Dokonalé dielo
Prvá veta je najťažšia.
Na počiatku je postava. Dostane meno. Fridrich. Isté charakterové rysy, ktoré predurčia jeho konanie v nasledujúcich existenčných situáciách. Stretne dievča. Vo vode, ktorá mala byť jej poslednou. Bude červenovlasá, bez palca na pravej ruke a s tendenciou byť metafyzická. Lena. Začne pršať. Neexistuje dáždnik, ktorý by ich vysušil od nehy. Vlasy sa jej lepia na čelo. Jemná monogamia je hodená. Kroky sú neisté, akési zahmlené, nevidieť na koniec. Nepočuť ho. Necítiť. Koniec umiera na nedostatok originálnych záverov.
A čo ak na konci diela nie je žiadny koniec?
Začiatok
Budem hovoriť výhradne v prvej osobe. Je to osobnejšie. Koniec koncov, môžem byť sám k sebe neosobný?
Môžem.
Drevený stôl som vyniesol na záhradu. I stoličku. Usúdil som, že sa im tu bude lepšie dýchať. I mne. Tento hrdzavý priestor okolo mňa je na dýchanie ako stvorený. Pripomína mi dúhové sanatórium. Nikdy som na tom mieste nebol, ale vždy som si ho tak predstavoval. Nahé zhrbené telá stojace na imaginárnej záhrade. Niekto donesie rebrík. Oprie ho o nič. Nie je dosť vysoký, aby po ňom vyliezli až do neba, ale nikomu to nevadí. Začnú pomaly liezť nahor, príliš vysoko nad zemou a príliš nízko nad čiernym nebom, rozseknutí a protichodní, ani živí, ani mŕtvi. Zaseknutí v neutrálnom priestore. Veď cesta, ktorá nikam nevedie, je múr, nie?
Moje imaginácia je niekedy taká nadržaná na slovo, že ju nedokážem kontrolovať. Akosi ma ovláda. Preto sa ospravedlňujem za deformáciu reality. Ale vy s takou hlavou aspoň nemusíte žiť.
Späť na záhrade pri malej chatrči s modrými okenicami a vlhkými stenami. Tu umriem. Ešte o tom neviem. Ale ani vy, či to myslím obrazne alebo fyzicky. Jesenný vzduch, ktorý pomaly padá z listov starých stromov na moju hlavu, je zvláštne lepkavý. Stojím na žltej tráve a tá hmla sa mi lepí na oči. Vytvára dojem, že plačem. Ale ja nikdy neplačem. Mám totiž úplne vyschnuté slzné kanáliky. Je to drobný defekt, ktorý mám už od roku nula. Keď som mal sedem a videl som v parku obesenú ryšavú mačku, fyzicky to so mnou nič neurobilo. Chcel som to opísať reálnymi slzami, ale moja fyziognómia zo mňa urobila tyrana. Keď moju malú sestru odniesol tucet modrých balónov, ktoré dostala na štvrté narodeniny, stál som tam, uprostred lampiónov a malých detí, pri našom dome z vysoko horľavého materiálu, a jediná tekutosť, ktorú moje telo vypudilo zo svojho chladu, bol pot. Na dlaniach. Vrátila sa až o dvadsaťdva rokov. S fúzatým manželom, dvomi fúzatými deťmi a galónom poctivého yperitu.
