A práve môj dnešný deň sa niesol v znamení posolstva tohto videa. Včera večer ma kamarát poprosil, či by som mu mohol pomôcť s projektom, resp. zápočtom na angličtinu, pretože má ďalších x vecí, skúšky sú blízko a všetko to naraz absolútne nestíha. Samozrejme, že som súhlasil a sľúbil som mu, že dnes o 15:00 to bude hotové. A tak dnes pred 13:00 som si urobil dobrý obed a po ňom som sa s chuťou pustil do práce. Mal som sa na základe konkrétnej prípadovej štúdie vžiť do manažéra tímu 7 ľudí na oddelení predaja, ktoré vôbec nedosahuje požadované výsledky, pripraviť agendu tímového stretnutia, kde sa bude tento problém riešiť a zároveň napísať "minutes of the meeting", a teda výsledok toho stretnutia v prehľadnej písomnej forme, krok po kroku, ako to prebiehalo, kto čo povedal, do akej fázy dospeli a na čom sa dohodli. A teda moja kreativita pracovala na plné obrátky, úplne som si to užil, za necelé 2 hodinky som to mal hotové a bolo to príjemné odreagovanie sa od môjho učenia sa na zajtrajšiu skúšku.
Po ďalšom letmom učení sa na zajtra bolo zrazu 17:00 a napísali mi dvaja ľudia zároveň. Kamoš potreboval súrne pomôcť so sťahovaním určitých vecí z jedného miesta na druhé a potreboval to urobiť asap, a teda ma poprosil, či by sme sa mohli o 17:30 stretnúť, že to bude trvať len polhodiny, trošku si oddýchneme od mentálnej práce a užijeme si tú manuálnu. Aj ja by som bol rád, keby mi v takej situácii niekto pomôže, tak som bez váhania súhlasil. Nosili sme osto šesť, na trase dlhej asi 1,2 kilometra. Skriňu, kreslo, stoličku, stôl a ďalšiu menšiu skrinku. Boli sme štyria, dali sme to na 2 krát, prešli sme pár desiatok metrov, dali sme prestávku, prešli sme ďalších pár desiatok metrov, dali sme si ďalšiu prestávku a tak ďalej. Raz po ceste tam, raz po ceste naspäť sme zastavili pred malými obchodíkmi, kamoš tam narýchlo zabehol, kúpil nám fľaškové pivá a pri teplote príjemných 0 stupňov sme si ako ruskí bratia vychutnali zaslúženú orosenú odmenu. Z polhodiny sa stali 3 hodiny, bolo to namáhavé, ale aj sme sa zasmiali, pomohli sme kamarátovi a on nám za to úprimne poďakoval.
Ten druhý človek, ktorý mi o 17:00 spolu s kamošom napísal, bola moja kamarátka, ktorá potrebovala preložiť pár viet zo slovenčiny do angličitny. Nebolo toho veľa, no boli tam dlhé súvitia a niekoľko odborných výrazov, no pustil som sa s vervou do toho a preklad som jej poslal 17:28, len tak-tak, že som sa stihol obuť, dať na seba bundu, šál, čapicu, rukavice a vybehnúť von odhodlaný na už spomínané sťahovanie.
Keď som ale súhlasil s pomocou pri kamošovom sťahovaní a kamarátka ma požiadala o pomoc pri preklade, vtedy mi došlo, že to asi nie je náhoda a že niekto chce vedieť, či som naozaj ochotný nezištne pomôcť tým, ktorí tu potrebujú, či som naozaj ochotný dať trochu lásky bez nároku na nejakú odmenu.
Bola to skvelá nedeľa, v ktorej som pomohol trom rozličným ľuďom a s istotou viem, že ak budem potrebovať pomoc ja, tak sa vždycky nájde niekto, kto mi s radosťou pomôže. A pritom to vôbec nemusí byť najlepší kamarát. A možno tú pomoc dostanem rovno zajtra na mojej prvej skúške tu na univerzite priamo od toho, kto dnes chcel zistiť, či som naozaj ochotný pomáhať:)
