reklama

Hurikány a motýle

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Hurikány a motýle

1.Prebúdzanie pri jazere

 Prebúdzanie. Oči a svetlo preniká aj za steny viečok. Mal som zvláštny sen. Snívalo sa mi, že som sa prebudil a mal som zvláštny sen. Zrkadlá v zrkadlách a záhrady v záhradách. V sne vždy ležíš vedľa mňa na mliečnej posteli a ja ťa hladím po chrbte. Máš jemnú pokožku. Zdáš sa mi akási imaginárna,   Si prekrásna. Šepkám ti zakázanú nehu a počítam znamienka na tvojom tele. Celom celučičkom tele. Ponáram nos do tvojich mandľových vlasov. Prosím povedz, že si nezabudla. V sne máš iné vlasy, ako v skutočnosti. Majú modrý nádych a chuť vianočného rána. Pozeráme si do očí a ústa máme prelepené čiernou páskou. Máš šťavnatejšie pery ako včera a ja ti znovu vravím, že nemám rád prekvapenia. V sne vždy vstaneš z mliečnej postele a nafúkneš veľkú modrú mydlovú bublinu. Beháš nahá po byte a driapeš si vlasy. Potom si vymeníš parochňu. Fialovú. Dotýkaš na bezfarebnej oblohy a vysávačom upratuješ lásku, ktorá po nás ostala po včerajšej noci. Opäť si meníš parochňu. Hrdzavú. Šialene vrieskaš a naťahuješ ruky po cukrových motýľoch. Pamätáš, vždy sme ich chytali vo vanilkových sadoch starého pána. Starý pán, ktorý má dlhú modrú bradu a príliš krátky hrebeň nato, aby si ju učesal. Nikdy sme žiadneho nechytili. Možno preto, že sme sa vždy začali milovať. Teraz sa už nemilujeme. Vanilkové sady sú spálené a tie šťastné chvíľky bez záruky sú nenávratne preč.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

  Prebúdzanie...Silné chlórové svetlo, zarezávajúce sa do mojich očí. Šumiace topole tancujúce v jemnom rytme slnečného popoludnia a čierne mihalnice. Óda na vydarenú meteorologickú predpoveď. Vlhký jarný vietor sa prediera melódiou Dark side of the Moon a ja mám chuť sa smiať. Ona nenávidí Pink Floyd. Vanilkové nebo nad mojou hlavou. S veľkými a lahodnými kúskami ovocia. Na oceľovej hladine jazera sa odrážajú veľké porcie nadýchaných šľahačkových oblakov, vytvarované do bizarných predstáv polotalentovaného a plnošialeého pouličného umelca bez výraznejšej charizmy. Menu dnešného dňa uspokojí predovšetkým menšiu, avšak čoraz viac sa rozširujúcu skupinu ľudí, odmietajúcu mäsové jedlá, čiže vegetariánov: vanilkový jogurt s veľkými kúskami ovocia natretý na oblohe a cukrová vata pohodená v atmosfére...Mimochodom, ona je tiež vegetariánka. Mier všetkým citrusovým plodom a ambicióznej fašírke, ktorá nemá možnosť slobodnej voľby, ako my. Pokojná línia modrého jazera je sem-tam zvlnená dotieravým vánkom alebo tancujúcimi vodnými koníkmi. Až teraz dostáva pojem živočíšny tanec ten skutočný význam. To bol ale blbý sen. Pretrel som si oči a zložil si klobúk z hlavy. Neznáša, keď nosím klobúky. Koniec koncov, keď sa teraz na všetko pozerám s nadhľadom slobodného muža, uvedomujem si, že ona neznášala všetko, čo som robil. Našťastie, súčasná inštitúcia, ľuďmi nazývaná aj moderná konzumná spoločnosť, vynašla úžasný vynález zvaný rozvod, vďaka ktorému sa chlapi ako ja, už nemusia prispôsobovať ženským, ako je ona. Buď požehnaná moderná konzumná spoločnosť! Vstal som z lehátka a povystieral sa. Starký, už ti aj chrbát vypovedá službu. Ťažkými a unavenými očami som opísal malý oblúk. Jazero. Spenený les lemujúci jazero. Topole. Brezy. Duby. Dvojposchodový malý dom. Vlastne chata. Ja ho volám dom. Ona chata. Modré okenice. Slabočervené dvere, vyťahané slnečnými chápadlami. Stará brokovnica opretá o kôlňu. Kôlňa. Vykladaný kamenný chodník. Starý bicykel. Tehlový komín. Hrdzavý gril. Topole. Brezy. Duby. Les. Jazero...Pohľadom som skontroloval hodinky. Za päť pol siedmej. Poobede. Kedy to vravela, že príde? Asi zajtra ráno. Alebo možno aj dnes večer. Povedala, že nevie. Nikdy nič nevedela povedať s istotou. Tie jej diplomatické keci. Čím skôr to vybavím, tým skôr bude pokoj, no nie? No áno...Ťažkopádne som zívol a opäť som si pretrel oči. Už je dobre. Zodvihol som Heineken a schuti som zalial svoje vyschnuté hrdlo. Amerika. Položil som Heineken a vytiahol si cigarety. Fajčenie môže zabíjať. Aká novinka. Povedz mi ešte niečo šokujúce...Zapáli som si. Dym stúpa k modrému nebu a slastne vychutnávam nikotínovú extázu. Kým stúpa dym, rád stúpam s ním až tam, kde všetko končí...Ohnivá vlna zalievajúca tabak obalený tenkým plátkom papiera sa zmení na jemnú hrudku dymu. Dajme tomu, že sa volá Bob. Časť Boba sa stráca nad mojou hlavou a časť vstúpila do ústnej dutiny. Chvíľu sa Bob zakráda v ústach a potom cez hltan, dýchaciu trubicu a pažerák, až ku pľúcam a srdcu. A koniec. To je život Boba – jedného nádychu z cigarety.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bob umiera. Za chvíľu sa narodí nový a lepší.

