchert ) sa r. 1795 združili do spoločnosti ŤAŽIARSTVO TRI VODY (Dreiwasser Gewerkschaft) a nad Osrblím postavili vysokú pec. Nedotknuté lesy boli výhodnou zásobárňou vysokopecného paliva. (O tom, či boli lesy nedotknuté, by som sama polemizovala. Pretože v Hronci už v 30-tych rokoch 16. stor. bol hámor a odtiaľto sa zvážalo drevo aj pre bansko-bystrický mediarsky podnik, ktorý prevzal r. 1546 štát od Fuggerovcov. Komisia kráľa Maximiliána už vtedy tvrdila, že lesy sú zdevastované a na základe tejto skutočnosti bol r. 1565 vydaný tzv. Maximilánov lesný poriadok.) Horské potoky Hámorná a Prostredná poskytli dostatočnú silu na pohon dúchadla vysokej pece. Časť surového železa išla do erárnych železiarní do Hronca a menšia časť sa použila na odlievanie liatinových výrobkov do foriem priamo z pece. Odlievané tu boli delové gule použité v revolúcii 1848-1849. K huti patrili železorudné bane v blízkych dolinách Pejkovo, Hámorná a Malá prostredná, v ktorých boli zariadenia na premývanie a drvenie rudy.
zamestnanci železiarne Bujakovo, koncom 19. stor., foto z knihy "Brezno v premenách času" str. 47
Podnik prevzal r. 1842 P. Würsching a r. 1855 (???,na tabuli pri vysokej peci v Orblí sa udáva dátum 1835) spišský podnikateľ D. J. Prihradný (Priehradný). Bane i železná huta sa stali súčasťou jeho železiarskeho komplexu Tri vody – Bujakovo.
V rokoch 1867 - 68 uskutočnil Prihradný rozsiahlu rekonštrukciu. Zastarané skujňovacie vyhne nahradil produktívnejšími pudlovacími pecami, v ktorých sa ruda nedostávala do styku s palivom a mohlo sa vykurovať aj drevom. Výsledok pudlovania však značne závisel od kvality dreva. Ak bolo mokré, nevysušené dodávalo nízku teplotu a preto sa stavali sušiarne na drevo. Zmodernizovaná bola aj valcovňa s prevádzkou piatich valcovacích tratí. V rámci rekonštrukcií bola prestavaná aj vysoká pec na Troch vodách na pec s väčšou kapacitou s výkonnejším valcovým dúchadlom.
Rodina Gustáva Kellnera, posledného správcu bujakovských železiarní, okolo roku 1865, foto z knihy "Brezno v premenách času"
Avšak v roku 1873 len 5 rokov po rekonštrukcii bola vraj už pec zastralá. Neviem, či sa na jej odstavení v prvom rade nepodpísala kríza r. 1873, ktorá znamenala veľký ekonomický prepad v železiarskom priemysle a v skladoch sa hromadilo nepredajné železo.
Dobre sa neviedlo ani Hrončiansko-podbrezovským žel. závodom, ktoré napriek všakovakým martinským a bessemerovským experimentom len za jeden rok plávali v strate asi 400 000 zl. Aby erárne železiarne postavili na nohy, odčlenili ich od štiavnickej banskej správy a ustanovili ich pod osobitnú správu železných diel v Budapešti (r. 1880?). Výrobu scentralizovali tak, že prácu v okolitých malých hámroch zastavili. Odstavili napr. Vajskovú, Ponickú hutu,...
Krízu vystupňovalo aj oddelenie lesného a banského erára. Banský erár si musel drevo už kupovať a preto sa mu zvýšili investície do vstupov.
Akoby nestačila kríza sama o sebe, pridala sa k nej aj epidémia cholery, na ktorú napr. v Braväcove zomreli 2/3 obyvateľstva.
