Ako ten čas rýchlo letí… Roky sa navzájom predbiehajú a mne kreslia na čelo vrásku za vráskou. Sedím opustený ako prst v malej ošarpanej chyžke, nemá mi kto vyložiť boľavé nohy na stoličku. Viac ma netešia výkriky detských úst, naše niekdajšie radovánky. Som sám…
Čas ma nesúri, robota ma konečne počká. Mozole na rukách mi však už nezmiznú. Sú hlboko vryté do mojej zhrubnutej kože. Myšlienky mi nebehajú po storakých stranách, majú voľnú cestu. Lež o čom rozmýšľať už teraz, v starobe? Svoje problémy odkladám bokom, čo sa doteraz nevyriešilo, počká ešte zopár chvíľ. Prvoradí sú ostatní, možno blízki, možno neskúsení maloletí, ktorí ma aspoň na chvíľu vpustia cez brány mladosti.
Život ma chce skoliť, no ja sa bez boja nevzdávam. Nazbieram toľko síl, aby som dokázal čeliť útrapám osudu a raz s čistým svedomím mohol povedať: „Žil som až do posledného dychu…“
Moje spomienky už dávno zapadli prachom. Zo zrkadla sa na mňa už viac nepozerá dobre stavaný mladík, plný sily a energie, ktorý si z ničoho nerobí ťažkú hlavu. Bujarú mladosť dávno odvial čas.
Kedysi som všetko bral s nadhľadom. Boli síce dni, keď sa mi do roboty nechcelo, radšej som polihoval pri rozohriatej peci a čakal, kedy ma niekto obslúži. No ináč som sa jej nikdy nejako výnimočne nebránil. Mať nechcela, aby som robil svetu hanbu, nuž som sa slušne obliekal, hoci mi prílišné parádenie nikdy akosi nevoňalo. Partia ma lákala kade-tade, bolo sa treba občas aj zabaviť, nuž som teda šiel. Bolo že to srandy, keď sme robili nejednej dievčine navzdory!
Čas nechcel zastať ani na chvíľu, večne sa niekam ponáhľal. A mne spolu s rokmi pribúdal aj zdravý rozum. Zvážnel som. Na život som sa pozeral inými očami. Voľného času ubúdalo, musel som sa starať o rodinu. Deň i noc mi zabralo zamestnanie a práca okolo domu. Stálo ma veľa premýšľania nájsť aspoň ústrižok minút na moje deti, hrob mojej nebohej manželky.
Deti pomaly rástli, no rýchlo rozprestreli krídla a vyleteli z domáceho hniezda. Mne už nezostalo nič, len štyri steny pripomínajúce minulosť. A tak sedím sám so šálkou horúceho čaju pred sebou. A premýšľam… Premýšľam, kde som urobil chybu, čo som mal spraviť inak. A teraz, keď sa už život chýli ku koncu, si uvedomujem, že medzi nami nie sú dobrí ani zlí ľudia, všetci sme rovnakí. Dokonalí aj so svojimi chybami…