 Ona nefajčí. Jasné, že nefajčí. Nejde to dokopy s jej asketickým a nepoškvrneným životom, plným dobroty, čistoty a lásky. Áno, to vieš miláčik. Ešte aj naše dieťa je hádam vypestované v hroznových sadoch, keďže niečo také nehorázne ako sex neprichádza ani do úvahy. Teda, iba tak samú seba prezentovala pred súdom, ako dokonalú manželku nedokonalého muža. Opäť som sa pozrel na hodinky a na chvíľu si predstavil, čo bude zajtra ráno. Ktovie čo bude mať na sebe? Či tú bielu blúzku s čiernymi pruhmi alebo tie žlté šatičky, ktoré má tak rada. Kúpila si ich v...Už ti preskakuje? Je to jedno v čom tá stará harpia príde. Podpíšeš ten sprostý papier a bude pokoj. Urobíš hrubú, poriadne hrubú čiaru za minulosťou a bude to. Utrpenie a agónia, a teraz samí nahí anjeli a hallelujah až na veky vekov...Už žiadne blbé keci, žiadne Miláčik, zabudol si zdvihnúť dosku. Miláčik, nemal by si toľko fajčiť. Miláčik, cítim z teba pivo. A ja z teba cítim starnúcu pokožku a nevyhadzujem ti to na oči. Miláčik, daj si dole ten klobúk. A ty si daj dole tú masku, nie je predsa Helloween...Miláčik, vypni tú muziku, veď sa to nedá počúvať. Lebo teba sa dá počúvať... Miláčik, prepáč, ale teraz na to nemám náladu. Nikdy nemala náladu. Nikdy. Depresia. Bolesti hlavy. Bolesti brucha. Nevoľnosť. Bolesť očí. Začervenané oči. Stres v práci. Stres v práci...Pochopíte to? Veď predáva detské knižky! Alebo, počkať, toto je dobré – svrbenie nôh. Raz sme sa nemohli milovať, pretože ju svrbeli nohy. Svrbeli ju nohy! Tak si ich hádam poškrabem a idem na to, nie?! Ale ona nie, pretože ju svrbia nohy...Ale ktovie, čo bude mať na sebe...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Viete, aké sú tri najnudnejšie veci na svete? Monopoly, počúvať jej blbé reči a dlhodobé rozvodové konanie. To posledné je myslím úplne navrchu. Pauza. Počuješ to starký? To ticho? Tak neznie koniec. Tak znie samota. A mne sa jej tóny pekelne páčia. Wish you were here...

Aha, lietadlo.

 Spoznali sme sa...Bolo to také magické. Kúzelné. Stál som na ulici a zrazu to

prišlo. Kráčala v tom modrom dave plnom ľudí, ale ja som videl iba ju. Všetko

naokolo zrazu zastalo. Svet sa zrazu nedelil na dobrých a zlých. Boli sme iba my dvaja a skazený a prehnitý bol vesmír okolo nás. Bolo to ako blesk z jasného neba...A potom...Láska na celý život? Zaľúbené pohľady a spojené dlane, ktoré sa nechcú pustiť? Milovanie v daždi? Frank Sinatra? Počkať, Frank sem nepatrí... Vášnivé a šťastné tváre, bežiace jeden druhému v ústrety s roztvorenou náručou?  Love story? Nekonečná vernosť až na večné časy? V dobrom aj v zlom? Kdeže... Pekná blbosť. Takéto veci sa dejú iba v priteplených amerických filmoch.   Spoznali sme sa cez kamarátku. Ani vtedy nepršalo. Dočerta, bolo tak pekne!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Chcel som to iba trochu okoreniť.

 Ani sám neviem, kedy to prestalo fungovať. Prvý rok bol skvelý. Vzali sme sa a všetko vyzeralo skvele. Milovali sme sa. Narodil sa nám Maličký a to nás pochopiteľne spojilo ešte pevnejšie. Už to nebolo iba letné vzplanutie. Tým malým človiečikom s malými ručičkami a malými nožičkami sa medzi nás zaplietla zodpovednosť. Bol som otcom. Bolo to krásne. Pôrod. Prvé kroky. Detské knižky. Prebúdzanie v noci na plač v byte. Prvé zúbky. Prvé slová. Jemné vlásky. Detské oči. Každé dieťa zmení človeka, či chce alebo nie. Ja som bol z tých, ktorý najskôr nechceli.

Moje meno je Stephane a už k nej nič necítim.

 Vždy ma na nej fascinovala jej drzosť, dravosť a cieľavedomosť, s ktorou riešila a pristupovala ku všetkým veciam. Nanešťastie, aj k nášmu manželstvu. Veci, ktoré mi na nej najviac učarovali, sa nakoniec stali múrom nielen v našej posteli, ale aj v našich životoch. Múr nárekov v našej posteli...

 Ale nemám chuť vysvetľovať vám podrobnosti nášho odlúčenia. Jednoducho sa to stalo. Buď sa prebúdzate do modrého rána vedľa niekoho, koho milujete a neviete bez neho žiť alebo nie. Ja som mal takýto pocit prvé dva roky. Možno tri. Pochopiteľne, poviete si, že manželstvo je o kompromisoch, ibaže možno ani jeden z nás už nemal chuť zachraňovať náš vzťah. Hey You. Niečo nebolo v poriadku a priepasť medzi nami sa začala veľmi rýchlo zväčšovať. Rovnako ako priepasť medzi našimi telami v manželskej posteli. Potom prišli moje pracovné cesty. Majiteľ siete predajní s držiakmi na plastové bandasky a služobné cesty? Bol som naivný. A zrejme aj ona, keď tomu verila. Alebo tomu iba chcela veriť. Spoločne s večnou vidinou nadváhy je to ďalšia vsugerovaná a úplne zbytočná pochybnosť ženského pokolenia – služobné cesty. Ženy si to hneď spájajú s predstavou, že posúvate medziľudské vzťahy na kvalitatívne vyššiu úroveň, avšak s tou nesprávnou osobou. Ženy majú slabosť nazývať to neverou. Pre mužov je to nedorozumenie. Je síce pravda, že občas som sa s niektorou slečnou nedorozumel, každopádne, nikdy to nemalo nič spoločné s láskou. Ale vysvetlite to štyridsaťtriročnej hysterickej majiteľke kníhkupectva s knihami pre netradične nadané deti a netradične nenadaných dospelých. To je nemožné. Po niekoľkých takýchto nedorozumeniach podala žiadosť o rozvod. Po piatich rokoch tzv. šťastného manželstva. Malo to byť rýchle, ako ma ubezpečoval môj právnik. Žiaľ. Starosť o deti. Rozdelenie majetku. Spoločné peniaze v banke. Letenky, ktoré sme vyhrali na nedávnej charitatívnej akcii. Divili by ste sa, ale po prvom mesiaci ma to prestalo baviť. A teraz chýba iba jediné – môj podpis.

