V piatok 23.3. okolo 13:45 som išiel 201-kou z Račianskeho mýta na Hlavnú stanicu. Trolejbus bol preplnený ako vždy, stál som natlačený pri dverách, sem-tam som prešiel letmým pohľadom po ľuďoch v autobuse, no nič zvláštne som si nevšimol, až na jedného malého chlapca, ktorý mohol mať asi tak 3 roky, a ktorý v pletenom svetre (aj keď vonku bolo 23° Celzia a v trolejbuse dobrých 25°-26°) stál pri okne, prstom ukazoval na niečo za oknom a sám pre seba si bľabotal. Keď sme odbočili k Hlavnej stanici a pomaly sme sa blížili k cieľu, začul som detský plač.
Obhliadol som sa za seba a za malým chlapcom v pletenom svetre (ktorého plač svojho malého brata vôbec nezaujal a nevyrušil z uvažovania a bľabotania) som za už spomenutým chlapcom uvidel pravdepodobne jeho brata (možno tak 2 ročného) aj s jeho mamou. Sedela v žltom tričku, vyzerala strašne unavene a strhano, mala trošku tmavšiu pleť, no nebola to rómka. Najprv som si myslel, že sa so svojím mladším synom hrá, keďže on sedel pri okne, pozeral sa na mamu a ona k nemu striedavo približovala a odďalovala svoju hlavu.
Zrazu som si ale všimol, že tá pani má zatvorené oči a čudný výraz v tvári a v tej chvíli som si nebol istý, či zaspávala, či sa jej stalo niečo vážnejšie, alebo či je to dôsledok nejakých liekov, či drôg. Výraz v jej tvári tomu len napovedal a celé to umocňoval zdesený výraz v tvári jej malého syna, ktorý s plačom hovoril: "mami, ja sa bojím..."
Toto celé sa stalo v priebehu možno 10 sekúnd, ľudia v trolejbuse sa tvárili, akoby nič nepočuili a nevideli a v tom momente,ako to ten malý chlapec povedal, trolejbus zastavil, dvere sa otvorili a keďže som stál pri dverách, ľudia ma hneď tlačili von. V tej chvíli som mal v hlave celkom zmätok, či tam mám počkať, či môžem nejako pomôcť, alebo či mám utekať kúpiť si lístok na EC-čko, ktoré išlo o 10 minút a potom dobehnúť naspäť. Počas môjho presunu do budovy Hlavnej stanice som sa neustále obhliadal, či uvidím vychádzať pani v žltom tričku s jej 2 chlapcami, no nezahliadol som ju. Rýchlo som teda prišiel k okienku s expresným vybavením cestujúcich, vypýtal som si lístok, zaplatil som zaň a hneď som vyšiel pred budovu Hlavnej stanice a zrakom som sondoval po ľuďoch postávajúcich v jej okolí (prevažne bezdomovoch a rómoch). Vtedy som vyššie spomenutú pani aj s jej 2 synmi zazrel postávať pri jednej lavičke, spolu s jej 2 synmi, 2 asi 60 ročnými rómkami, s jednou mladou slečnou okolo 27-30 rokov a pradepodobne jej priateľom.
Táto mladá slečna čupela pri najmladšom chlapcovi, držala ho za ruku a niečo mu hovorila, on sa druhou rukou držal svojej matky a plakal. Potom ho tá slečna objala a stále mu niečo s úsmevom hovorila, on sa stále držal jednou rukou matky, pričom si tou slečnou nechal utrieť slzy, zatiaľ čo jeho mama sa hrabala v igelitke so šatami, vytiahla si ľahkú bundu, obliekla si ju, zapálila si cigaretu a očidivne jej bol svoj malý ustráchaný syn úplne, ale úplne ukradnutý.
Aj keď to nemôžem tvrdiť s úplnou istotou, ale myslím si, že táto žena, matka týchto 2 chlapcov (a možno aj ďalších detí) si za svoj stav môže sama. No ako k tomu prídu jej deti? Ako k takýmto rodičom príde x ďalších detí, ktorý môžu mať v sebe toľko skrytého talentu, no s najväčšou pravdepodobnosťou ho nikdy neobjavia a už v tínedžerskom veku skončia pri alkohole, cigaretách a drogách a rovnakým spôsobom, ako ich rodičia, začnú "vychovávať" svoje deti.
Ako sa na tento dlho trvajúci problém pozeráme my? Môže ho spoločnosť nejako riešiť? Alebo je tento začarovaný kruh naozaj nezastaviteľný...?
