ceste
a opäť si otvorený
prekonáš prvú prázdnotu
a zvyšok svojej plnosti
prenecháš náhode
a vetru
akoby si cítil vinu
za každý veterný mlyn
okolo ktorého si prebehol
s múkou pod nechtami
a opäť si nad asfaltom
potrhané biele pásy na dva prsty
a nad tebou antické stromy
ktorým nepriznali korene
medzi oblúkmi
v okrajoch
za priestorom
kde ťa uprostred vovnútri
čaká posledná bradavka svetla
napi sa z neónov syn môj
a opäť rezonuješ
nikomu nič nedlžíš
iba seba sebe
a tie kopce a tie čiary a tie ročné obdobia
farba si a na listy sa obrátiš
akoby si ani nemal čas
a priestor statický
ľahostajný nemý a mohutný
predsa sa vyzlieka
a opäť pulzuješ
prerastáš nepokoj
a na nezabudnuteľné veci
predsa ľahko zabúdaš
pozri otec môj
kryštalizujem ničím a musím
mám vlastné stopy na ceste
a biely a stoporený a zvedavý
ako falus dvanásťročného
oberám čo ostalo
veď cesta je len bod
to ja som priamka