Kedysi sme sa milovali. Dnes sa nenávidíme.

 Verte mi, že nič na svete mi neurobí väčšiu radosť, ako podpísať ten hlúpy zdrap papiera, ktorý urobí skutočne hrubú čiaru za piatimi rokmi nášho spoločného života (ešte možno, aby bol Heineken trochu viac vychladený), ibaže v mieste pod 27.májom som mal v kalendári, visiacom na bielej stene v mojej pracovni, zaznačený víkend na chate pri jazere. Spánok na lehátku pri jazere. Heineken. Pekne hlasná hudba. Žiadne sprosté poznámky. Cigarety. Klobúk. Pohoda, klídek, tabáček. Tak navrhla vo všetkej svojej šľachetnosti a dobrotivosti, že príde dnes večer alebo zajtra ráno za mnou, podľa toho, ako vybaví ešte nejaké veci (vždy musela niečo vybavovať), aby sme to už definitívne ukončili. Podľa zákona, ak niekto neoprávnene vstúpi na môj pozemok, mám právo ho zastreliť. Zákon je fajn. Somár. Podpíšem to a bude pokoj. Príde, podpíšem a odíde. A zbohom. Už nikdy viac mi nepovie, čo môžem a čo nie. Už nikdy viac mi nepovie ľúbim ťa. Milujem ťa. Zbožňujem ťa. Nenávidím ťa. Neviem bez teba žiť. Vypadni! Miluješ ma? Milujem ťa. Už nikdy viac. Už zajtra bude minulosť. A ja tiež.

Pochopiteľne, prežili sme aj krásne chvíle, ale...

 Chatu sme kúpili spoločne, ale súd ju pridelil mne. Koniec koncov, načo by jej bola? Vždy jej to tu príliš smrdelo rybacinou, príliš veľa zvierat, veľa zvukov vychádzajúcich z lesa, málo ľudí, večer priveľké ticho...Pochopíte to, tak jej vadí priveľké ticho. Možno kebyže je primalé, tak jej to vyhovuje. Možno má rada primalé veci. A môj priveľký ticho jej prišiel asi skutočne priveľký. Tak nech si ide hľadať pána primalého...Nechápem, ako som to s ňou mohol vydržať.

 Občas sa mi sníva, ako sa spolu milujeme. Ležíme vedľa seba na...V lese sa zrazu čosi pohlo. Jasné, z lesa vychádza nekonečná paleta zvukov, ibaže tento bol blízko. Pekelne blízko. Bol to prudký pohyb a poriadne hlasný nato, aby prehlušil Pink Floyd. Strhol som sa od strachu. Stuhol som. V tme rozptýlenej medzi hustými stromami určite čosi je. Určite. Čosi. Počujem lámajúce sa kúsky kôry, ležiace na zemi. Rýchlo som pribehol ku kôlni a zobral brokovnicu, ktorá bola o ňu opretá. V okolí jazera nikto nie je, žiadne chaty, iba občas sem zablúdia nejakí tí turisti, inak nič, takže je to ideálne miesto pre poľovačku alebo iba také nezáväzné strieľanie po vodných vtákoch...Nezodpovedné. Nezákonné. Nemorálne. Ja viem, ale pekelne zábavné. Teraz ju možno prvýkrát využijem na obranu. Vrátil som sa k lehátku a môj tep, narážajúci na pokožku, pomaly utícha. Pomaly. Vypol som hudbu. Ticho. Ticho a strach. Môj dych. Vlniaca sa hladina jazera. Vietor. Nepochybujem, že moja najväčšia istota je momentálne dvanásťročná brokovnica, ktorá patrila ešte môjmu bratovi. Dočerta, veď ani neviem, či ešte funguje. Z lese opäť unikli prudké údery krokov. Neviem, z čoho som vychádzal, ale pripadali mi ako krky niekoho alebo niečoho, čo chce zaútočiť. Zodvihol som brokovnicu a vystrelil som do vzduchu. Myslím, že tomu hovoria varovný výstrel. Čosi zašramotilo, ani neviem či to vychádzalo z lesa alebo to bol iba výplod mojej zbabelej mysle. Ticho. Rýchle kroky, unikajúce do hĺbky lesa. Nech to bolo čokoľvek, je to preč. Položil som starú brokovnicu vedľa lehátka, pustil som hudbu a zbehol som do domu po ďalší Heineken.

 Vychádzam z červených dverí. Ktovie kedy zajtra ráno príde. Vravela, že musí byť rýchlo naspäť, aby...Zastal som. V hlave cítim prúdiacu krv. Chladený Heineken mi vypadol z ruky. Stuhol som. Po chrbte mi stekajú nekonečne pomalé a chladné kvapky potu. Doriti. To je čo...Hlavou mi blúdi ohnivý roj myšlienok a neviem ani prehltnúť. Chcem niečo povedať, niečo spraviť. Vrieskať. Objať ju. Zabudnúť. Ale neviem sa ani pohnúť. Stojím tam, pár metrov od môjho domu pri jazere a krížom cez lehátko leží mŕtvy parašutista, sčasti prekrytý bielym padákom, špinavým od krvi.

