Václav Havel bol múdry a vtipný. Fatboy Slim, Mike Skinner, či Joan Baez sú veľké hviezdy, ale bez preháňania si dovolím povedať, že posledný prezident Československa a prvý prezident Česka bol najväčšou osobnosťou Pohody. Človek, ktorý zažil najväčšie poníženia aj najvyššie povýšenie, si zachoval nadhľad aj zmysel pre humor. Presne ten nadhľad a zmysel pre humor, ktorý sme si mohli vychutnať pred poludním v jeho dobovej a predsa nadčasovej hre Audiencia. Ten istý nadhľad a zmysel pre humor, s ktorým dokázal odpovedať na otázky v diskusii s moderátorom Štefanom Hríbom. Pri stretnutí s Václavom Havlom akoby aj ten odcudzený, nemilosrdný a vypočítavý svet vysokej politiky bol ľudský. Najmä v našich pomeroch neuveriteľné zistenie. Václav Havel bol skutočná superhviezda festivalu.
No a po najväčšej osobnosti Pohody prišiel aj môj osobný hudobný vrchol. Editors som videl už pred dvoma rokmi na festivale v Rakúsku. Hrali tam ešte ako jedna z viacerých talentovaných menších indie kapiel o štvrtej poobede (ďalšie talentované indie kapely boli napríklad Arctic Monkeys, či Kaiser Chiefs), ale už vtedy ukázali to, čím by sa mohli a v súčasnosti aj dostali (podobne ako tie ďalšie spomínané) do prvej ligy – energia, vášeň, nasadenie v spojení so skvelým zvukom a naozaj dobrými pesničkami. A to som čakal aj od ich vystúpenia na Pohode a nebol som sklamaný. Výstižnejšie slová by boli napríklad unesený alebo nadšený. Strategické rozhodnutie ísť na plochu pred hlavné pódium hodinu pred koncertom prinieslo zaslúžené ovocie – pohľad na „šantiacich“ Smitha a spol. hneď „zo zábradlia“. A stálo to za to. Editorom bolo kritikmi vyčítané, že sa pompéznym zvukom druhého albumu snažia stať „štadiónovou skupinou“, ale práve na „štadióne“ človek príde na to, že chlapci to majú dobre premyslené. Hneď úvodná pesnička to potvrdila do písmena, hit Smokers Outside The Hospital Doors nás prevalcoval. Po nej nás (obrazne povedané) priklincovali k zemi a na kusy trhali aj ďalšie hity z prvého (All Sparks, Blood, Bullet) aj druhého (When Anger Shows, An End Has A Start, The Racing Rats, Escape The Nest) a dokonca aj nejaké predjedlo z pripravovaného tretieho albumu (No Sound But The Wind) a nepostavili sme sa skôr, ako doznela posledná Fingers in the Factories. Všetci traja inštrumentalisti sú na úrovni, Russell Leetch je basgitarista, ktorý nielen pevne drží rytmus skladieb spolu s výborným bubeníkom Edom Layom, ale jeho hra je tiež tvorivou súčasťou melodiky skladieb. Fantastické šestnástinové sóla Chrisa Urbanowicza harmonizujú s najkrajším barytónom indie-rockovej hudby (nech sa Ian Curtis alebo Paul Banks neurazia, ale Tom Smith má jednoducho naj hlas). A z jeho majiteľa sa stal výborný frontman, ktorý síce nelezie na svetelné rampy, ale len na piano, a ani „nestejdždajvuje“, lebo by sa to s gitarou pod pazuchou nedalo, ale predsa dokáže strhnúť masy. Vynikajúce vystúpenie, skvelé inštrumentálne výkony, krásny hlas, skvelá zábava, hudobný vrchol festivalu.
O vystúpení Riša Müllera sa popísalo dosť. Že malo byť pripomenutím jedného génia, ktorý už nie je medzi nami, bola pekná myšlienka... Že to nebol dobrý koncert, vedia snáď všetci (aj tí, čo tam neboli, ale čítajú bulvár)... Že nemal tú elektrizujúcu atmosféru, ako vystúpenie Editors, vedia tí, čo boli na oboch... Ako poctu Jarovi Filipovi teda toto vystúpenie beriem, ako plnohodnotný koncert s veľkou rezervou. Pre mňa Richard Müller nikdy nebol rocková hviezda, hoci sa snažil všemožne vzbudiť ten dojem, pre mňa je (bývalý?) výborný spevák - šansoniér, ktorý skôr ako na hlavné pódium veľkého festivalu patrí do klubu, alebo v tomto prípade do stanu. Radšej som si po chvíli išiel pozrieť príbeh Z denníka jedného vagóna. Ten má tiež peknú myšlienku.
No a na záver prišiel The Streets a ukázal, ako sa robí šou a rozpráva po slovensky. Áno, práve od Mika Skinnera pochádza neoficiálne motto uvedené v nadpise. Hudobne to nie je úplne moja šálka kávy, ale bavil som sa skvele. A najmä keď má ten chlapík taký skvelý prízvuk... Samozrejme museli odznieť najväčšie hity, ale mňa ako fanúšika Muse potešila a súčasne pobavila cover verzia ich pesničky Time Is Running Out. Potešila preto, že to dáva nádej pre uskutočnenie šialeného nápadu Matta Bellamyho na vytvorenie britských Rage Against The Machine spojením Muse a práve The Streets. A pobavilo ma, že tak strašne odspievanú som tú pesničku ešte nepočul.
Tak to bola moja Pohoda 2008. Mohol som stihnúť viac, počuť viac, vidieť viac, ale aj to, čo som stihol, počul a videl mi stačilo na nezabudnuteľný zážitok. Bola to naozaj pohoda na Pohode a skláňam sa pred Mišom Kaščákom a aj desiatkami ľudí, ktorí na Pohode a pre pohodu robia všetko, čo dokážu. A už teraz môžem povedať, dovidenia o rok.
P.S.: Palec ešte bolí...
P.S. 2: A dnes som si rozbil hlavu o nočný stolík... :D
