Pozrel som sa naňho, on na mňa a ja som jasne videl, ako prevrátil tými štyrmi pármi očí, očividne mysliac si: „ach, človek, to zas bude..." Nie, že by som ja nebol ten typ človeka, ktorý sa rád o svoje veci delí s druhými, no vtedy som fakt akosi nemal náladu nechať ho samého u mňa v izbe celý deň, a tak som sa rázne zdvihol zo stoličky a povedal som mu: „poďme kamoš, vonku dnes bude krásne, nebudeš tu trčať prilepený na mojej stene." On znovu prevrátil očami a neveriacky pokrútil hlavou v štýle: „už to začína..."
Otvoril som strešné okno, vytiahol som papier A4-ku a dal som to pod neho, naivne dúfajúc v jeho spoluprácu. Lenže, jemu sa u mňa fakt páčilo. On naskočil, potom sa spustil na stôl a pomocou jeho ôsmych veľkých nôh si odcupital pár centimetrov a pozrel sa na mňa. Tak znovu. Prisunul som papier k nemu, on naňho nasadol, urobil pár rýchlych krokov a zase bol na stole. No bol o niečo bližšie k oknu. Takto sa to zopakovalo ešte asi 2 razy, až pokým sa nedostal priamo pod okno (čo si ale on chudák zjavne neuvedomil).
Posledný krát som k nemu podsunul papier a akonáhle naňho vyskočil, papier som zdvihol a posunul von z okna, on sa ku mne otočil s pohľadom typu „muselo to byť?", ja som pokrčil ramenami a pozeral naňho, ako sa spustil na strechu. Snáď som tomu zvedavému pavúkovi až tak veľmi nepokazil ráno, pretože on mi to moje svojou krátkou návštevou a rýchlym odchodom skutočne spríjemnil.