 Šialenstvo. Nechty, zarývajúce sa do steny. Krik padajúci do tmy. Ťažko som urobil pár krokov k mŕtvemu parašutistovi. Myslím, že je mŕtvy. Bledá tvár, pokrytá teplou krvou, nevyzerala príliš živo. Od brady až po pravé koleno bol pokrytý bielym padákom, ktorým sa tiahli krvavé čiary. Doriti. Kľud. Len dýchaj. Ako mám doriti dýchať, keď...Veď toto nie je možné. Čo dočerta ho zabilo? Asi to viem, ale nechcem tomu veriť. Čo budem teraz robiť? Je určite mŕtvy? Dočerta, on je mŕtvy! Ani neviem prečo, ale pomaly som k nemu pristúpil a zahľadel sa na telo, topiace sa v krvavom padáku. Čo si to urobil? Pomaly som zodvihol krvavý padák, v ktorom je zahalené jeho telo a...Dočerta, na rukách mám jeho krv. Krv! Nie je to žiadna blbá atrapa, ani farba, je to zasratá krv mŕtveho. Mŕtveho parašutistu. Odhrnul som dotrhaný padák z jeho hrude. Sakra. V pravom boku má krvavú dieru, ktorú nemohlo urobiť nič iné na svete, iba moja stará brokovnica.

 Zabil som človeka. Zabil. Ešte pred chvíľou som bol úspešný majiteľ siete predajní s plastovými držiakmi na bandasky, rozvádzajúci sa záletník s hlavou plnou plánov a sarkazmu, chlap v najlepších rokoch, ktorý si vychutnáva každú ďalšiu sekundu; ateista, ktorý teraz dúfa, že Boh dá život tomuto chlapíkovi, ležiacemu v kaluži krvi krížom na mojom lehátku. A teraz som vrah. Som vrah. Nie, nebola to nehoda. Takéto nehody sa nestávajú. Bože, čo povedia známi, keď sa to...Určite mal rodinu. Možno deti. Ženu. Zabil som človeka! Do očí sa mi tlačia slzy a ja nechcem nič iné, iba aby bol teraz pri mne. Ako dočerta vysvetlím, že toto bola nehoda? Pôjdem do basy. Áno, pôjdem. Dajú ma do cely s potetovaným chlapíkom, ktorému chýba neha a... Panebože, veď ja som zabil človeka!

 Beznádej. Tma a samota. Spálené cukrové motýle. Kde ste teraz? Kde ste, keď vás najviac potrebujem? Slzy. Zabil som človeka. Ľudia nezabíjajú ľudí. To zbrane zabíjajú ľudí...Blbosť. Zabil si ho ty! Nikto iný, iba ty. Pôjdem sedieť. Možno dostanem kreslo. Nie, za toto ľuďom nedávajú kreslo. Možno budem prvý. Dočerta, ja nechcem dostať kreslo. Nechcem zomrieť, veď mám toľko plánov, toľko rokov pred sebou, toľko dní na slobode...Už nič nebude ako predtým. Tma.

 Pretrel som si slzy a zapálil som si cigaretu. Serem na to, zapálil som si hneď tri. Ruky sa mi klepú a mám na nich parašutistovu krv. Toto sa nemalo stať. Toto nie. Čo by som dal za to, kebyže...Hlavne kľud. Musíš sa upokojiť. Upokojiť? A ako? Neprehral som vo futbale, neprežral som sa fašírkou, nezašpinil som si košeľu, zabil som človeka. ZABIL SOM ČLOVEKA. Opäť som si pretrel slzy. Dobre, dobre. Možno to nikto nevidel. Nikto tu predsa nie je. Rozhliadol som po okolí. Nikto. A čo pilot lietadla? Určite ho bude niekde hľadať. A si v riti. Dočerta, potrebujem nejaký prášok. V hlave mi hučí hádam milión hlasov a ja neviem, ktorí z nich poslúchnuť a či vôbec niektorí z nich môže mať potuchy, čo robiť v takejto situácii. Dočerta s hlasmi, dočerta so všetkým, dočerta aj so mnou.

 Prudko som potiahol z cigariet a zahľadel sa na parašutistu. Na krv, ktorá je všade naokolo; na jeho tvár, ktorá meravo pozerá na jazero; na tvár človeka, ktorého som zabil. Nie je to hra. Nie je to sen. Je to skutočnosť. Počkať, poštípem sa. Au. Je to skutočnosť. Je to zasratá realita!

Realita reálnejšia ako kedykoľvek predtým.

 Počkať, počkať. Ja viem. Musím sa zbaviť tela. Jasné, zbavím sa tela. Veď ľudia sa strácajú, pokojne mohol pristáť v lese a udrieť sa, alebo spadnúť do jazera. Budem podozrivý, ale nič mi nedokážu. Jasné, zametiem všetky stopy, umyjem krv, vymyslím si alibi a budem z toho vonku. Nikto sa to nikdy nedozvie. Nič sa nestalo. Nikoho som nezabil. Celé telo sa mi chveje a zapaľujem si ďalšie tri cigarety. Stále sa mi klepú ruky. Začína sa stmievať. Karamelovým nebom pláva pár kusov hrdzavej vaty a človek by si povedal, že aspoň dnes nikto nebude trpieť.

Ale bude.