Vošiel som do chatrče a vyšiel som s písacím strojom, z ktorého ovísali papiere ako impotentné biele polia. Položil som ho na stôl a posadil som sa na stoličku. Vzdychla ako drevený orgazmus a poctila môj sedací sval intímnym teplom. Zahľadel som sa na biely papier, ktorý sa jemne chvel vo vláknach jesenného dychu a prstami som jemne pohladil vyblednuté písmená. Končeky prstov som ponorili do starého plastu a potom som povolil. Písací stroj ťažko zavzdychal. Nechtami som jemne podráždil medzeru medzi “a“ a “s“, to má najradšej. Robí to dobre jeho zvrhlej lingvistickej duši. I mne. Jemne som si zahryzol do pery a pokračoval som v hre na písacom piane. Kvapky potu mi vyvierali z čela a dráždili spánky svojimi slanými prstami. Vtedy to prišlo. Útroby mojej hlavy začali pracovať, počul som naolejované slová, ktoré sa v nej množili a preskakovali z vety do vety, ideálne slovné spojenia, spejúce do dokonalosti ľudského jazyka, krásne slová, originálne, presné a zároveň mnohovrstevné, ako v básni, vyjadriť slovom vetu, prvkom celok, ibaže toto je poviedka a všetky veci okolo mňa, ktoré do tej súlože predstavivosti prenikajú, unavené stromy, ktoré si vyzliekajú listy a promenádujú sa tu so svojimi jesennými genitáliami, obloha šedá, ideálna na polygamiu, oblaky ako mŕtve ramená, vysychajú jazerá na rieky, ticho a dýchajúca kôra, to všetko sa vstrebáva do mojej rozpoltenej hlavy, do hlavy tvorcu a stvoriteľa, umelca a boha, do mňa, iba teraz môžem vytvoriť niečo, čo ešte nikto predo mnou, preliezť múr, vyšší ako akákoľvek literatúra a vstúpiť do panenského priestoru, ktorý bude iba môj, tam, kde ešte nie sú cudzie kroky, tam, kde umiera prchavosť a začína večnosť.
Dokonalé dielo. Prsty sa upokojili. Stuhli. Pot sa zastavil. Pokožka sa napla. Chaos slov sa ustálil. V hlave som tvorca, teraz to fyzicky preukázať na papieri. Ide to ľahko, slovo a ďalšie slovo, vety a kapitoly a záver, šokujúci, originálny a nezabudnuteľný, smiešny i smutný, protichodný a krásny. To všetko dokážem. Prsty si hľadajú písmená. Ako začať? Kde? Na začiatku? V strede a postupne odkrývať minulosť? Na konci? Oklamať vás? Tak ako? Prvá veta je najdôležitejšia, rovnako ako tisícky, ktoré nasledujú po nej. Tak začni, máš to v hlave, už to iba napíš. Si predsa tvorca, nie? Začni na začiatku a veci iba naznač, napríklad na záhrade, neznámy človek, ktorý píše na písacom stroji a snaží sa vytvoriť dokonalé dielo. Daj tam niekoľko absurdných stelesnení jeho imaginácie. Opíš okolie, napríklad stromy a vzduch. Pri tej záhrade je chatrč, má modré okenice a vlhké steny, lebo ju pred dvanástimi rokmi vytopilo, stále tam cítiť mŕtvu vodu, ktorá sa kedysi dotýkala stropu. Pokojne to prežeň s metaforami, ale opatrne, nezabudni na dej a hlavne poslanie, ktoré musí mať každá postava. Dostaň sa do jej hlavy a snaž sa zachytiť proces vývoja vety, ktorá sa potom dostane na papier. Buď subjektívny, inak to nemá zmysel.
Teraz ukonči začiatok. A pokračuj stredom.
Stred
Biele pole ostalo prázdne. Teraz nenapíšem nič. Fyzicky. V hlave píšem stále. To je znak spisovateľa. Musí písať vnútorne, vonkajšie prejavy písania sú vedľajšie. Načo je mi napísaná poviedka, keď v hlave mám celé knihy?
Vstal som a vošiel do chatrče. Je tu iba malá izba plná vody z minulosti. Sadol som si na podlahu a zapálil si cigaretu. Priestor okolo mňa je úplne prázdny. Nie je tu nábytok, toaleta, nič, dokonca ani spomienky, až na tú vodu. Anonymné miesto uprostred anonymného ticha, ďaleko od tovární a nevestincov, od ulíc a krokov, žiadne vlaky, ktorými by človek odchádzal, žiadne postele, v ktorých by ľudia robili ďalších ľudí, nie je tu život ani smrť, spoločnosť ani samota, som tu iba ja, stôl, písací stroj, papiere, ktorých prázdnotu zmením na posolstvo a tá stará pištoľ, ku ktorej sa za chvíľu vrátim.
