Žobrák

(zdroj: http://media.photobucket.com/image/beggar/cardmaker_2007/Beggar.)

Keďže cesta k nemu je dosť zdĺhavá, vybral som sa skratkou. Práve prechádzam okolo kostola a počujem tiché vzlykanie. To žobrák márne sedí a prosí ľudí o trochu milosti. Všetci sú zaujatí svojimi starosťami, ženy rozmýšľajú, aký bude nedeľný obed, muži, ako zdrhnúť spred roboty do krčmy za rohom.

Sú sebeckí, na žobráka ani len nepozrú. Ten v skrehnutých, pomaly modrastých rukách pevne drží lepenkovú tabuľku s nápisom: „Slepý.“ Prišlo mi ho ľúto, no nemal som pri sebe dostatok drobných, ale dal som mu všetko, čo som v tej chvíli mal. Zahol som za roh a sledoval reakciu okolia. Nič sa nezmenilo. Rozmýšľal som, ako by som mu mohol pomôcť. Nič ma nenapadalo, spomenul som si len, že čoskoro bude jar a slepec sa z nej nebude môcť tešiť a možno ešte stále bude márne žobrať pár drobných od bezcitných ľudí. A tak som vzal tupú ceruzku, ktorú nosím vo vrecku už od nepamäti a prepísal tabuľku. V ľuďoch sa razom akoby prebudila ľudskosť a drobné sa hrnuli do umazaného klobúka jedna radosť. Bol som šťastný a zároveň pyšný, že jediný nápis dokáže toľké zázraky. Na tabuľke stálo: „Onedlho bude jar, a ja ju neuvidím!“

Spokojný kráčam ďalej k domu môjho priateľa. Ten mi povedal čo-to o nešťastníkovi, a ja som vedel, že moja pomoc mu veľa nepomôže. Cestou späť vidím pobehujúcich ľudí, kričiacich od údivu. Podídem bližšie, vyzvedám sa, čo sa stalo, no vzápätí zbadám nehybného žobráka. Pobehnem k nemu, nahmatávam mu pulz. „Dýcha, ešte dýcha!“ zvolám. „Zavolajte lekára!“ Nehýbe sa, sily ho opúšťajú. Jeho dych je slabý, počuť len tiché chrapčanie jeho ťažkých nádychov. Ledva žije. „Lekár, už ide lekár!,“ zvolal ktosi z davu. „Jeho stav je vážny.“ konštatoval. „Musíme ho vziať do nemocnice.“ Pomohol som mu. Naša nemocnica sa však nevyrovnala nemocniciam vo veľkomestách. Bola malá, nemala dobré vybavenie, chýbali zruční doktori. Žobrákovi však poskytli najlepšiu pomoc, aká bola v ich silách.

V nemocnici zostal len deň, pretože miesta potrebovali stále noví a noví pacienti. Musel ísť, znovu sa vrátiť na ulicu. No to som už nemohol dopustiť, a tak si ho vediem domov a poskytnem teplý obed a hoci malú no útulnú izbičku. A som rád, že som ho k sebe prijal. Naučil ma veriť v ľudskú ochotu a hlavne nestrácať nádej. Spriatelili sme sa, vyrozprával mi svoj krutý osud, uľavilo sa mu na duši… Proti smrti bojoval statočne, no aj najlepší bojovník raz podľahne svojmu osudu. On už splnil svoje poslanie na Zemi. A ja viem, že sa ešte predsa potuluje kdesi medzi nami dávajúc pozor na svojich ľudí. Ostatných žobrákov…