 Rozhliadam sa okolo. Pred chvíľou som bol neverný manžel a pomerne slušný občan, a teraz vymýšľam teórie, ako sa zbaviť tela mŕtveho parašutistu. Bizarné. Veľmi. Odnesiem ho do lesa. Čo? Parašutista nezvládol riadenie a bol donútený pristáť v lese, kde narazil do stromu. Roztrhol sa mu padák a tak nasledoval tvrdý pád. Zvieratá už urobili svoje. No jasné. Odnesiem ho do lesa. Aha. Kurva! A dieru v pravom boku od brokovnice mu urobil starý medveď výsadkár, nie? Les vypadáva. Rozkrájam ho. To sa predsa robí. Rozkrájané kúsky spálim. No jasné. Stará pec funguje. Drevo mám narúbané. Triesky, všetko. Pohoda. A kto ho naporcuje, hm? Keď sa ti dvíha žalúdok už pri párení tučniakov v dokumentoch? Sakra. Znie to humorne, ale nie je to. Mám pred sebou mŕtve telo a neviem, čo s ním. Spomeň si, čo robia vo filmoch; ako sa zbavujú tela a zneškodňujú dôkazy. Tak si dočerta spomeň! Mám to! Hodím ho do jazera. No jasné, voda zmije odtlačky. Odtlačky! To ma nenapadlo. A potopí sa telo vo vode? Či nie? Dočerta, spomeň si Archimedov zákon, či aký to bol. Teleso, ponorené do...Kašli na to, načo ti je sprostý zákon? Máš tu telo, tak s ním niečo urob! Dočerta, poviem vám všetky druhy aj obsahy plastových bandasiek, aj ich držiakov, ale nedokážem povedať, či telo vo vode pláva alebo nie! Jasné, potopí sa. Určite. Určite? Ja neviem. Premýšľaj. Veď premýšľam! Ale ponorí sa. Určite. Asi určite. A aké je hlboké? Pri brehu to určite nie je žiadna sláva. Dočerta, ľudia vám povedia návod snáď na všetko na svete, ako namiešať smrteľnú dávku z liekov aj ako na tri chmaty zabiť človeka, ale čo urobiť s mŕtvym telom, to nepovie nikto! Ak je ale jazero plytké pri brehu, tak ho musí odplaviť aspoň dvadsať metrov od brehu. To by mohlo stačiť. A ako sa tam dostane? Odplaví ho prúd? Doriti, čo som odborník na prúdy v jazerách?! Som zasratý predajca držiakov na plastové bandasky! Alebo ho tam mám nejako hodiť? Alebo...Ja neviem. Zapaľujem si ďalšie tri cigarety.

 Stmieva sa. Do karamelového neba sa začína vlievať čierne mlieko plné hnusu a beznádeje. Tenký červený pás chlórových vláken sa pomaly stráca za modrým horizontom. Začína pršať. Hebké kvapky vody padajú zo spenenej kupoly hustým vzduchom priamo na krvavý padák zosnulého parašutistu. Prečo si si musel vybrať práve toto miesto, ty hlupák? Prečo? Prečo ja? Na svete žije 6miliárd ľudí, to je 5 999 999 999 miliárd možných kombinácií, 5 999 999 999 možných záujemcov, ktorým si mohol posrať život. Prečo mne? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo?

 Začína pršať. Dážď aspoň zmije krv. Teda dúfam. Je až zarážajúce, ako sa všeobecné veci, o ktorých ste sa domnievali, že ich ovládate, v takejto situácii zrazu rozplývajú v mysli a pridávajú ďalší uzol do už aj tak zahrčkaného rozumu. Musím niečo rýchlo urobiť s telom. Bože, to je smrad. Tak takto smrdí mŕtvola. Priznám sa, že radšej by som celý život žil v nevedomosti a odpoveď na túto otázku nikdy nezistil. Žiaľ. Padajúcich kvapiek začína pribúdať. Už je takmer tma. Dokelu, rýchlo sa rozhodni! Dobre, mám dočasné riešenie. Do jazera ho nemôžem hodiť, lebo... Lebo by sa v ňom plávali krvavé fľaky! Jazero tiež vypadáva. Usúdil som tak, aj keď pravdivosť svojho tvrdenia som videl, ak by som to mal vyjadriť percentuálne, tak...Kašlať na to. Jazero nie! Dám ho do kôlne. No jasné, je síce drevená, ale zvonka sa dovnútra nedá nakuknúť. Zamknem ju a ona predsa nemá kľúče, keďže dom je už oficiálne môj. Alebo má kľúče? Má? Nemá? Má? Ale nie, nemá. Dúfam, že nie. Musím to risknúť. Možno je v noc vhodnejšia na zbavovanie sa tela, ale niečo mi hovorí, že bude lepšie nechať to na ráno. Aj tak tu v okolí niekto nie. Dobre teda. Dám ho do kôlne a zajtra vymyslím, čo s ním. Zakopem ho! Jasné, ďaleko v lese. Prečo ho nezakopať hneď teraz? Pôda je vlhká, mäkká. To by šlo, zakopem ho teraz! Ale predsa vravela, že príde buď zajtra ráno alebo dnes večer. Sprostá ženská, nikdy nevie povedať nič s istotou. Vždy samé neviem, nie je to isté, možno, ja to vidím tak na sedemdesiattri percent! Chápete, ľudia vám povedia veci s určitosťou, iba ona povie že  Ja to vidím tak na sedemdesiattri percent! Dočerta. Doriti! Občas mám chuť ju...Dobre, kašli na to. Aktuálne je postarať sa o to telo. To je v keli. Použil som vetu aktuálne je postarať sa o to telo. Nikto nepoužíva vetu typu aktuálne je postarať sa o to telo , iba násilníci a vrahovia a ty predsa nie si násilník ani vrah, že? Nie, to nie som. Prestaň sa zamýšľať nad takýmito blbosťami. Postaraj sa už o to telo. Zase podobná veta! Dobre už! Kľud. Dýchaj. Len dýchaj. Pokojne. Takže, ak príde zajtra, tak teraz mám čas zakopať telo, ibaže ak príde a ja tu nebudem a budem v lese zakopávať telo, vrátim s s krvavými rukami a s lopatou, asi to nezahrám na večernú prechádzku. Dobre, dám ho do kôlne! Zamknem. Zajtra to s ňou vybavím rýchlo a potom zakopem to telo. Dočerta aj s rozvodom, teraz mi to príde tak absurdné, koľko hodín hádok sme nad tým strávili. Zarážajúce, ako jedna neobyčajná vražda zmení vaše vnímanie problémov aj sveta.  