Ak existujú isté pravidlá písania, tak hovoria, že zbraň, ktorá sa v diele vyskytne, či už nôž, citrón alebo pištoľ, musí byť použitá. Vzhľadom na fakt, že som tu sám, je otázka, kto umrie, úplne zbytočná. Otázka znie prečo.
Fridricha som vymyslel pred deviatimi mesiacmi. So vzhľadom som si nerobil ťažkú hlavu, vyzerá úplne ako ja. Koniec koncov, on je ja. Iba pochádza z horších pomerov, respektíve, jeho otec sa obesil na čerešni na námestí počas jarmoku a matka umrela pri pôrode. Dosť mŕtve pomery. Je to krásna východisková situácia pre rozorvanú postavu, keďže neexistuje neurotickejší vstup do života, ako je vražda vlastnej matky.
Niekoľko rokov žil v lese so stromami a potom ho chytili civilizovaní lovci. Hodili ho do klietky stredomeštiackej morálky, ostrihali mu vlasy a kúpili šál, aby neprechladol. Dali mu teplé jedlo, aby mal kvalitnú stolicu a v noci počúval šepkanie tenkých stien z vedľajšej miestnosti, že fyzické splývanie tiel je krátky, spotený a zadychčaný akt. Po dvoch rokoch otvoril okno a vyskočil.
Keby nebývali na prízemí, určite by si prinajlepšom zlomil nohu.
Ulice a mestá, ktoré stretával, boli čudné. Vzdialené lesu a stromom, ktoré ho vychovali. Aby poviedka napredovala, musel niekoho stretnúť. Dievča. Tak som vytvoril Lenu. Vyzerala ako dievča, ktoré som pred tromi rokmi zazrel na železničnej stanici. Vyzerala ako anjel, ale nešla do neba, iba do Hnúšte. Mala také zvláštne pohyby dlaní, akoby neustále niekoho hladila, imaginárneho milenca so stoporenými pohnútkami. Predstavoval som si ako skočí na železničnú trať a svojou krvou vymaľuje prázdnu oblohu. Ale neurobila to. Nastúpila do vlaku a odišla.
Vrátila sa až o dva a pol roka, keď sa Fridrich dostal do slepej uličky a potreboval niekoho stretnúť. Neviem, ako sa volala, ale prišlo mi, že iba meno Lena dokáže vyjadriť jej lingvistickú nehu. Moja Lena však nemá palec, lebo mám rád postavy s fyzickými defektmi. Jej minulosť sa mi nechcelo vymýšľať, podstatné je, že sa rozhodla skočiť z mosta, lebo sa jej páčil zvuk, ktorý vydá voda, keď príjme ľudské telo.
Skočila do vzlietnutia v momente, keď Fridrich kráčal okolo. Skočil za ňou a vyniesol ju na breh. Vo svetle týchto skutočností, je fakt, že pri dopade do vody usmrtil Anas platyrhynchos, v našich končinách nazývaná Kačica divá, zúbkozobec z čeľade kačicovitých, nepodstatným tragickým detailom.
Vo svojej imaginácii som pocítil dotyk reality, ktorý páli pokožku mojich prstov takmer mŕtvou cigaretou. Zahasil som ju a vyšiel som na záhradu.
Na starom orechu visela dolu hlavou Lena. Imaginárni ľudia ma ťahajú späť medzi steny mojej hlavy a ja otváram dvere do poviedky, ktorú píšem takmer rok. Napísal som už veľa imaginárnych poviedok. Píšem celý život, vždy som mal potrebu vytvárať si postavy a situácie, v ktorých sa posúvajú ich možnosti, hádzať ich na hranice, medzi dva póly, ktoré vyžadujú čin, čin, ktorý vyžaduje akciu, akciu, ktorá vyžaduje reakciu a všetko to leží v mojej hlave, príliš preplnenej príbehmi a postavami, až zabúdam, kto som ja a kto sa obesil v poviedke na kľučke, pretože mu matka uvarila dukátové buchtičky, akosi sa moje ja mení na ty, vy a oni a už ani neviem, čo všetko som rozdal a čo som prijal, pozliepaný tými príbehmi ako nejaká prázdna hornina, plný charakterov a činov, ktoré som nedokázal urobiť, plný slov, ktoré som nedokázal vykričať krutým deťom na základnej, plný úmrtí, ktoré som nedokázal prežiť.
Moje ja je moje oni.
Je samozrejmé, že medzi Fridrichom a Lenou musí vzniknúť vzťah. Je to nevyhnutné. Keď ležia mokrí na brehu nejakej rieky, v ktorej malo plávať Lenino mŕtve telo, vyrozpráva mu Lena svoj príbeh, ktorý nie je podstatný, je iba výsledkom mojej manipulácie s vami, čiže do veľkej miery vypočítavý, keďže z jej príbehu vysvitne skutočnosť, že ju niekto prenasleduje. A teraz sa dostávame k výsledku tejto pozitívnej manipulácie, keďže ju chce Fridrich chrániť, kúpi si zbraň.
Utečú ďaleko od miest, do tichej anonymnej chatrče, veľmi podobnej tej mojej, vlastne do tej istej a tu žijú svoju tragickú monogamnú ľudskosť, ktorej základnými prejavmi je neha a premena mojich myšlienok na ich činy.
Prsty sa opäť začínajú triasť a jemne sa milovať s písacím strojom. Telesnosť ustupuje a prichádza imaginácia, tvarovanie slov do viet a súvetí, strofy a kapitoly, možno i román na pokračovanie, iba ako začať? Fridrichov pôrod? Fyzicky podrobný, až nechutne naturalistický opis pôrodu, ktorý bude metaforou na vznik samotného diela? A následne úmrtie matky a vy budete vedieť dôvod jeho celoživotného pesimizmu a vnútornej bolesti. Alebo začnem obesením otca? Opisom šialenej zábavy na jarmoku, ejakulácie burčiaku a piva a starí chlapi váľajúci sa v mlákach, v ktorých sa už dávno neodráža obloha a k tomu úplne protichodnú atmosféru jednej letargie, ktorá skončí obesením? Alebo začnem zasadením čerešne, na ktorej sa obesil? Alebo Fridrichovým stretnutím s Lenou? Alebo ich prvým milovaním? Prvým dotykom? Leniným príbehom, ktorý však budem musieť vymyslieť? Alebo začnem filozoficky? Pár pekných metafor a človeku bude jedno, čo sa deje, hlavne že je to pekne napísané? Alebo začnem básňou? Veď som aj básnik, nie? Áno, som umelec, tvorca a básnik.
I človek. Ale radšej píšem ako žijem.
Papier je prázdny. Ani písmeno. Prázdnejší ako priestor po yperite. Prvá veta je najťažšia, potom to pôjde, spustia sa moje umelecky a slovami prežraté detektory a talent to napíše sám. Nie za mňa. Ale mnou. Veď ja som môj talent.
Alebo je môj talent mnou?
Pozerám okolo seba. Na čudný rad stromov, akoby ani neboli reálne v tejto jesennej atmosfére. Za nimi nie je nič, žiadny priestor, les alebo cesta, ani mestá či drobné chatrče iných ľudí. Vyzerá to na miniatúrne javisko, iba izba a záhrada, obmedzený priestor na neobmedzené odkrývanie duše. Som tu sám vo svojom svete, ani neviem, či to je stále realita alebo moja predstavivosť, do ktorej som zaradil svoje reálne telo.
Alebo moja reálna irealita?
Otočil som sa za zvukom ženského smiechu. Pár metrov odo mňa stojí nahá Lena, ovisnutá vo svojich plnoletých údoch a na hlavu si ukladá červené jablko. Smeje sa. Niekoľko krokov od nej stojí nahý Fridrich, chudý a vyvinutý, určite viac ako ja, veď na veľkosti v poviedke záleží a v ruke drží starú zbraň. Tiež sa smeje. Mieri so zbraňou na Lenu a vie, že ju nemôže trafiť do čela, vie, že jej krv nevytapetuje túto záhradu, vie to, pretože nie je reálny, pretože v tejto poviedke sa nestane nič, čo nebudem chcieť.
Zbraň vystrelila a jablko z Leninej hlavy dopadlo mŕtve na kopu prederavených jabĺk ležiacich na tráve. Tento obraz som vymyslel v jednom zadymenom podniku, kde som prišiel ukradnúť mydlá z toalety. Mám rád mydlá z cudzích toaliet.
Obaja sa rozbehli do chatrče a pomilovali sa. Na dlážke, veď imaginárna neha nevŕzga ako znudené tridsaťročné manželstvo.
Zbraň nechali na záhrade. Tráva sa koketne poddáva horúcej hlavni, páli ju na popol. V mojej poviedke horiaca tráva nesmrdí. Vonia ako škorica. A vydáva zelené vzdychy, akoby rodila ďalšie a ďalšie trávniky na šedé predmestia. Ani milovanie nie je spoteným aktom, je to splývanie, doslovnosť spojenia a zanikanie párov, bez vzdychov a slín, plná šepotov, čistých a sviežich, nemých, až z toho v ušiach vyrastajú stromy a menia sa na modré záhrady. A nikto im nerozumie, iba ja. Len ja dokážem dešifrovať tie šepoty a preložiť ich do ľudskosti.
V mojej poviedke je splývanie ako Brailovo písmo, dá sa pochopiť iba dotykmi.
Moje myšlienky opäť kopú do môjho pokoja. Slová a vety vrieskajú, že chcú byť vypovedané a napísané, nechcú byť iba v mojej hlave. Chcú zo seba robiť prostitútky a ponúkať svoje atramentové ohanbie aj vám, čitateľom a opísať neopísateľné. Súhlasím s nimi, iba ako? Ako to urobiť? Ako začať, keď už ani neviem, čo je začiatok a čo koniec, čo je konkrétne a opisuje dej, postavy a motivácie a čo je môj život, v ktorom sedím na záhrade a píšem, teda chcem písať, fyzicky a zanechať tu svoje slová, ktoré sú iba moje a nikoho iného, moje vety, ktorými budem hovoriť s ľuďmi, aj o sto rokov, keď budem v zemi, mŕtvy ako tie postavy, ktoré som obesil. Ale ako začať? Ako pokračovať? Ako to ukončiť? Nemôžem predsa skončiť v strede, nie?
Koniec
Pravdu povediac, ani si nie som istý, ako som na tomto mieste dlho. Zdá sa mi, že
na tejto stoličke sedím iba pár minút a perverzne komunikujem s písacím strojom, zatiaľ
čo moje postavy súložia v chatrči. Ale možno som tu roky, ale to by som mal bradu, lebo nemám žiletku. Ani zrkadlo. Možno nemám ani tvár, vlasy, oči, konkrétne rysy, ktoré zo mňa urobili nekonkrétneho introverta. Neviem, ako som sa sem dostal. Nie sú tu dvere, ani plot. Ani okná na chatrči. A prečo to volám chatrč? Môže to byť malý dom, v ktorom žili malí ľudia, skôr než vyrástli a vyrúbali stromy v lesoch. Môže to byť chata, na ktorej sa opíjajú adolescenti, pokým čakajú na výsledky tehotenských testov svojich fosforových sestier. Môže to byť aj vzducholoď a ja môžem byť balón, ktorý ju vynesie až k rozkroku oblohy. A obloha môže byť modrá. To všetko môže byť.
Už nič nie je skutočné. Ani skutočnosť.
Vstal som a vošiel som do chatrče. Moje postavy ležali na dlážke a pozerali do stropu. V mojej poviedke nebude po splývaní nikto fajčiť. Ale ja som si zapálil. Ľahol som si vedľa nich. Pre istotu som sa vyzliekol, predsa, nebudem kaziť skupinovú nahotu.
Cigaretový dym sa vpíja do vlhkých stien. Ani si nie som istý, či túto chatrč zatopilo alebo sa steny jednoducho pomočili. Dve nahé telá, ktoré ležali vedľa mňa s nemými úsmevmi, sú iba moje. Môžem si vymyslieť čokoľvek. Akýkoľvek záver. Iba ako začať? Ako začať? A ako to všetko ukončiť, keď som ešte ani nezačal? Čo je vlastne koniec a čo začiatok, keď sa veci dejú a vpíjajú sa do ľudí bez toho, aby začali alebo skončili, jazvia ich tváre a kopú ich do nôh, aby padali na trávu, ktorá sa zmenila na popol a potom ich nútia opäť vstať a celý ten absurdný kolobeh bytia a situácií, drobností a radostí, ktoré sa lepia na telo a robia z neho kompaktný celok, je zrazu úplne zbytočný, lebo v mojej poviedke musí byť začiatok, stred a koniec. Inak to nemá zmysel a moje celoživotné písanie imaginárnych poviedok končí odložené v mojej hlave, bez dlaní a prstov, ktoré by niečo napísali.
Ale to sa nemôže stať! Musím to dokončiť, síce som ani nezačal. Veci musia mať koniec, aj na úkor obesenia začiatku. Ale tá podstata, vypovedanie a odtlačenie skutočnosti do imaginárnosti, to je to, čo vyžaduje dokonalé dielo. Predstavy často deformujú realitu, ale teraz je čas, aby realita zdeformovala predstavy. Inak to bude iba ďalšie prázdne dielo, jemne absurdné a pekne napísané, krásne, ozdobené, ale duté ako dlane nečinného človeka. A ja nie som nečinný, som tvorca, umelec, boh, judáš, brat a sestra, vrah a matka, každý a nikto, ja a ty, vy, oni, ony, som Kristus, som spisovateľ, najfyzickejší zo všetkých spisovateľov, aký kedy vpúšťali do svojich útrob fyzický vzduch fyzickej fotosyntézy. Som fyzický.
Bez slov, bez viet, bez metafor, bez imaginácie, bez postáv, dokonca aj bez začiatku, stredu i konca, bez poviedky, bez kapitol, bez románov, bez Fridricha a Leny, kašlem na nich, sú príliš imaginárny, aby dokázali hovoriť o živote, bez všetkého ľudského vyrozprávať príbeh o ľudskosti, to je akt stvorenia dokonalosti a ja mám ten akt v dlaniach, nie v hlave, ale vo svojom prelude, ktorý premením na večný čin.
Fridrich a Lena už neležia na dlážke. Umreli na nedostatok reality, ako všetky moje postavy, ktoré nikdy nežili. Vstal som a vyšiel na záhradu. Zodvihol som pištoľ, natoľko dôležitú v mojom akte, že dokázala presiaknuť z iracionálna priamo do mojej dlane. Posadil som sa na stoličku. Nevŕzgala. Pootočil som sa. Napravil som písací stroj i prázdne biele papiere, tak plné mojich fiktívnych príbehov, preplnené vo svojej prázdnote. Hlboko som sa nadýchol. Fyzický chlad vzduchu prenikol do môjho vnútra a povedal mi, že stále žijem. Zatiaľ. Ďakujem, ale čo je to za poviedku bez konca?
Priložil som si starú pištoľ ku hlave a vystrelil svoje myšlienky na papier.
Na počiatku je autor. Volá sa Peter Balko. A na konci je chlapec s prestrelenou hlavou. Volá sa Dokonalé dielo.
Písaniu musíte dať celého seba, inak to nemá zmysel.
