XXI
(tragédia dospelého adolescenta)
Včera som mal 21 rokov.
Opil som sa ako ľavý syn
na kare zainteresovaného človeka.
Zobudil som sa pod stolom
hore nohami
k ľuďom,
dole riekou
k sebe.
Umyl som si výraz
do špinavých dlaní,
ktoré nikdy neupečú chlieb.
Ani povraz.
Povedal som,
aj by som jedol z tvojich dlaní, otče, len nie je čo.
Obliekol som si kabát
do tekutého tieňa
padali prsty
potu
na znásilnený chodník
rannej otcovraždy.
A matky za siluetami
pražili staré momenty
na amnézii.
Putin v červenej kronike a kdesi za tichým poľom objavili liek na čiernu dieru
v hrudi nesmelého adolescenta,
to nestojí ani za verš
agresivity.
Že?
Obmedzenosť
neobmedzeného priestoru
v plnotučnej mliečnej dráhe.
A ticho
ako vo višňovom sade
za Hirošimou a inými príbehmi
bez západu slnka.
Kto sa v tom má vyznať?
Toľko miesta
pre nič
a domov
v atramente.
Ktosi mi močil na hlavu
z hĺbky mŕtvej pôdy
syfilis zo svätého lona
pre pohanské medziľudské múry.
Ani rebrík, ani fernet, ani spasenie.
Nie, ďakujem,
radšej budem básnik ako pastier.
A nehybnosť
na rozstrieľanej ulici.
Toto je môj prvý deň
dneška.
Počujem vrstvy cementu
na svojich slovách,
nedýchaj,
lebo sa prebudíš!
Neprežil si žiadnu vojnu.
Neprežil si nič.
City nie sú olovo,
nevyberieš ich z tela.
Neboj sa,
príde ďalšia
oslava.
Včera som mal 21 rokov.
Dnes nemusím počítať.
raz
dva
koniec