 Ešte je tu jedna zarážajúca a neskutočne podstatná vec. Vlastne, pri takomto incidente, resp. pri vražde, je asi veľa vecí zarážajúcich. To je fuk. Poviem jej to? Síce som už vymyslel plán, ako to urobiť, ale teraz rozmýšľam, či sa jej s tým nezdôveriť. Jasné, rozvádzame sa, ale stále ju mám rád, stále sú tam city. Stále je to tá istá žena, ktorú som miloval a možno ešte stále...To je fuk. Ale ako jej to? Ako jej poviem, že...Dočerta, v živote som sa už vykecal z rôznych vecí a môžem vám prisahať, že nie je ťažké povedať niekomu milujem ťa, nie je ťažké povedať áno, nie je ťažké povedať podviedol som ťa, nie je ťažké povedať nenávidím ťa, nie je ťažké povedať chcem sa rozviesť, ale je neskutočne ťažké povedať žene, ktorú milujete, že ste zabili človeka.

 Potom – telo som odvliekol do kôlne. Aj s krvavým padákom. Našťastie, je to veľká kôlňa, kde sa jedno mŕtve telo v pohode zmestí. Pre istotu som ešte cez neho prehodil deku a nejaké veci. Aby to vyzeralo nenápadne. No jasné, mŕtvy parašutista v kôlničke – to je priam ukážkový príklad nenápadnej veci. Krvavú čiaru, po ktorej som ho ťahal do kôlničky, som utrel uterákmi. Zvyšok zariadilo počasie. Veci od krvi, uteráky a utierky, som spálil v krbe. Hodil som do seba niekoľko pohárikov whiskey, ktorú som si šetril na výnimočnú príležitosť. Myslím, že som nemyslel práve takúto, ale určite spadá do kategórie nadmieru výnimočných.

Whiskey som dostal od brata. Vravel, že...Ale veď to je fuk. Teraz je to fuk. Sadol som si do kresla. Ešte som si dal niekoľko práškov na upokojenie. Prášky na utíšenie bolesti nie je vhodné kombinovať s alkoholickými nápojmi...Skús zastreliť varovným výstrelom parašutistu a potom mudruj ty idiot, čo píšeš takéto sprostosti. Bolí ma hlava. Búši mi srdce. Úplne sa zotmelo. Noc za oknom je nekonečne konečná a ja túžim nezaspať. Každých päť minút vyjdem vonku a skontrolujem, či niekde neostala krv. V tme aj tak nič nevidím. Ale pre istotu. Takže, zajtra ho zakopem. Niekde pekne ďaleko v lese. Chce sa mi spať, ale nemôžem. Musím zostať hore celú noc. Celú. Niekde veľmi ďaleko. Tento les je veľký a odľahlý, miesto ako stvorené na zakopanie tela. Ktovie, koľko osudov dýcha pod kopu hrdzavých listov ležiacich na ceste v tomto lese. Čo mi treba? Lopatu. Ešte niečo. Možno ešte... Zatvárajú sa mi oči. Nie nesmieš zaspať. Ktovie, kedy príde. Takže, lopatu a...Predmety sa začínajú rozmazávať a po chvíli počuť iba praskajúce drevo v krbe a nemé siluety démonov, mihajúcich sa za mliečnym sklom.

 Prebúdzanie...Mal som zvláštny sen. Snívalo sa mi, že som sa prebudil a mal som zvláštny sen. V sne sa vždy divoko milujeme. Tanec vo vesmírnych hmlovinách a horiace vanilkové sady. Pohodený v nekonečnom priestore lásky sa prepadávame čoraz viac do seba. Vlievame sa do seba, ako roztavený karamel a tuhneme na slnku našich dní. Chcem ti povedať, že ťa milujem, ale vždy mi prelepíš ústa čiernou páskou. Opäť sa milujeme. Piješ zo mňa a ja sa cítim suchý. Pretekáme sa na gumených medvedíkoch a ja chcem veriť, že je to aspoň do zajtra. Prosím povedz, že keď sa zobudím, budeš sa rozlievať vedľa mňa.

 Prebúdzanie...Jemné modré svetlo vyhasínajúceho ohňa. Bolí ma hlava. Kde to som? Rozmazané výjavy sa začali formovať do mozaiky, znamenajúcej realitu. Realitu znamenajúcu bolesť. Bolesť znamenajúcu vraždu. Vraždu znamenajúcu basu...Dočerta! Koľko je? Pol štvrtej ráno. Doriti, ty idiot hlúpy! Doriti! Doriti!

Rýchlo som hodil pohľad na príjazdovú cestu. Žiadne auto. Bože, díky. Kráčam dozadu, skontrolovať, či je všetko v poriadku. Otváram červené dvere a...To snáď nie! To nie! Zamrazilo ma! Dvere kôlne sú vykopnuté a vnúti nikto nie je, iba krvavé stopy strácajúce sa v tme. Bože, to nie! To nie! Veď bol mŕtvy. Bol mŕtvy. Bol mŕtvy! Či nie? Rana v pravom boku...Vrieskam a driapem si vlasy. A si v pekných sračkách. Krvavé stopy vedú okolo domu až na príjazdovú cestu. To snáď nie. To nie! Toto je zlý sen. Klesol som na kolená. Po líci sa mi kotúľajú slané kvapky bolesti. Tak chutí zmierenie s osudom. Prosím, pomôž mi. Milujem ťa, láska. A potrebujem ťa ako nikdy! Kde sú teraz naše cukrové motýle, ktoré sa zjavia zakaždým, keď sa znovu zamilujeme? Kde sú naše cukrové motýle, ktoré sme vždy chytali vo vanilkových sadoch starého pána, ktorý dlhú modrú bradu a príliš krátky hrebeň nato, aby si ju učesal. Tak kde ste? Kde ste, cukrové motýle?

