Písmo:
A-
|
A+
Vonku pršalo, ty pod dáždnik si sa mi skryl,
tíško stál, len pohľadom, čo lákavo iskril
úsmev si čaroval na perách.
Tušila som, čo to znamená,
predsa som mierne zbabelá
poklepať ťa nežne po pleci,
opýtať sa, čo je vo veci,
naznačiť nevinne,
že dáždnik patrí mne.
A tak aj ja stojím nemo,
akoby si ani nebol,
nestál hneď vedľa
ako tá jedľa.
Mlčky čakať sa však nedá,
poklepem ťa na ramená,
oznámim nepriamo,
že pršať prestalo.