Napriek tomuto vývoju, kríza neodstaršila podnikateľov z Hrlicko - tapolčianskej spoločnosti, ktorí vo veľkom investovali do stavby vysokej pece v Červeňanoch sprevádzkovanej r. 1871 a o tri roky neskôr do pece pre zlievárenské účely. Ich úsilie vyšlo nazmar, pretože r. 1880 skrachovali a odkúpil ich pre Coburga Heinzelman, ktorý mal železiarne na Chyžnej Vode. V r. 1885 ich dal do prevádzky. 90-roky boli priaznivejšie pre podnikanie, ale začiatok 20. storočia opäť znamenal stagnáciu.
V 80 rokoch 19. stor. pec na Troch vodách už nepracovala. Požiar r. 1882 pohltil aj ostatné objekty a pri stavbe úzkokoľajovej železnice v. 1917 sa zvyšky odstránili. Pozostatky pece boli r. 1974 Okresnou pamiatkovou správou v Banskej Bystrici zrekonštruované a zakonzervované.
Železiarsky komplex Bujakovo – Tri vody desaťročia úspešne konkuroval dvom blízko situovaným železiarskym podnikom: Hrončianskemu komplexu a Pohorelskému komplexu. Podnik Daniela Prihradného vyrábal dokonca viac valcovaného tovaru ako coburgovský železiarsky podnik
V r.1886 v Bujakove postavili zariadenie pre malé bessemerovanie s kuplovou pecou. Aplikovali tu skujňovací postup vylepšený inžinierom Henrichom Allenderom, riaditeľom a hlavným akcionárom železiarne v Bujakove (O 10 rokov neskôr sa stal riaditeľom v Železiarnňach Podbrezová). Vyrábali niekoľko druhov výborných ocelí, z ktorých valcovali bezchybné plechy. (To tvrdí konkurencia – Železiarne Podbrezová 170 ročné, str. 56). Na začiatku 20 stor. mal podnik 5 či 6 valcovacích tratí.
Koncom 19. stor. produkovala železiareň ročne 62000 q tyčového železa a 2800 q plechov. V roku 1895 mala 278 robotníkov.
Železničná trať vedúca z Brezna do Tisovca bola vedená oblúkom cez Zadné Halny možno práve kvôli železiarňam na Bujakove, aby mali priame železničné spojenie s vysokými pecami v Tisovci, potom čo vlastná pec na Troch vodách bola odstavená.
Možno Prihradný bol jedným z tých podnikateľov a miest, ktoré garantovali splácať úroky z kapitálu, ktorý vláda vynaložila na stavbu železnice. Napr. Tisovec mal platiť 4000 ročne, ale neplatili a žiadali si odpustiť 100%. Minister financií im povolil len 50%.
V roku 1901 uhorský kartel výrobu v bujakovskej železiarni definitívne zastavil a demontoval celé strojové zariadenie. V objektoch na Bujakove začala pôsobiť Továreň na drevolátku, lepenku a škatule.
Tu kedysi sídlili železiarne Bujakovo, neskôr továreň na drevolátku, lepenku a škatule, dnes sa tu vyrábajú a potláčajú obálky
Kde bola vlastne postavená prvá vysoká pec na Slovensku a vôbec prvá vysoká pec v Uhorsku? Niektorí historici, či autori najnovšej knihy Železiarní Podbrezová si myslia, že prvá vysoká pec bola postavená v Ľubietovej v roku 1692 (Železiarne Podbrezová 170 ročné, str. 8, vydané r. 2010; tiež str. 9 v knihe vydanej pri 150 výročí). Túto informáciu podvracia zas iný zdroj: kniha z roku 1973 "Banícky Gemer", kde sa na strane 138. uvádza, že prvá vysoká pec vo vtedajšom Uhorsku bola postavená r. 1680 pri rieke Hnilec (asi na náklady mesta Dobšiná) a projekty na ňu vypracoval saský technik Daniel Fischer.
Pritom aké je Slovensko maličké, je až nepochopiteľné a zarážajúce, že naši historici si nedokážu overiť a zjednotiť fakty, ktoré predkladajú verejnosti. A tak sa trochu obávam, že prvenstvo v stavbe vysokej pece v Uhorsku má ktosi iný, nie Slovensko.
Informácie pre turistov: Horáreň Tri vody 705 m n. m., doľava smer na Hronec pešo 3:15 h, doprava smer k bani Červená jama 0:50 h