 Kľačím na príjazdovej ceste pred domom pri jazere a pozerám do tmy, v ktorej sa strácajú krvavé kroky mŕtveho parašutistu s bielym padákom.

2.Spálené motýlie krídla

 Niekedy, skutočne iba niekedy, si predstavujem, ako sa milujeme. Z dvoch tiel sa stane jedno a z nenávisti sa stane vášeň. Spálené zabúdanie a kúsok lásky, ktorú sme si odtrhli vo vanilkových sadoch. Potom si spomeniem, aký bol hajzel; ako ma podvádzal; ako mnou opovrhoval, a zase je to ten starý Stephane, ktorého som kedysi milovala. Kedysi. Nebudem predstierať, že to bolo vždy takéto, ako to je. Nie. Boli aj prekrásne chvíle. To áno. Raz dávno, keď sme sa skrývali v poli plnom slnečníc, a šialene pri tom vrieskali. Boli sme ako malé deti. Nevadilo nám to. Mali sme svoj svet, svoj ostrovček nádeje pohodený v prehnitom oceáne plnom slizu a bezkrídlych anjelov. To všetko bolo. A bolo to pekné.

 Asi som bola skutočne hlúpa. Vedela som, že niekoho má, ale dúfala som, že je to iba moja fixná idea, že všetko čo je krásne, sa raz skončí. Nanešťastie, bola to pravda. Narodil sa nám ale Maličký a ja som bola ochotná odpustiť. Raz. Predsa, bol to ten muž, ktorého som ľúbila; ten muž, ktorý ma dokázal vždy rozosmiať; ten muž, ktorý bol tak neskutočne ironický, ale pritom úžasne chápavý; ten muž, ktorý ma sedemnásťkrát podviedol...To je o šestnásť viac, ako som bola ochotná tolerovať. Viem, že nikdy to nemalo nič spoločné s láskou, ibaže...Som predsa vážená osoba, členka knižného spolku pre mladých nádejných autorov, ambiciózna žena, ktorá vie, čo chce; nie som dáka hlúpa pipka, s ktorou si bude robiť, čo chce. Tak prišiel rozvod. Tváril sa chladne. Vždy sa pri vážnych veciach tváril chladne, ale videla som na ňom, že ho to zraňuje; že koniec nášho manželstva je akýsi zlom v jeho živote. V mojom tiež. Možno som sa v ňom mýlila. Možno nie.

 Tá cesta je hrozná. Dažďové kvapky praskajú na čelnom skle a zo všetkých strán auto oblizuje hlboká tma. Auto bolo prisúdené mne. Tá blbá chata jemu. Vždy to aj tak páchlo rybacinou a to priveľké ticho. Žiadny hluk, žiadne klaksóny, nervózni šoféri, žiadne neóny večerného mesta. Vravím, blbá chata pri jazere. A on

si tiež musí práve pri termíne podpisu rozvodovej zmluvy vyraziť na chatu. Akoby to nemohlo počkať. Akoby tam musel byť práve teraz. Asi chce pozorovať večer hviezdy, lebo o týždeň by boli už v inej konštelácii...Muži. Tak sa teraz štvrť na tri musím trepať za ním v tomto otrasnom daždi, touto otrasnou cestou na tú otrasnú chatu, za tým otrasným chlapom, ktorý sa nevie naučiť ani len dávať dole dosku na záchode. Doteraz sme ešte s právnikom preberali nejaké veci ohľadom starostlivosti o Maličkého, ktorý ostal s mojou matkou, a hneď zajtra ráno mám prezentáciu jednej novej knižky od jednej skutočne nadanej autorky...Diaľkové svetlá sa na chvíľu zarezali do čohosi tvrdého. Zrazu som do niečoho narazila. Silný náraz a čelné sklo sa počmáralo krvavou vetou. Tep mi divoko naráža do pokožky na krku. Zastavila som. Hlavou sa mi mihajú myšlienky, ktoré si nechcem ani predstaviť. Sedím v aute a nedokážem ani myslieť. Hovorí sa, že človek si v kritických chvíľach premieta spätne celý svoj život; momenty, ktoré stáli za to, aby sa na ne nezabudlo. Je to blbosť. Nemyslíte. Na nič. Pretože nemôžete. Pretože sa nedokážete ani pohnúť, ani premýšľať. Kebyže je tu teraz on. Silne by som ho objala a aspoň chvíľu by som sa cítila v bezpečí. Neviem prečo, ale zrazu mám pocit, akoby som náhle potrebovala povedať všetkým, že ich mám rada, lebo zajtra už bude neskoro. Ani neviem, čo sa stalo. Nevime ako, kedy, prečo...Sedím ako prikovaná a nedokážem ani len zatvoriť ústa. Posielam signály do mozgu, ale akosi je zablokovaný. Intuitívne som vystúpila z auta, ani neviem prečo, jednoducho som chcela vedieť, čo som prešla. Okolo mňa sa láme temnota a svetlá auta prerezávajú gumenú tmu. Celým mojím telom prúdi skazená rieka strachu páchnuca tými najodpornejšími nočnými morami, ktoré s v tme menia na čosi. Sklopila som sa pod auto a...Pod mojím autom, ktoré mi bolo pridelené súdom leží parašutista s krvavým padákom. Zakrútila sa mi hlava. Temnota sa začína prelínať so svetlami auta a výjavy zo snov, ktoré v tme nadobúdajú podobu parašutistu s krvavým padákom, sa stávajú skutočnosťou. Z lesa počuť detský spev a cítim sladkú chuť cukrových motýľov, ktoré sme vždy chceli chytiť...

Som Stephanie a práve som zabila človeka.

