S miernym zahanbením musím priznať, že festival Pohoda som navštívil prvý krát. A moja prvá Pohoda sa nezačala najšťastnejšie. Najprv ma šokovala, a toto je pre mňa asi jediný výrazný organizačný nedostatok, slovenská predstava kyvadlovej dopravy. Medzi trenčianskou stanicou a miestom konania festivalu premávalo niekoľko autobusov. Ich počet a frekvencia, ani to, že išlo o malé karosy, neboli tým najprekvapujúcejším. Ozajstným šokom pre mňa, občasného návštevníka zahraničných festivalov a koncertov, bolo to, že vodič predával lístky. Čert ber tých 15 korún, dal by som aj niekoľko krát viac, keby... Keby to bolo v cene lístka. Čakanie na šoféra, kým „skasíruje“ všetkých „festivaluchtivcov“, ktorí sa natlačili k jediným otvoreným dverám, bolo dosť znervózňujúce. O čo by to bolo rýchlejšie, keby tam premávali klasické mestské autobusy a cestovné by sa jednoducho... jednoducho neplatilo, respektíve platilo v cene lístka na festival. Je to síce maličkosť pri organizovaní takého veľkého festivalu, ale kvalita organizácie závisí práve od maličkostí. Cestou na Pohodu to ešte bolo „v pohode“, ale na tlačenicu a asi 6 neúspešných pokusov dostať sa do autobusu cestou z Pohody by som najradšej zabudol. Ale aspoň sme sa prešli po Trenčíne.
Ale to som ešte nespomenul môj druhý traumatizujúci zážitok, na ktorý doplatil môj palec na ľavej nohe. Padnúť hneď po príchode na festival a dokaličiť si nohu, tomu sa hovorí šťastie. Našťastie na Pohode fungoval skvelý a veľmi sympatický zdravotnícky tím. Tým skvelým ženám a mužom patrí môj obdiv za to, ako dokázali aj napriek teplu a hluku ošetrovať tých mladých, väčšinou viac ako podnapitých ľudí a ešte aj byť milí.
A tak som sa, „vyzbrojený“ obväzom na palci mohol vrhnúť na kultúru. Teda ešte predtým sme sa vrhli na bufety a potom na besedy. Prvá bola o globálnom otepľovaní. Váhu problému najviac pocítil diskutér z hnutia Greenpeace Juraj Rizman, ktorý prišiel priamo z nemocnice po tom, čo mu na ruku spadol 200 kilový kváder ľadu. Pre tento vedecký problém je typické, že najvášnivejšie o tom diskutujú nevedci, čo bol aj tento prípad. Nech je ako je, my môžeme diskutovať koľko chceme, Číňania si budú vypúšťať CO2 do atmosféry naďalej. A aj tak sa už blíži asteroid a chystá vybuchnúť supersopka. Druhá debata bola o inom, bola o jednej študentke a štátnej moci.
V prestávke medzi vážnymi i menej vážnymi slovami prišla na rad aj dlho očakávaná kultúra. A prišla v najrýdzejšej forme, vystúpenie Fermáty bola pre mňa čerešničkou na torte, ktorá sa ešte stále len začínala piecť. Fero Griglák je jednoducho najlepší rockový gitarista, aký sa kedy narodil na fliačiku zeme pod Tatrami. Ten chlap má všetko, cit (feeling, ako to volajú naši anglofónni bratia), zmysel pre melódiu, charizmu, ale aj techniku a rýchlosť. Spolu s „talentovaným mladým basgitaristom“ Fedorom Frešom (ktorý mimochodom hral s asi všetkými najväčšími osobnosťami našej popmusic) a o aspoň generáciu mladšími Petrom Preložníkom (klávesové nástroje) a Igor Skovayom (bicie) predviedli zmes nového dobrého a starého vynikajúceho. Najmä na úvod „odpálený“ Huascaran patrí medzi to najlepšie, čo sa kedy u nás nahralo a zahralo. Na záver sa ešte spomínalo na Amsterdam, hoci „nikdá som tam nebou“. Jediným negatívom vystúpenia Fermáty bolo, že som zmeškal debatu s príťažlivým názvom „Nie si ty narcis?“, ktorá by mi určite veľa dala, hoci odpoveď na túto otázku mám ujasnenú už dávno.
Najnesprávnejší štýl trávenia festivalov a Pohody zvlášť je zasadnúť na jednom mieste. Preto napriek chôdzi nie nepodobnej spôsobu presúvania istého cynického seriálového lekára som pristal na obehnutie všetkých možných pódií, stanov, stánkov, šapito... „Fatboyovský“ amatérski nadšenci (viem, je to synonymum) pohybu nacvičovali amatérsku choreografiu z najznámejšieho Fatboyovho klipu, Baláž s Hubinákom rozdávali darčeky, ďalší nadšenci prichádzali na chuť balkánskym tancom k značnej nechuti môjho vibrácie horšie znášajúceho palca, nie práve štíhla „frontwoman“ americkej skupiny Gossip si išla pľúca vykričať, Foolk „dídžejovali“, afterPhurikane ukázali, že to, čo sa predvádza v castingoch speváckych súťaží, nie je práve reprezentatívna vzorka rómskej kultúry. Zo všadiaľ sa ozývali zaujímavé zvuky, niesli sa lákavé vône, ale nie všetko sa dalo stihnúť.
Potom som si dovolil dať oddych kultúre aj palcu a čakalo sa na Fatboya... Britský trip-hopový guru Fatboy Slim bol hlavnou hviezdou festivalu, čo je dosť netypické vzhľadom na to, že je DJ. Samozrejme, nič proti „dídžejom“, ale dosť veľa ľudí asi ani nevedelo, čo majú čakať. Ak niekto očakával všetky jeho hity v rádio-verziách, bol asi dosť sklamaný. Nie som odborník na elektronickú hudbu, neviem zhodnotiť kvalitu jeho setu, ale ja som sa bavil a myslím, že aj ľudia sa bavili a asi najviac zo všetkých sa bavil sám Fatboy Slim. Ja som na „tanečky“ nebol v správnom rozpoložení, preto som záver vystúpenia strávil v horizontálnej polohe v spacáku.
TBC...
