Minulý týždeň som videl úžasný dokument o Quentinovi Tarantinovi. s názvom "21 Years : Quentin Tarantino." Je to vlastne nie ani tak dokument o ňom. Je to skôr akýsi hold a poďakovanie hercov a ostatných členov filmového štábu, ktorí s ním spolupracovali na jeho prvých 8 filmoch. Milujem "Gaunerov", rovnako aj obe "Kill Bill", "Bastardi" už teraz sú kultom, na "Djanga" som bol 2x v kine, ale k "Historkám mám iný vzťah". Asi preto, lebo to bolo moje prvé rande s Quentinom...
Prvýkrát som videl "Pulp Fiction" cca v roku 1995, čiže rok po jeho nakrútení. Presne si pamätám na ten pocit, keď film skončil. Prvé slovo, čo ma napadlo bolo asi slovo "BRAK". Poprehadzovaný dej, dialógy, v ktorých mi tiež chýbal nejaký zmysel, herci okrem Willisa a Travoltu neznámi a nezaujímaví. Jediné, čo ma vtedy ohúrilo, bola hudba. Nie to, aký žáner tam bol, ale to ako jednotlivé skladby sadli na danú situáciu vo filme, pri ktorej zazneli. Kvôli tej hudbe som si film pustil na druhý deň a na tretí znovu...
Quentin nemá filmové vzdelanie. On miluje film ako taký, preto je niekde inde a preto je taký INÝ. Jeho zmysel pre detail milujem. Ihla vnikajúca do Travoltovej žily, narúžované pery Umy hovoriacej do intercomu, neskôr jej tvár, keď upadne do bezvedomia po predávkovaní, slamka v ústach Jacksona, alebo jeho záhryz do burgera. Drobné detaily, ktoré iný režisér vynechá alebo ich urobí tak, že diváka otravujú, prinajlepšom nezaujmú.
Ale najmocnejšou zbraňou alebo ochrannou známkou Tarantina sú dialógy alebo monológy jeho postáv. V "Historkách" sa to tými top len tak hemží. Téma masáže ženských nôh, Úvahy o metrickej sústave a božej ruke, ktorá umožnila zázrak, Travoltov monológ o loajalite, Willisov o zabudnutých zlatých hodinkách. Mojou srdcovkou, ktorú si pustím kedykoľvek, je scéna, v ktorej Travolta s Jacksonom čistia interiér auta, v ktorom Travolta práve niekoho strelil do hlavy. Iný režisér by z rozhovoru medzi kúskami lebky a šedej kôry vycúval, alebo by do nej nešiel. Tarantino z toho urobí jednu veľkú zábavu. A to len tým, ako prirodzene sa v tom od krvi zaflákanom aute tí dvaja cítia a rozprávajú. Okrem dlhých rozhovorov je Quentin majster na hlášky, ktoré ľudia vedia už naspamäť a napriek tomu ich zbožňujú. "Když ten zmrd zdrhne do Indočíny, v míse s rýži ho bude čekat negr a sejme ho", Si v pořádku? Ne, to nejsem, jsem totiž pěkne rozmrdanej", Zmizíš z tohohle města. Když zmizíš, budeš zmizelej. Když ne, tak tě zmizím já." "Hele, krysa z kanálu možná chutná jako jahody, ale to nezjistím, protože ji nikdy žrát nebudu". A to je len minimum z nich.
Ako som už spomenul vyššie hudbu v "Pulp Fiction". Pre mňa to nie je soundtrack, ktorý si bežne púšťam. Sila tých skladieb je v momente, v ktorom vo filme znejú. "Misirlou" je úvodný odpalovák ako z vesmíru, "Son of a Preacher Man" od Dusty Springfiled vo chvíli, keď Travolta príde vyzdvihnúť Umu na rande, "You never can tell" od Chucka Berryho, keď spolu tancujú, "Girl, you`ll be a Woman soon" v podaní Urge Overkill v scéne, keď si ju Uma pustí doma, tancuje pri nej a následne sa predávkuje a záverečná "Surf Rider" od Lively Ones, keď si Jackson s Travoltom zasunú kvéry za trenírky a vychádzajú z reštaurácie, to sú skrátka tak vymakané záležitosti, že neomrzia nikdy.
Čím Tarantino najviac dokáže vždy ohúriť mňa je to, aký cit má na výber hercov. Travolta bol v tom období už takmer v zabudnutí a úloha Vincenta Vegu mu reštartovala kariéru, Samuel L. Jackson je od momentu, keď začal odriekať "Ezekiel" jedným z mojich najobľúbenejších hercov. No a UMA THURMAN... Quentin sa o nej vyjadril ako o svojej múze. Sú stovky krajších herečiek, ale Tarantino z nej urobil femme fatale!
Posledným Tarantinovým dielom je "Vtedy v Holywoode", na ktorom som bol na amfiteátri. Tým, ako zase spôsobom sebe vlastným pojal masaker Charlesa Mansona v dome Romana Polanskeho zase potvrdil, že jeho filmy by sa človek nemal snažiť pochopiť, ale si ich vychutnať...