 Prebúdzanie...Milovali sme sa. Nad modrými klasmi lietajú staré morské víly, ktorým vyschlo ich mliečne more a tak sa naučili lietať. Vždy, keď nejakú stretnem na zastávke pred naším domom, spevavým hlasom mi oznámi, že lietanie vlastne nie ja také ťažké. Ja jej poviem, aby odo mňa pozdravila cukrové motýle a potom nasadne do autobusu. Milovali sme sa. Hladíš ma po chrbte a ja cítim ako sa tvoja ruka zabára do mojej kože. Prosím, splyňme a nikdy sa nerozdeľme. Rozlievame sa v modrých klasoch a dvíhame padajúcu oblohu. Vidíš tie cukrové motýle? Lietajú, aby sme nezabudli...

 Prebúdzanie...Bolesť hlavy. Ukrutná bolesť hlavy a oči podliate krvou. Bolí na pravé rameno. Silné žlté svetlo. Cítim známy pach niečoho, čo mi zviera žalúdok. Ešte kúsok tohto pachu a zadusím sa. Otváram oči. Rozlievajú sa v nich pálivé chlórové plamene veľkého kotúču na roztečenej oblohe. Sedí vedľa mňa a pozerá mi do očí. Má krásne oči. Zabudnuté lupene a kobaltové pery. Nič nevraví. Ani ja. Chcem ho objať, ale nemôžem. Máme toho veľa za sebou a už iba jeden podpis pred sebou. Počkať, čo sa včera stalo? Pamätám si iba, ako som išla a autom a...Na chrbte mi začali umierať studené kvapky potu. Šok. Šialenstvo a stratený dar zabúdať. Neha a spálené nahé rána. Dal mi cigaretu. Nefajčím, ale teraz si dám. Potom mi povedal všetko. Všetko. O zastrelenom parašutistovi, snahe zakryť dôkazy, o tom, ako sa vybral po červených stopách na ceste, ako našiel moje auto, ako ma (teda, nás) odniesol na chatu, o snoch, o nás, o sebe, o mne, znovu nás, o nás, o nás, o nás, našom rozvode, našom Maličkom; predovšetkým v prvých dvoch okruhoch bol až nepríjemne detailný, ale bola som šťastná. Skutočne šťastná. Takto sme sa nerozprávali už...Vlastne nikdy. Šokovalo ma to. Spôsob, akým sa predo mnou otváral a zhadzoval zo seba svoje telo. Po prvýkrát bol nahý. Odhalený bez sarkastického županu. Bol to on. Krásny a roztrúsený medzi oblakmi, ktoré sme spolu rozfúkali vo vani. Bol to on. A ja som bola ja.

 Bol absolútne otvorený a úprimný. Veril mi. Možno až príliš. Koniec koncov, inak by mi to nepovedal. Neviem prečo, ale zrazu som mala zvláštny pocit, že mi dal niečo úžasné a ja ho nechcem sklamať. Už viac nie. Potom, vzhľadom na všetky okolnosti, na minulosť aj prítomnosť, na neho aj na mňa, na všetkých okolo, na každého jeho a na každú mňa, vzhľadom na fakt, že sme obaja dospelí a racionálne pozdvihnutí na vyššiu intelektuálnu úroveň, že sme obaja prešli úspešnou hominizáciou, že sme inteligentní ľudia, schopní triezvo uvažovať aj v krajných situáciách a hľadať prijateľné riešenia, obojstranne výhodné, sme dospeli k spoločnému záveru – parašutistu zakopeme v lese. Potom som ho pohladila po vlasoch, dotyky ako odpustenie a príliš veľa krvi na bledých rukách.

Vstali sme a obaja sme zakývali nevinnosti.

 Bolo to asi tridsať minút cesty pešo od chaty. Hrdzavé papierové listy topiace sa v gumenom bahne pri lesnej ceste. Vrieskajú a chcú, aby som im pomohla. Za chvíľu to budú mať za sebou a narodia sa znova. Lepšie a ústretovejšie. Hrdzavé a ešte hrdzavejšie. Pomedzi koruny stromov bez výraznejšej charizmy preteká ležérne žlté svetlo. Na chvíľu som sa stala tým svetlom a iba tak som lietala medzi nebom a oblohou. Ako motýľ. Bezhlavo trepotať priesvitnými krídlami a skrývať sa za svetlo. Kdesi padá neha a moje dlane sú plné ničoho, čakajúce na sneh, ktorý by ich očistil. On je moje očistenie. Už nechcem žiť v prízemnom svete a chodiť po mokrom lesnom chodníku.

Chcem lietať.

Pohodená v jeho mihalniciach.

Roztrúsená v jeho dotykoch.

Očistená hurikánom.

Chcem byť jedno telo.

Celý on a celá ja.

 Zobral dve lopaty, ak by sa náhodou jedna zlomila. Pôda bola mäkká. Ľahko sa kopalo. Trval na tom, aby kopal iba on. Nič som nehovorila. Bolo to tak lepšie. Iba som ho sledovala, ako vykopáva hrob pre chlapa, ktorého sme dvakrát zabili.

Tak koľkokrát môže niekto umrieť?

 Pretiekla hodinka a jama už bola dostatočne hlboká, aby sa tam zmestilo telo. Pochovali sme ho aj s padákom. Symbolické, nie? Rozhodne. Zahádzali sme ho vlhkou pôdou. Vlhšou to už snáď ani nešlo. Genitálie slnka prerezávajú popraskané hlavy silných stromov a blíži sa erekcia svetla. Stojíme nad hrobom parašutistu s bielym padákom, pod čiernou pôdou plnou hnusu a zvláštneho odpustenia. Niekde tam medzi mŕtvymi končatinami, kde končili všetky kroky, vznikali nové, pre úplne iné topánky.

Počujete to?

Motýlie krídla.

Nepočujete?

 Ja ich počujem. Už ich počujem.

Lietajú iba pre naše zatvorené oči.

Peter Balko

Peter Balko

Bloger 
  • Počet článkov:  52
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Kto sám sa pozná? Kto o sebe vie? Noc tekutá a Goethe ti rozpovie všetko, čo si nikdy nechcel vedieť. O premenlivosti hladiny. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradenánokturnochladnokrvnemilovanie v prvej osobebezveršiedo dušez duše

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu