Jesenná
Stromy. Dych. Cítim ho. Na svojej tvári. Je teplý. Vrelý. Ako karamel. Vietor. Vlasy. Vlasy vo vetre. Dlane ukladám do neba. Ako jablká. Padám. Som voľná. Nekonečná. Nespútaná. Nekoncentrovaná. Nehmotná. Nezatriediteľná. Neohraničená. Ako ostrov. Bez brehov. Iba svoja. Moja. Večná. Ponáram sa do kôry a viem, že keď sa prebudím, budem patriť jeseni.
Stromy. Dych. Cítim ho. Na celom tele. Žuje moju dušu. Hryzie. Trhá. Ako hurikán. Stojím na vzdychajúcej zemi niekde v lese niekedy v utorok a ničoho sa nebojím. Iba celulitídy a niečoho. Chcem sa oddať vetru. Celá. Ako listy. Lietať a nepadať. Asi som naivná, decko v dave dospelých, sny medzi kvapkami reality, veď raz aj slipy vyrastú a stanú sa boxerkami. Nevadí. Už iba vietor nezabúda. A stromy. Ľudia áno. Asi už musím ísť. Koľko je? Sakra. Ale raz tu určite ostanem. Navždy. Možno aj o niečo dlhšie. Čas sa rozpustí a bude kvapkať pomaly, ako len budem chcieť, rýchlo aj pomaly zároveň, konkrétne aj nekonkrétne. Raz v utorok. Ani neviem, čo mám s tými utorkami, možno ich obostiera istá aura tajomna, neurčitosti a niečoho nevyspytateľného, možno nechutného, chladného, odpudivého, možno hrejivého, ba dokonca až zvrhlo romantického. Sakra, kde ste moje myšlienkové pochody? Kde ste utiekli? Stratili ste sa? Myšlienky na úteku, zastavte ich! Tak poďme odznova. Raz v utorok. Keď bude pršať a ja budem suchá. Zapustím do pôdy svoje korene. Splyniem so zemou. S matkou a otcom. Organicky aj perverzne. Bez šiat a bez obáv. Ponorím sa. Ako do vane. Bez dychu a bez peny. Korene sladko potrhajú moje telo a rozutekajú sa do neba. Ako slepí starci, ktorí maľujú dúhy očami na dlaniach. Nechám sa nežne znásilniť zelenými listami. Ako štetka. Natriem modro na oblohu. A listy. Zelené listy. Príliš zelené, aby boli modré. Možno aj plody. Jablká a hrušky. Sa stanú mojím telom. Raz. Určite. Budem vrieskať a plakať. Krásu za krásou. A už sa nikdy nevrátim. Späť.
Stanem sa stromom. A strom sa stane mnou.
Pohladila som starú zadychčanú kôru. Dokopala ma predstava, koľko dlaní sa jej už dotýkalo, koľko rúk, končatín a osudov hľadalo utešenie a pochopenie u tejto starej kôry, sentimentálnej až to bolí, u tejto kôry, pravekej a stále vitálnej, ktorá teraz vzdychá pod mojimi dlaňami, ktovie koľko nešťastných lások, špinavých tajomstiev a príliš perverzných piknikov dýcha pod jej tvrdou pokožkou, koľko hnusu, dôvery, sĺz, krásy a nádhery sa dusí v tomto veľkom kôrovom tele, tak koľko a červené číňanky dopadajú na zem. Jeden, dva, tri a kúsok nekonečna. Krokov. V tej pavučine nepravidelnosti sa pomaly zachytáva istý systém, pravidelnosť, aj keď nepravidelná. Chodidlami sa podpisujem do blata. Vietor sa opäť obtiera o moje červené vlasy. Už dávno nie je galantný, žiadny smoking ani vestička, cigaretka a dym umierajúci na strope honosnej sály, nechutná zdvorilosť a poďme konverzovať o dopade medzinárodnej politickej situácie na ceny pohonných hmôt, ale mne to nevadí. Radšej nech sú dotyky brutálne, ako žiadne.
No nie? No samozrejme.
Les pomaly uteká. Ako kripel. Pre kúsok nádeje. Moje číňanky ma unášajú čoraz ďalej do nechutne mazľavej a zapáchajúcej reality, odpudivej, neosobnej, anonymnej, bez odosielateľa a číňanky stále kráčajú aj bez môjho vedomia. Ako diera plná sračiek. Bez cenzúry. Cítim, ako strácam krídla, páli ich realita, už padá perie do neba. A ja dopadám. Tvrdo. Au, bolí to. A poriadne. Ako prvýkrát. Ale to som ešte mala vrecká plné nevinnosti. Nevadí, zajtra si kúpim ďalšie. Tam, v bazáre pre nesplnené sny a marcipánové vzducholode, pre nevhodné a zbytočné bytosti, nezhodujúce svoje názory s hodnotami konzumnej spoločnosti. Asi som iba beznádejne snívajúca existencia v oceáne mŕtvych tiel s bezsennými nocami. Nevadí. Stáva sa. Mala by som začať šetriť. Ešteže sú sny v poslednej dobe také lacné. Ako zmrzlina. Síce občas dotrhané a zavšivené, ale stále sú to sny. Aj keď z druhej ruky. Použité sny zo second handu. No neber to!
Silné koruny nad mojou hlavou. Pomaly, až starecky sa vystierajú a odhaľujú nahé nebo s rozutekanými genitáliami. Prasa. Rýchlo si vzalo uterák a zahalilo sa. Taký ten s havajskou charizmou a smradom diaľok. Ogrcalo ma slnko. Ako po fernete. Poriadne praží. Ako klobásy na grile od nafúknutého suseda s opálenou červenou plešinou, ktorá na každého kričí Hej pleskni si po mne, starec! Ale nič proti. Na druhej strane, nie je plešina ako plešina. Aj plešiny sa diferencujú na radové plešiny a plešiny s charizmou. A zatiaľ čo radové plešiny nevykazujú žiadne neobvyklé zafarbenie, zručnosti či komunikatívnosť, ba dokonca prežívajú svoje dni bez akýchkoľvek plánov, ideí či intríg, zaujímajúc sa iba o hebkosť krému, ktorý na ňu nanášajú alebo o estetickú stránku parochní, dokonca ani nekomunikujú s inými plešinami, tak plešiny s charizmou zaujmú človeka už na prvý pohľad, možno druhý, vykazujúc istý náznak života, pohybu, nenápadne dýchajú a žijú svoje tajomné životy, keď sa nikto nepozerá, veď pod perinou všetko chutí lepšie, milujú sa s inými plešinami, koketujú, podvádzajú, opúšťajú, sľubujú, onanujú, ospravedlňujú sa, vymieňajú si svoje skúsenosti, intrigujú, vymýšľajú a fantazírujú, vtipkujú alebo diskutujú o britskej nezávislej popovej a rockovej scéne, uvedomujúc si, že síce ich majiteľ spočiatku nenávidí a snaží sa ich zbaviť alebo zakryť, po čase sa s nimi naučí žiť, splynie s nimi, stanú sa jedným telom, celkom, spojením, vytvorí sa tak veľmi zvláštny stav, symbióza, ktorá môže po čase vyústiť do harmonického spolužitia, no dobre to by stačilo. Niekedy sú moje myšlienkové pochody a záchody tak neudržateľné a nadržané na vyslovenie, až ich musím krotiť a triediť. Ale, škoda slov. Aj keď si myslím, že každý myšlienkový pochod má právo na to, aby bol vyslovený.
Ticho a les. Bes. Zmes. Pes. Jo jo brácho, popiči freestyle, ako sa patrí na každého poriadneho rapera, snajpera aj klampiara, ktorým život nič nedal zadarmo, vôbec nič, ani tú fašírku, vyrastajúci na ulici, v tej džungli zvanej krutý a nemilosrdný svet, ale oni v sebe našli dostatok odhodlania a sily, vnútornej sily a vyškrabali sa z toho bahna nevedomosti až na vrchol skutočného života, jojo, to sme my, brácho, králi ulice a niekto si opäť natiera chleba iróniou.
Šum a vzdychajúca kôra. Ako orgazmus medzi prebúdzaním a vstávaním. Zeleň, dych a mihalnice, nebo a neha, všetky časti môjho tela vrieskajú od rozkoše, trhám sa, na kúsky, ako vata, pornografia v jeseni, latex a škrípanie, nechty, zuby a poriadne pritvrď, nech to riadne štípe, odhadzovanie etických a morálnych zásad do hajzla, neumieranie a milovanie. A teraz je všetko preč. Už je iba mesto. A ulica. Šedá ako starenkine vlasy za oknom a plná cudzích hláv. Hlavy, ktoré sú tak smiešne zlepené s krkom, ruky, ktoré nechutne systematicky vyrastajú z trupu, nohy, kolená, členky a prsty, všetko v dokonalej rovnováhe a symbióze, odklepnuté evolúciou, až je to nechutné, odporné, pevné, predurčené, chce sa mi umrieť. Sprosté vagóny, úplne rovnaké, síce sa tvária tak odlišne a samostatne. Všetka tá presnosť, ako končatiny vyvierajú z trupu, ako chodidlá pasujú k členkom, ako hlava prilieha ku krku, ako prsty vyrastajú z dlaní, ako to do seba presne zapadá bez akýchkoľvek výchyliek, chýb, ľudia sú iba blbé stavby konzervatívneho a nudného architekta. Je mi na grc. Ako po fúkaní balónov. Stromy sú jedinečné, iné, nekopírovateľné, neopakovateľné osobnosti, persóny z raja asymetrie. Konáre vyvierajú z ich tiel v úplnej slobode, nespútane, bez akéhokoľvek systému, vzoru či príkazu, nádherný chaos prechádzajúci do krásy, nekoncentrovaná koncentrovanosť, vesmír v zrkadle, liberálny a plný vzduchu, plný neba, rozpustený vo voľnosti. Bez plánov. Bez prihliadania na ostatné. Bez pút, šplhajúci sa k oblakom tak zvláštne, čudne, smiešne, inokedy klasicky, nudne, šmatlavo, nostalgicky, rázne, monotónne, starecky či šialene. To je nádherné, nedopovedané, bez ukončenia, bez bodky, bez konečnej predstavy, plný neistoty a očakávania. Nechať ruky, nohy, prsty, hlavy, krky, šľachy, cievy, kosti, uši, vnútornosti, nosy, priehlavky aj dlane rásť, ako sa im zachce, ako ich napadne, v neobmedzenom počte, bez predsudkov, bez vyznačeného miesta, kde sa môžu narodiť, kde sa môžu milovať, kde môžu umrieť, iba tak, voľne, ako keď padá lístie. Každý strom je iný, svojský, kôra, koruny, listy, konáre, korene, žily, srdcia, nielen vo vnútri, ako ľudia, ale aj na povrchu, vo svojej vysnívanej fyziognómii. Možno až tam praská špina na krásu, kde je všetko odlišné. Ako v anarchii tiel.
Mám chuť utiecť späť do papule lesa. Domov. Ale nemôžem. Za chvíľu bude tma a mamča ma už isto čaká. S večerou a nemou konverzáciou. Odkedy tato odletel, je to doma stále také isté, kalná a nehybná voda. Izby páchnu samotou. Na strope umierajú lustre. Okná sú zasraté od dychu a v totálnej depresii od neustáleho pohľadu, ktorým mamča čmára po ulici a čaká tatove kroky. Dlaň na kľučke, ktorej sa už nikto nechce dotýkať. Vŕzganie dverí, ktorými sa ľudia nechcú vracať. Hlas, ktorý zvracia slová, som doma, milujem ťa, miluješ ma? Nič. Iba ticho. Skurvené ticho. Dom je taký tichý, až vrieska, nemý, až ju to ubíja, mučí, trýzni, zabíja, trhá a pozri knihu Sadomaso pre začiatočníkov. Umiera. Bez hlasu. Rozpustená v tichu.
Už v dome vŕzga iba ona. Ako stará súlož. Od sentimentality.
Zdochýna modrá obloha. Stromy už nehádžu tieň. A tieň už nehádže stromy. Bolia ma nohy, ale už som za chvíľu doma, síce pocity blaženosti a spolupatričnosti, ktoré by sa mali stupňovať s približovaním sa k domovu, akosi viaznu v hmle, v nedohľadne, asi chytili iný bus. Otváram bráničku, zatváram bráničku a otváram dvere, nevŕzgajú, zatváranie, kráčanie, vyzúvanie, som predsa doma a čau mamča. Ticho. Bez odpovede. Bez otázok. Posúvam sa cez chodbu do kuchyne a mamča, kde si? Cítim zhnité ľalie. Mamča sedí na stoličke s rukami spustenými na kolenách. Za ňou iba vyšúchaná stena a ešte vyšúchanejšie dva roky samoty. Jej pohľad je úplne nemý. Ako oči cudzinca. Čau, nič, iba pohľad bez slov. A bez citu. Vlastne bez všetkého, čo robí vrúcne medziľudské vzťahy vrúcnymi medziľudskými vzťahmi. Na stole leňošia tri chleby s maslom a šunkou, vyzerajú, že už len sťažka dýchajú a sú žalostne nadržané na to, kým ich niekto spustí pažerákom až do žalúdka, potom bude fajn, pohodička, pláže, opálení mačovia a dúhové drinky. Pomaly som si prisadla a neviem prečo, zalial ma trápny dážď. To je jeden z tých druhov nepríjemných a citovo vyčerpávajúcich zrážok, na ktorý vám nepomôže žiadny dáždnik či žltý pršiplásť s japonskou nadšenosťou. Začala som jesť. Mamča ma ochrachlila svojím nemým pohľadom. Nepichal, nehrial, nemrzel, neštval, nekričal, nechválil, nenadával, nemiloval. Nehovoril nič. Iba tak plával po oceáne v miestnosti, bez smeru, bez kurzu, bez nádeje, bez ožratého kapitána na palube, bez života, ako listy v jazere. Ten pohľad umiera, pomaly sa namáča do vedra plného tmy, pomaličky, umiera blízkosť, na nedostatok nehy, všetko, úplne všetko umiera, rovnako ako ona. Už ani neviem, či to ešte stále je moja mamča, či to ešte je ona, tá, ktorá ma naučila dotýkať sa jesene a vysávať koberce a oblaky, v nedeľu po sviečkovej, tá, ktorá sa s mojím tatom milovala v daždi a pritom ani nepršalo, tá, ktorá vždy tak živočíšne vrieskala na tata, potom si zbalila veci do veľkého lodného kufru, odišla a o pár minút so smiechom klopala na dvere. Obaja boli blázni. Príliš veľkí na to, aby sa bláznili. Do seba.
Ale dnes je to preč. Tato umrel a mamča sa pomaly plazí za ním. Ľudia asi veľmi rýchlo umierajú, iba telám to trvá o niečo dlhšie.
Ostali iba kôrky, odfukujúce na tanieri, tie veľmi nemusím, tanier kráča do drezu a umývanie, ani to veľmi nemusím, ale prekonávanie vlastných nerestí a povznesenie sa nad triviálnosťou bytia je cesta k serióznejšej a kvalitnejšej budúcnosti, haha, vtip, humor, zábava, vďaka za večeru, bez odpovede, strácam sa vo dverách, ale ešte počkaj. Oči oblizujú mamču. Možno predsa niečo, aspoň niečo, hocičo, iba náznak, kúsok, kúštiček, omrvinku. Slov. Ale nič. Sedí na stoličke a ruky má spustené na kolenách. Dlane má bledé, asi ich ponárala do spomienok. Už je mŕtva. Už si spieva svoju pesničku niekde inde, na inom poschodí oblohy. Asi to tak bude. Obrátila som sa a plavba po chodbe s vyblednutými miestami po obrazoch, ktoré tu kedysi viseli, tato občas maľoval, ale to je už dávno, popri práci, hlavne modrou, mamča milovala jeho obrazy, ale to je už dávno, potom zomrel, nehoda, ale to je už dávno, mamča sa nedokázala pozerať na tie kresby, farby, nefarby, pery, nepery, hmloviny, v ktorých zakaždým tancoval a šialene sa smial ako kedysi na jarmoku, ale to bolo už po pár pohárikoch vareného, bolo neskoro, v tej jeho flanelovej košeli bez náznaku estetického nadhľadu, v starých rifliach a komunikatívnych mokasínach, ale to bolo už dávno, tak všetky jeho obrazy pozabíjala v ohni, povraždila, na nezelenej záhrade v malej vatre zo starých novín, poliate nadržaným benzínom pod príliš modrou oblohou, plakali, ona aj on, dvadsaťdva rokov boli motýľom, celkom, larvou, životom, jedným, symbiózou a v teň deň vrieskali v ohni, obaja, osamote, ale to je už dávno.
Moja izba. Iba moja. Oáza. Len nie v púšti. Znie to gýčovo. Ako Tvoj otec musel byť zlodej, pretože ukradol tie najkrajšie hviezdy a vložil ich do tvojich očí. Bleee. Grc. Tma. Prikríva svetlo. To je lepšie. Nahé telo medzi oblečenými figurínami trápne postávajúcimi vo výklade, opľúvané pohľadmi okoloidúcich, okoloplaziacich i okolosúložiacich. Nevadí, ani ja nerozumiem. A k tomu to je moja hlava, moja súčasť, moje myslenie, myšlienky, vzruchy, poruchy, predstavy a dezilúzie, ktoré sa teraz lámu v útrobách mojej hlavy, ako steblá pšenice, a ja už ani neviem, kto som, kde som, prečo som, načo som a to všetko sa opäť premiešava a kryštalizuje do úplne nových myšlienok, predstáv a dezilúzií, strácam sa, vo vlastnej hlave, smutné, hrozné, poľutovaniahodné, opäť sa pretáča moja hlava a všetko sa mieša, stráca a opäť rodí, nové a iné, tak prečo som?
Každopádne si myslím, že každá figurína má právo na kúsok súkromia.
Asi iba táto časť stavby, domu či ako sa tomu hovorí, sa mierne približuje k domovu. Mierne. Ako prvýkrát. Ani neviem. Zvláštne, na koľko vecí si už nespomeniem, koľko tvárí vo mne umiera a koľko zabúda, koľko zaspáva a koľko sa neprebúdza. Každý deň. Na druhej strane, je to fajn, nevedieť, nič, iba biele svetlo, posledné kroky, vzdychy, tunel a čo ďalej, to nikto nevie a kto to vie, tomu nikto neverí, ale späť k prapôvodnej myšlienke...Je to fajn, nevedieť všetko to, čo vedia ostatní, nechápať všetko to, čo chápu ostatní, netrápiť sa všetkým tým, čím sa trápia ostatní, niekedy je fajn len tak tiecť, iba tak, ako rieka, zatiaľ čo ostatní sa roztápajú na oceány. Tupci. Na tretej strane, sú mi úplne ukradnutí, ako nevinnosť, aj modročierna peňaženka s kvetinovým vzorom zo základky, ktorá zaspala na lavičke v šatni a potom si ju privlastnil nepôvodný majiteľ, stáva sa, mala som ťa rada, modročierna peňaženka s kvetinovým vzorom, plávaj životom v pokoji, ale to nič nemení na fakte o štyri riadky nahor, že sú mi všetci ukradnutí, všetci, úplne všetci, intelektuáli, obaľujúci fekálie lahodnými cudzokrajnými frázami, eleganciou a dostatočne napumpovaným sebavedomím, dúfajúc, že z toho budú Mozartove gule, asi nie, ani na horalku to nestačí, amblyopia je znížená bystrosť zraku, ha, to som ale sčítaná a nadmieru inteligentná persona s etickými, morálnymi a stolovacími zásadami, ktorej inteligencia rastie sťaby falus trinásťročného, asi nie, unudení tínedžeri, alebo ako sa tá nechutná sfanatizovaná horda kočovníkov nazýva, každý deň cválajú na svojich cool, trendy a ďalších imbecilných frázach od jedného štýlu k druhému, podľa počasia, ako kočovníci, viva la vida Uhorsko, už aj zabudli, kto vlastne dýcha pod tými vrstvami úsmevov a nagelovaných snov, doriti s nimi! Doriti s predavačkami s nadľudskými trvalými zasadenými na intergalaktických hlavách, ktoré ma neustále fackajú povýšeneckými pohľadmi, dievča, čo to robíš so svojím životom? Starajte sa radšej o seba, vy praveké dopotené entity! Doriti so školníkmi s krvavými dlaňami, doriti s obchodníkmi, doriti s namakanými a sladkými plážovými chlapčekmi, trošku ma namaž ešte, nech mám obe stehienka pekne opálené, tak to mám rád, cukríček, doriti s namaľovanými kravami s dojčenskými vemenami, na ktorých je viac plastiky ako v celom Iraku, a doriti aj s celým Irakom, doriti s nagelovanými futbalistami, čo si na chatu zoberú iba kopačky a sedemdesiattri kondómov, doriti s bielymi zubami, doriti s teleshoppingom, načo by mi asi bola priliehavá sacia trubica na arabské koberce? Doriti s letom, doriti s vojnami a doriti s miermi, doriti s milencami, doriti so systémom, doriti s anarchiou, doriti so slovom malinčie, doriti so sexom, doriti s nenávisťou a doriti s láskou, čo to vlastne je? Čo je láska, keď všetci, ktorých som milovala, odplávali? A umreli. Doslova aj obrazne. Čo je láska, keď už nie je čo milovať? Nič, iba popol a spálené dlane, nenávisť, oči bez farieb a neha si balí kufre, odchádza. Už aj čiary na dlani vedú do riti. Ponáram sa. Do tmy. Bez žiaroviek. Tak čo? Čo je láska? Odchádzanie? Odchádzanie tými istými dverami? A neprichádzanie. Láska je kurva. A poriadne drahá. A kde bol Boh? Kde bol ten, ktorý je všade? A nikde. Tak kde? Kde bol Boh, keď som vrieskala? Do ticha. Kde bol Boh, keď som plakala? Do vody. Kde bol Boh, keď tato odišiel, bez rozlúčenia, bez slov, bez listov, iba tak, ako keď sneží. Tak kde bol? Nikde. Iba v našich hlavách, samaritán pre horšie chvíle, enfant terrible našich predstáv, mŕtvy kazateľ. Doriti aj s Bohom, pár dní na kríži a slnečné svetlo preteká cez jeho dlane a potom večnosť, all inclusive a nahý tučnučký anjelici, nech si skúsi žiť tu, na tomto mieste, v tomto pekle, kde mrznem od samoty, pohodená, sama, znásilňovaná životom, bez nehy, nech si to skúsi, žiť v mojom tele, môj život, niekde medzi osemnástym a devätnástym rokom zúfalého plazenia za šťastím, nech si to skúsi, byť aspoň chvíľu ničím, nikým, tvorom bez mena, anonymom, zarývajúcim anonymné nechty do anonymnej steny v anonymnom byte, prosiacim o anonymnú pomoc anonymnými perami. A márne.
A doriti aj so mnou.
Ani neviem, čím to je. Možno by to vedeli ľudia bez mena, možno nie. Možno je to čosi s neónovými jablkami visiacimi na bezbrannej oblohe, ktovie, padá noc a ja padám s ňou. A možno som iba blázon, roztrúsený kdesi na poli plnom melancholických slnečníc a príliš skazených životov, príliš dlhých myšlienok, degenerovaných do takej mieri, že sa už ani nezmestia cez pery, príliš veľa chlebov natretých ľútosťou a príliš veľa možností bez možnosti zastavenia. Utekám. Plačem. Prosím. Umieram. Pomaly, ale dostatočne. Na skapínajúcu blízkosť. Vrecká si plním samotou, ale stále ma štípe myšlienka, môže mať niekedy aj samota už po krk samoty? Možno mi to raz dôjde, obrazne alebo poštou, možno raz pochopím ten jemný priestor medzi priateľmi, možno raz, keď budem niekým iným, niekým úplne iným.
Pery plačú po cigarete a niekto starostlivo namáča okná do čokolády. Zvláštne, až prapodivné, ale vždy, keď sa deň maľuje načierno, kúsok tej tmy skáče aj na mňa, je v nej zmes nenávisti, hnevu a cítim aj zápach odcudzenia, možno ešte nejaké korenie, zmocňuje sa ma a ja mám chuť driapať svoju kožu, svoje telo, steny, biele aj hocijaké, obrazy aj oblohy, zarývať nechty, tvrdo, ešte a ešte, vrieskať, nenásytne, bez výčitiek, grcať na etiku, kopať do nevinnosti, hrýzť do krásy, močiť na nehu, proti vetru, to je jedno, hlavne rozpútať chaos, anarchiu tiel, rozpúšťať duše, všetky duše, aj tváre a sny, v kyseline a v bazovom sirupe, starká robila úžasný bazový sirup, asi všetkých nenávidím iba po pol deviatej, keď vstávajú lampy a dúhy skapínajú na rakovinu, teraz ma napadlo, idem si zapáliť.
Kroky na balkóne a už je fakt tma, aj chladno, aj hviezdy, aj hnev a všetko to spolu nádherne súloží v mojej hlave, v mojom mozgu, maľujúc mojou šialenosťou ďalší portrét výdatnej depresie. Stáva sa, nevadí a zapaľujem si cigaretu. Veľký voz a ja ho skrývam do dlane, všetky žiarovky zachytené v čiernom oceáne, ako veľké fosforeskujúce jablká, jedno trhám a podávam ho Adamovi, len si daj miláčik, papaj, umri, rýchlo, umri, skap, tento cigaretový raj je totiž iba môj, nikoho iného, na dve a pol minútky galantného lovenia dymových rybičiek. Lakte spúšťam na zábradlie a z dymu lepím šľachovitú postavu zachytenú kdesi na periférii tmy a ilúzie. Predstavujem si, na čo asi tak myslí, po čom túži, ako sa vlastne pozerá na svet, na túto realitu, na tento utorok, na stromy a dych, červené číňanky a všetko okolo tak rýchlo beží, zaniká a metamorfuje, ako vníma tento svet, rozpínajúci okolo nej tmavé dlane, čo vidí, čo cíti, čo miluje, čo nenávidí, uvedomuje si vlastne samú seba, keď sa narodí mojím dychom, mojím výdychom, iba na chvíľu, záblesk, na pár sekúnd, pokým vsiakne do tmy a za chvíľu sa narodí ďalší a ďalší a čo je to vlastne za život, ktorý trvá pár sekúnd, iba chvíľka, potom koniec, opäť začiatok a všetci sa točíme dookola, na tom istom ostrove, na tom istom hrdzavom kolotoči, stále a stále, dookola, až je nakoniec jedno, či ide o pár sekúnd alebo takmer devätnásť rokov, stále je to večnosť, kratšia alebo dlhšia, na tom nezáleží.
Dýchanie, poťahovanie, cestovanie žiarivého kruhu po obvode cigarety, dym kráčajúci do ústnej dutiny, následne do hrdla, bla bla a zoviera moje pľúca, živočíšne aj nežne zároveň, až cítim všetky hriechy tejto noci, krásu medzi kvapkami tmy, orgazmus pľúc, ktoré výskajú od rozkoše a dym uteká do neba, ako modré balóny. Spomenula som si na tata a na malú chvíľu zavládla v mojej hlave harmónia, pokojná hladina, na ktorej už neplávali trosky a črepy miliónov myšlienok, pochodov čí tvárí, naopak, hladina bola úplne čistá, pokojná, bez vetra, plná ničoho, iba v diaľke sa črtala malá rybárska loďka, v ktorej sedel tato. Mal na sebe tú svoju flanelovú košeľu, staré rifle, úsmev a z rany na hlave sa plazila krv. Ani neviem prečo vlastne sedí v rybárskej loďke, keď nikdy nebol na rybách, možno to má čosi s prirovnaním mojej mysli k pokojnej hladine, ani neviem, každopádne, nielenže pohŕdal autoritou oceánu, dokonca sa bál rýb, raz nám s mamčou rozprával príbeh o jeho kamarátovi, ktorého pri rybačke prehltla obrovská ružová ryba, ale už tým humorným podtónom pokazil kúzlo nádejne sa rodiacej záhady z útrob oceánu, ó, ako dôstojne to znie. Ale späť k tatovi, zľahka pohodenom aj so svojou rybárskou loďkou, na ktorej nikdy nebol ani nikdy nelovil ryby, v oceáne, ktorého voda je na realitu príliš modrá a príliš hustá, ako z plastelíny. V mojich myšlienkach je obloha perverzne červená a pozadie je iba tak narýchlo načrtnuté hnedou farbičkou, možno pevnina, možno nie. Tato sa iba nemo pozerá cez moje myšlienky na moju tvár, skrz naskrz, až ma ovialo jeho teplo, ako cez ďalekohľad, ako niekto, kto je až príliš ďaleko, kto je až príliš vzdialený mojej realite, kto je až príliš mŕtvy na môj svet. Do tejto pomalej myšlienky, do nádoby plnej nostalgie a vreckových spomienok, zrazu dopadlo pár črepov z úplne iného materiálu, z úplne iného príbehu, načo sa z plastelínovej vody vynoril cestný strieborný autobus číslo 155, naplnení pracovníkmi z továrne na výrobu kovových kľučiek, mieriaci do Humenného. Pravý horný okraj mojej spomienky, ktorý donedávna tvorila perverzne červená obloha, pomaly klesajúca do flegmatického oceánu, sa teraz zmenil na úsek cesty, na mierne ľavotočivú zákrutu, za ktorou sa rozvaľovali staré a unavené stromy s korunami plnými tajomstiev, pomedzi ktoré presakovali malé ostrovy neba a to všetko sa na záblesk motýlích krídel zastavilo, zaseklo, ako páska, obraz, postriekaný hravými farbami, pod ktorými umiera neha, aj otcovia.
Žeravý kruh, šprintujúci po obvode cigarety, pred malou chvíľou preťal filtrovú pásku a postupuje ďalej na svojej púti, k niečomu ružovému, až oranžovému, v ohyboch červenému, čo z dvoch strán zviera cigaretu. Žeravý kruh sa rýchlo približuje, až sa nakoniec zrazil s neznámym telesom a...Au, popálila ma cigareta a v tvári som pocítila chrachel reality. Tma totálne osrala oblohu, aj hviezdy, aj veľký voz, aj stromy šepkajúce v pozadí, aj červené číňanky, už nie je nič, čo by stálo za spomenutie, tak premýšľam, kto si spomenie na mňa, hm?
Cigaretu som zahodila do noci a ľahla som si.
Pár minút čakania a pobehovania myšlienok a potom spánok.
Tato
Nebo a ja som kráčala do školy. Vtedy som ešte nemala červené číňanky, iba staromódne čierne baletky, rebélia, tá ma znásilnila až neskôr. Bol utorok, viem to, pretože sa vtedy sťahovali bociany, rezali modro tými svojimi veľkými krídlami a ja som chcela ísť s nim, ale už nebolo miesto. Predstavovala som si, kam asi letia, ako dlho, či majú nejaké plány alebo sa iba tak nechajú unášať spontánnosťou, čo asi bocianovi vrieska v hlave, keď pláva medzi oblakmi, čo prežíva, čo si predstavuje, či dokáže milovať, žiarliť, zabíjať, trucovať, nenávidieť, snívať a to všetko, črepy z porozhadzovaných spomienok, čiastočky myšlienkových pochodov ležiace na bojisku, vnútornosti mojich predstáv poletujúce vo vánku, to všetko sa miešalo a opäť kryštalizovalo, prehadzovalo a premiešavalo, až sa nakoniec reálne vpíjalo do snového, racionálne do iracionálneho, krásne do odporného, chutné do nechutného, aby sa to opäť všetko metamorfovalo, kráčalo miliónmi ciest a žilo miliónmi životov a v tomto noblesnom zrkadle mojej chorej hlavy som pozorovala svoju tvár, ešte ako štrnásťročná, ako som kráčala do školy a počítala bociany na oblohe.
Obloha a ja som myslela na tata. Pracoval v továrni na výrobu kovových kľučiek, síce to znie suchopárne, on videl vo svoje práci zmysel, nielen to, poslanie, miloval kovové kľučky, ich chlad a teplo zároveň, ich osobitosť, diferencoval kľučky podľa mnohých hľadísk, čo privádzalo viacerých klientov do rozpakov, keď im predostrel svoju teóriu o tom, že existuje nekonečné množstvo kľučiek, ktoré žijú svoje skryté životy, pod maskou chladu a nezainteresovanosti, majú osobnosť, charakter, auru, klady, ale aj zápory, ak sú používané pri nevhodnej príležitosti, lúčiace kľučky, ktorých sa ľudia dotýkajú, keď odchádzajú, pri príchode by sa mali používať vítacie kľučky, posledné kľučky, ktorými ľudia otvárajú dvere do miestnosti, kde umrú, posledná miestnosť ich pozemského života, taktiež prvé kľučky, sexuálne kľučky, ktorými sa otvárajú dvere do vlhkého sveta, presiaknutého erotikou a perverzným červeným prítmím, avantgardné kľučky, ktorými sa otvárajú dvere, pri ktorých nikdy neviete, kde vchádzate, resp., kde vychádzate, zvieracie kľučky, dúhové kľučky, úchylné kľučky, posmrtné kľučky, portugalské kľučky a kvantum ďalších a ďalších, ktoré sa zrodili v úžasnej tatovej hlave, čím často šokoval svojich zákazníkov, zväčša príjemne. Našlo sa však aj zopár odporcov, ktorí v jeho teórii, ktorá sa ponárala často až do filozofie či fanatického uctievania, videli nedostatky a argumentovali predovšetkým faktom, že to nie je kľučkami, ale dverami, ktoré často zohrávajú v procese vchádzania, resp. vychádzania najdôležitejšiu úlohu, pretože práve dvere sú tou deliacou líniou, ktorá predeľuje dva priestory, čo tato rešpektoval, ale tvrdil, že iba vo fyzikálnej rovine, síce oddeľujú dva priestory, ale dvere bez kľučky sa nedajú otvoriť, ani zatvoriť, z toho vyplýva, že padajú do žumpy bezvýznamnosti, iba nula, nič, nikto, anonym, štatista, ktorý prešvihol svoj zmysel a sú to práve kľučky, ktoré prenášajú dvere z úlohy štatistu do úlohy bytosti, médium, ktoré prepája dva priestory, nielen vo fyzikálnej rovine, ale aj v metafyzickej, ľudia majú totiž kontakt s kľučkami, nie s dverami, ktoré mali vždy deficit neosobnosti, kľučky sú teda dušou dverí, tak to aspoň tato hovoril.
Oblaky a ja som sedela v nažltnutej a chorej lavici, chrčiacej od ubíjajúcej bolesti chrbtice. Za oknom padalo lístie a okolo mňa poletovali polystematické pletivá z papule profesora v žalostne asexuálnej zelenej vestičke. V tom istom okamihu nastupovali zamestnanci továrne na výrobu kovových kľučiek do cestného strieborného autobusu s číslom 155, mieriaceho do Humenného za účelom rozšíriť klientelu aj sortiment, medzi nimi aj môj tato. Jeseň bola jarná, aj nálada fajn, aj plávajúce listy, aj cesty boli suché, aj šofér bol skúsený rutinér, aj oblaky sa zbiehali do harmonických skupiniek, aj gombíky na flanelovej košeli bez náznaku estetického nadhľadu držali pevne, aj všetko, čo sa prelievalo, vlna za vlnou, všetko bolo fajn.
Ale autobus v ten deň nešiel do Humenného, ale do neba.
Vietor a kolesá strieborného autobusu koketne oblizujú vozovku, ktorá sa pokojne dvíha a klesá, tancuje a vlní, ako hurikán. V tom momente som ležala na nažltnutej lavici a spoločne sme vzdychali. Od nudy. Mamča sedela v záhrade a premýšľala nad druhom morskej kravy na šesť, nafúknutý sused s červenou plešinou sa práve zmieril so svojím drobným estetickým deficitom a prijal plešinu za súčasť svojho tela, milenci ležali v obilí za mestom a vymieňali si oči, chceli sa na svet pozerať očami toho druhého a lístie stále padalo a padalo. V tej miernej ľavotočivej zákrute nebol ani náznak zákernosti, osudovosti či nevyspytateľnosti,
v skúsenom rutinérskom šoférovi nebol ani náznak zaváhania, strachu či pochybností, v striebornom autobuse nebol ani náznak poškodenia, poruchy či defektu, v tom jesennom utorku nebol ani najmenší dôvod, aby autobus z nepochopiteľných príčin prerazil zvodidlá a rozvalil sa medzi staré a unavené stromy s korunami plnými tajomstiev a lístie stále padalo a padalo. Ale stalo sa.
Jeseň bola hladná a v ten deň zjedla dvadsaťdva ľudí. Aj tata.
Mamča
Sedela na stoličke a s nezáujmom sledovala, ako odkladám tanier do drezu a strácam sa v chodbe. Sklonila hlavu a dlane ponárala do spomienok, mali vápnový
nádych, dlane aj spomienky. Zajtra to budú presne 2 roky, 24 mesiacov,
96 týždňov, 730 dní, 17520 hodín, 1051200 minút a 63072000 sekúnd, utopená v samote, bez dychu a nádeje, prežratá vyčkávaním a neprichádzaním, pohodená v nekonečnosti lepkavého času, iba tak, ľahko a nepredvídateľne, bez viny a príčiny, sama, sama, sama, ako smutne a nostalgicky to znie, ako horiace listy, bez svojho druha, partnera, milenca, manžela, tata, lásky, bez svojho páru, znásilnená nepárnosťou, nekompletnosťou, necelistvosťou, sama, sama, sama, ako tragicky sa to vyslovuje, ako samovraždy na pupočných šnúrach, kráčajúca životom iba na jednej nohe, s jednou ponožkou, jednou rukou, jedným okom, jedným uchom, jednou nosnou dierkou, jednými pľúcami, bez svojej polovičky, časti, súčasti, organickej aj obraznej, odlišnej aj rovnakej, vtipnej aj trápnej, bez estetického nadhľadu a predsudkov, okradnutá o blaženosť celku, kompletnosti, ležiaca v bazéne menejcennosti, okradnutá o seba, amputovaná, sama.
Vstala a cesta do izby, prázdne miesta na stene, prázdne miesta na stole, kde kedysi ležali fotografie, prázdne miesta v jej tele, kde sa kedysi vyvaľovala neha a vášeň, nespútanosť, nevyspytateľnosť a poďme sa pohádať, nech je sranda, choď do riti, skap, ty sráč, asi ťa nenávidím, odchádzam, bielizeň, ešte teplá a plná jeho odtlačkov, teraz uteká do veľkého lodného kufra, už ťa nechcem vidieť a odchádzam, ja odchádzam, naozaj to urobím, neveríš, trieskajú dvere a trieska aj hnev, v ktorom ale nie je ani náznak nenávisti, dokonca ani hnevu, hnev bez hnevu, prázdny, plný zvláštnej lásky, vďačnosti, srdečnosti, odovzdanosti, navždy, aj dlhšie, až do smrti, kdeže, veď aj večnosť je pre nás prikrátka a čakanie pred dverami, čakanie z impulzu, zo zvyku, z trucu, z bláznivej a bohémskej lásky, plnej, preplnenej, prežratej, naplnenej všetkým, nehou, krásou, impulzmi, vášňami, vrieskaním, humorom, nevyspytateľnosťou, láskou, láskou, láskou a po pár minútach dostáva zvonček poriadne zabrať, pery sa režú úsmevom, celá sa plní, ním, je ním prejedená a pritom hladná, špičky nadržané, poskakujú po chladnej dlážke, počuje jeho kroky za dverami, dýcha, ona aj on, kdesi sa varí vášeň, na taliansko-slovenský spôsob, otváranie a smiech, vítanie a prepáč, vieš, že ťa milujem, milujem, milujem, milujem, nemyslela som to vážne, ani ty, ja viem, poď sem, milujem ťa, najviac na svete, nikto ti nedá toľko lásky, ani hnevu, to je bonus, milujem ťa, miluješ ma? Miluješ, ja viem. A obaja to vedeli celú noc, aj ja, aj tenké steny a nikto z nás nespal, lebo vítanie je krásna vec.
Vošla do spálne a posadila sa na okraj postele. Hladila ju a premýšľala, koľko toho postele o ľuďoch vedia, perverzné intímnosti, najtajomnejšie zákruty ľudských predstáv, splývanie tiel, strácanie sa, v sebe, duševné spolužitie prechádzajúce do živočíšneho, pravekého až slizkého, chladného, rôsolovitého opojenia, do racionálnej slepoty, myšlienkovej otupenosti, sústreďujúc všetky časti tela na telo toho druhého, šprint do neba a naspäť, explózia šesťminútovej nahej snahy, zväčša obojstrannej, tajomstvá, o ktorých nikto iný nevie, nikto, iba milenci a postele, postele a ich tajomstvá, ktoré im rozprávame, každú noc, každú chvíľu, keď sa nikto nepozerá, keď nikto nečíha za zvedavou roletou a toto všetko vírilo v jej hlave, v jej mysli, príliš zabudnutej v minulosti, aby dokázala objať realitu, keď hladila povrch postele a posteľ hladila ju, obe vzdychali, potichu, ako smiech
v slnečniciach.
Postavila sa z postele a podišla k šatníku, v ktorom odpočívalo jeho oblečenie, flanelová košeľa bez estetického nadhľadu visela na vešiaku, vyzerala ako prízrak zo psychadelického sveta bláznov, ťažko dýchala, ak vôbec, plná smútku a ničoho, sama, túžiaca po tele svojho majiteľa, po výplni a hneď vedľa staré vyšúchané rifle, tiež odfukujúce na vešiaku, ako starý ošľahaný LSD guru, jeho posledné oblečenie, aspoň tu, v tomto svete, tam oblečenie nebude potrebovať, ak tak hodvábny župan, po odpočívaní v nebeských fontánach a opäť si niekto fúka sople gýču, nič viac, nič menej, flanelová košeľa a staré rifle, ktoré mal na sebe, keď odletel, síce boli od krvi, postriekané, ako mapa jeho tela, ostrovy krvi, vyprala ich, aj dvakrát a zavesila na vešiaky, bez majiteľa, bez tela, bez výplne, o ktorú sa vždy tak sladko obtierali, teraz je preč, inde, nikde, niekde, všade a všetkým chýba.
Nežne zvesila košeľu aj nohavice, opatrne, ako krehké bytosti a rozprestrela ich na polku postele, nohavice na spodnú časť a tesne nad ne zapnutú košeľu, akoby na tej posteli niekto ležal, oblečenie vyplnené ničím, sfúknutý prízrak a rukávy mierne oddialila od trupu, aj nohavice, aby sa jedna druhej nedotýkala, odfukujúci prelud minulosti. Opatrne si ľahla vedľa neho na chrbát, nohy mierne roztiahla, rovnako ako jej vyschnutý milenec, aj ruky oddialila od trupu a pravou dlaňou sa dotýkala priestoru pod jeho ľavým rukávom, niekde v miestach, kde by ležala jeho dlaň a spokojne k nemu pootočila hlavu, hľadela na priestor nad golierom, dva horné gombíky boli uvoľnené, tak to mal rád, hovoril, že tá košeľa je stelesnením voľnosti, predstavovala si jeho tvár, ako tam odpočíva, ako vyrastá z goliera, z posledného oblečenia, z poslednej bytosti, ktorá bola pri tom, ktorá to videla, ktorá mu kývala na rozlúčku, ktorá sa ho dotýkala a teraz z toho oblečenia vyvierala jeho hlava, krk, všetky jeho črty, vrásky, malá jazva na krku, ako spomienka na nepríliš šikovné holenie, jeho oči, mihalnice, viečka, pery, končeky jeho uší, jemné chĺpky usmievajúce sa na krku aj brade, videla celú jeho tvár, ako živú, reálnu, zbavenú snovej nadnesenosti a patetickosti, plnú života a radosti, nadšenia a nevyspytateľnosti, videla ho, celého, krásneho a pritom zvláštne cudzieho, vedela, že to je iba predstava, obraz, maľba jej spomienok, koláž citov, ale nechcela ju nechať odísť, jeho, nechcela ho spáliť, ako obrazy, vtedy na záhrade pod príliš modrou oblohou, chcela ho mať pri sebe, stále, navždy a blízko, dotkla sa jeho tváre a rozplynul sa.
Pretočila sa na bok, aby opäť zlepila do reálu svoje roztrieštené spomienky, chcela ho, strašne, strašne ho chcela, túžila po ňom, ako každý večer, keď zaspávala sama, potrebovala ho, celého a reálneho, bez topánok, ktoré by chceli odísť. Zabalila sa do jeho oblečenia, do neho, do jeho nereálneho tela, v objatí jeho nereálnych rúk, bozkávaná jeho nereálnymi perami, šteklená jeho nereálnymi chĺpkami na brade, počúvajúca tlkot jeho nereálneho srdca, užívajúca si nereálny sex, roztrhaná v nereálnych hmlovinách, s ním a pritom sama.
Pomaly zaspávala, plakala, bez sĺz.
Streda a prebúdzanie, tesne pred siedmou a slnko močí cez rolety. Zahľadela sa na stop a usmiala sa, vedela, že to je dnes, dva roky, bez neho, nekompletná, okradnutá o celosť celku, s dcérou, ktorá jej však nedokáže dať to, čo on, miluje ju, veľmi, veľmi, veľmi, až tak, že jej to ani nedokáže povedať, nevie, chce, ale pery sú proti, ale už nevládze, musí preč, za ním, dnes. Vstala a nohy kráčajú ku dverám, dlaň na kľučke, chodidlá na podlahe a zuby trpia pod bielosťou zubnej pasty, tvár sa topí vo vode a voda v umývadle, zrkadlo sa jej pozerá do očí, číta ju, sleduje ju a ona si upravuje vlasy. Opäť kroky a je v kuchyni, varí sa káva a za oknom padajú listy, jeseň, krásna a skutočná, pre takú jeseň sa aj oplatí umrieť a káva pláva v ústnej dutine, horúca, bez mlieka a bez cukru, nevadí, veď lístie sa aj tak nezastaví a šálka je prázdna.
Kráča do mojej izby, ešte spím, možno je v tom spaní aj kúsok snívania, možno je v tom snívaní aj kúsok tata, aj mamči, aj mňa, keď sme ešte boli spolu, všetci, šťastní a dávni, minulí. Našľapovala pomaly, akoby nechcela zobudiť ani mňa, ani parkety. Zastala nad mojou posteľou a hľadela na mňa, tak, ako sa dá hľadieť len cez okná nehy, miluje ma, miluje, miluje, nenávidí, preklína, zbožňuje, skrátka všetko, čo sa chytí v láske, vedela, že to nie je moja vina, nie je, nemôže, veď som ešte iba dieťa, aj keď niekedy si to myslela, že som ho zabila, ale teraz je všetko preč, všetko zlé pláva, niekde inde, v niekom inom, v inom jazere, tu, v nej, už nie je mieste pre nenávisť, je iba láska, ale ona musí ísť. Nechce, vlastne, ani sama nevie, teraz by sa najradšej rozdelila, prijala kúzlo nekompletnosti a rozštiepenosti, ktoré doteraz pokladala za prekliatie a rozpolila by sa, na dve, také isté, dve ja, jedno ja by tu ostalo, so mnou, vychovávalo by ma, klebetilo by so mnou, pýtalo sa na chlapcov, dávalo by na mňa pozor, milovalo by ma a druhé ja by letelo za ním a všetci by si žili svoje životy, tu či inde, a bolo by to fajn.
Poliali ju spomienky, nie v celku, žiadny prehľadný chronologicky radený album fotografií, iba útržky, úlomky rozhádzaných dní, farieb, skutkov, smiechov, plačov, pádov a to všetko, moje tretie narodeniny a sto modrých balónov, prvé rozbité koleno, pôrod, moje oči, plagát v mojej izbe, prvé kroky, škola, prvý bozk, Vianoce u starkovcov, morské prasa, prvý dážď, to všetko, úlomky môjho života, zaujímavé aj triviálne, všedné aj nevšedné teraz utekalo vedľa seba, v neskutočnej rýchlosti, ďaleko, akoby z minulosti, všetko vrieskalo v jej hlave, umierali spomienky a rodili sa nové, bol to neuveriteľný proces rozpomínania a spomínania na šťastné dni, ktoré akoby ani neboli z jej života, pripadalo jej to tak vzdialené, minulé, až praveké, zasypané dvojročným popolom, pochované, bez kríža.
Plakala, veľmi, akoby naposledy, ale musela ísť.
Obliekla si starú flanelovú košeľu a vyšúchané rifle, všetko veľké, ale nevadí, košeľa visí a rifle škrtí opasok, ešte aj staré mokasíny na nohách a prsty majú nevídaný priestor. Zobrala vodičský, stará fotka a čo má byť, všetci sme zostarli, dvere a zamykanie, kráčanie do garáže a tam starý skapínajúci Fordík. Už dva roky trpí nedostatkom pohybu, odkedy tato odletel, do auta nesadla, iba dnes, keď sú to dva roky a nič už nemá cenu, tak nasadla a Fordík ťažko, s kašľom, močovými kameňmi aj šelestom, sa nakoniec pohol. Opäť sa vpíjala do šoférovania, objavovala zabudnuté, rozpomínala sa, bádala, skúmala, zvykala si a Fordík si zvykal na ňu, aj na zákruty, aj na dotieravé slnko, na oblaky, na nebo, na vietor, listy, ktoré umierali na jeho streche, na pachy, hlasy, klaksóny, čiary, na život a na pohyb, bol šťastný, prežratý radosťou, ako už dávno nie, ak by bol vlak, povedal by, že je vykoľajený, radšej by umrel, akoby mal ešte niekoľko rokov skapínať v tmavej garáži, tým si bol istý, uväznený, opustený, odhodený, sám, iba s arogantnou kosačkou a nadržaným kladivom.
Vyšli z mesta, okolo umierajúceho slnečnicového poľa, okolo pikniku mladých hanblivých stromov, okolo unaveného mlynu mávajúceho rukami, okolo súložiacich motýľov, okolo krásy, okolo života, okolo smiechu, okolo všetkého, s čím sa lúčili a nebo zbiera modriny. Čiary na ceste utekajú, ak by bola cesta zvislá, tak čiary by boli jej slzy, plakanie bielych čiar a za chvíľu sú tam. Boli blízko, cítila to na svojom oblečení, chvelo sa, vystrašené a vzrušené, vzdychajúce, preliate túžbou, až po golier a cesta stále plače.
Snažila sa pobiť všetky spomienky, pokojne aj obuvákom, nestresovať, nezaťažovať sa a odletieť bez batožiny, ľahká, ľahučká, zbavená všetkého pozemského, slobodná, a zatiaľ úspešne. Pár metrov a je tam, pár čiar, sĺz, krokov a vynára sa mierne ľavotočivá zákruta. Plná spomienok a krížov. Aby sa nezabudlo. Špičkou jemne pritlačila plyn a vzduch facká plechy Fordíka, ktorému začínajú pomaly dochádzať súvislosti, uvedomil si, že chce byť niekde inde, kúpať sa v oleji, stáť na pumpe a nechať sa umývať obdarenými pipkami, nechať si vyčistiť výfuk, pozbavený pocitu, že je úchyl, trúbiť na kabriolety, svietiť aj cez deň, stáť na červenú, nerebelovať a poslúchať, už nikdy nebude podliehať anarchii, žiadny The Clash, sľubujem, chcel prežiť, žiť, dýchať, keď sa zrazu naplnil predstavou temnoty garáže, samoty a nadržaného kladiva, uviazol vo zvláštnej pavučine, odrbaný dilemou a zrazu nevedel, čo ďalej, čo cítiť, čo si myslieť, čo robiť, nevedel nič, tak sa nechal unášať, iba tak, vetrom, ktorý ho lízal, ako štetka, čoraz silnejšie, prudšie, drsnejšie, cítil všetko, úplne všetko, slobodu, jedinečnosť, gumy, pocit, v ktorom sa hrčkali slová, nevedel to vysvetliť, bodala ho blaženosť, krása, chcel sa jej dotknúť, krásy a skutočného života, podľahnúť, chcel to, ako ešte nič na svete, jeseň ho ťahala do svojho tela a listy stále padali a padali.
Prerazili zvodidlá a obaja ostali rozvalení medzi starými a unavenými stromami s korunami plnými tajomstiev.
Ja
Ležím vo vani plnej kôry. Padám do stromov, aj moja tvár, aj dlane, aj spomienky, aj všetko, aj to ostatné, strácam sa, miznem, v jeseni, ako listy, padám nižšie a nižšie a nad hlavou staré unavené stromy, presne tie, iba moje, z môjho miesta, z môjho kúsku lesa, z mojej súkromnej jesene, asi som doma, kričím, ako šťastný človek, na tie pocity sa ľahko rozpomína a vstávam z vane. Nahá. Oblečená do jesene, obchytkávaná slnkom, morálne a etické zásady na úteku a nevadí, konečne neha, aj keď brutálna a jemne perverzná. Kráčam ku zadychčanému stromu, ktorý zakaždým hladím a dráždim svojimi nechtami, topenie v perverznosti, zošúverenými rukami ma láka do svojich útrob, do starého sveta plného kôry, usmieva sa, bez vypočítavosti či pretvárky, obrastený úprimnosťou, nedokážem odolať a kráčam bližšie. Bližšie. Bližšie. Väčšinou je v tej blízkosti aj poriadny kus diaľky, približovanie v koži vzďaľovania, ale teraz nie, úprimná blízkosť a v mojom tele, niekde v chodbách mňa, vo mne, ma začína niečo ukrutne páliť, škriabať, akoby sa moja duša vznietila, popol si a na popol sa obrátiš, horím, zvnútra, z útrob seba, páli to, páli, strašne, horšie, bolesť pri ktorej sa strácajú vhodné slová, keď uprostred tej šľachovitej bolesti jeden starý strom uchopil do svojich deravých konárov obrovskú gitaru, ani neviem, kde sa vzala, akoby sem preplávala z druhého brehu reality a začal na nej hrať akúsi známu melódiu, hrdzavé listy začali padať pomalšie, aby ešte viac vynikol ich osobitý vzdušný tanec, stromy v pozadí sa začali zvodne vlniť, poskakovať, vytrhávať zo zeme svoje korene, zatiaľ čo kúsky pôdy poletovali v jesennom popoludní, vlastne ani neviem, aký je čas, či večer alebo ráno, ale cítim sa, akoby som stála v popoludní, zvláštne, ale nie je to ani kvapka oproti dažďu absurdností, ktorý pršal okolo mňa, stromy sa navzájom chytili vetvami a začali v kruhu tancovať, sfetované, liberálne, ale hlavne blažené porasty, keď sa zrazu jeden starý kôrovec ku mne naklonil, kôra na jeho tele sa zvlnila ako ústa, drevené pery, pomedzi ktoré utekali slová, on the first part of the journey, I was looking at all the life, there were plants and birds and rocks and things, there was sand and hills and rings, the first thing I met was a fly with a buzz and the sky with no clouds, the heat was hot and the ground was dry, but the air was full of sound, rýchlejšie a rýchlejšie a pritom pomalšie a pomalšie, šialenejšie a šialenejšie, pridávali sa stále ďalšie a ďalšie stromy, zástupy stromov, až som sa nakoniec ocitla v akejsi monumentálnej scéne z príliš absurdného jesenného divadla a stromy stále spievali a spievali, presne ako Neil Young, presne ako jeho Horse with no name, ktorý presakoval z reality do tohto sfetovaného a krásneho sveta, do bizarnej koláže mojej chorej mysle, v malých dávkach, po kvapkách, ako zo skúpeho umývadla, la la la a skutočnosť stále prudšie a brutálnejšie hryzie do iracionálna, stromy sa maľujú nabielo, aj obloha, všetko sa prelieva, mení, každú sekundu a lenivá roleta, okno, dvere na balkón, steny, skrine, grcka svetla, realita kope do snov, umierajú, skapínajú, ako vydedenci, odchádzajú do inej hlavy, cítim viečka, la la la a prebúdzanie.
Vyzúvam si sen a obúvam si realitu, trochu tlačí, tá voľnosť snívanie je koniec koncov neporovnateľná, je streda a moja izba, biele steny, roleta pľuje svetlo, dvere na balkón, bla bla a z mobilu vrieska budík zahalený v košieľke Neila Younga a skladba Horse with no name, la la la a jeho neprítomný, až nezainteresovaný hlas, akoby prichádzal z nepredstaviteľnej diaľky, z iného sveta, a teraz pláva po mojej izbe a ťahá ma do ďalšieho zasratého dňa. Vstávanie, chôdza, zívanie, umývanie zubov, čumenie do zrkadla, čumenie zo zrkadla, tvár vo vode, chodba a kde je mamča? Mamča? Celý byt v ťahu za pár minút prispanej chôdze a mamča nikde, kde je, čo robí, čo sa deje, vždy je ráno doma, vždy, prečo, možno sa niečo stalo, ale čo, čo, čo, doriti, tak kde je, kde, možno šla do roboty, takto skoro ráno, no a čo, zavolali jej, že ju súrne potrebujú, isteže, tak kde potom je, neviem, vážne neviem, možno išla na nákup, jasné, nákup, počkať, chladnička prepchaná, takže nákup odlieta, tak kde doriti je, mysli, mysli, už viem, mobil, jasné, zavolám, mamča, áno, vytáčanie, zvoň, zvoň, prosím, prosím, nedostupný, sakra, prečo sa to asi tak volá mobil, asi preto, aby bol jeho majiteľ mobilný, čiže všade ľahko zastihnuteľný, ale ona nie, ona má asi nemobil, čiže je všade nemobilná, dokelu, koľko je hodín, jáj, už musím ísť, zase budem meškať, vlastne počkať, trápi ma to? Nie, takže pokojne, mám čas, pomalá chôdza do izby, staré dotrhané rifle, pásikavé tričko, malá dierka a nevadí, ešte čierna mikina, zrkadlo, haha, kašlem na to, aura bezďáka a všetkých mám na háku. Ešte taška. A knihy? Taška stačí. Odchádzam a dovidenia.
Dvere sa zatvárajú a červené číňanky na chodníku, pohodová chôdza a v ušiach Television, chodník, cesta, autá, tváre, stromy a domy a všetko sa mení na postpunkové šialenstvo, fernetový hurikán a pogo pogo. Zapaľujem si cigaretu, okolo kríva praveká suseda vo svojich hnedých šatách s igelitkou v ruke, často si predstavujem, že pod tými šatami ukrýva určite množstvo machov, pravekých prasličkových porastov a iných pochybných existencií, možno aj komunikatívne ulitníky, ktovie, teraz sa moja predstava formuje do vizuálnej podoby, výsledok a obraz, ble, nechutné, svet plný fantázia bez limitu môže byť pomerne smutné a odpudivé miesto, ale nevadí, na nohách kapce a pri pohľade na mňa iba nechutne pokyvuje hlavou, vieš čo mi môžeš a nebo ďalej hltá cigaretový dym.
Škola začína o pol ôsmej, je pol aj šesť, nevadí, nie je žiadny dôvod na paniku, veď začnú aj bezo mňa, nezbláznia sa, pohodička, škola za rohom, zopár stromov, aj krokov, okolo poskakujú hlavy nechutne symetricky nalepené na krkoch, hnusné telá a tváre, čítam ich, asi ma nenávidia, asi určite, chrachlia na mňa tie svoje pohľady, čo to máš na sebe, ako už vyzeráš, to čo je za účes, blbá nezávisláčka, to ako chodíš, to sú čo za topánky, už ako sa tváriš, ty fajčíš, v osemnástich, čože, asi nemáš vychovanie, dovidenia morálka, ty u mňa končíš, škoda slov, naozaj škoda a tak ďalej a tak ďalej, myšlienky, výčitky, posmešky, opovrhovanie, to všetko na mňa skáče z cudzích tvárí na ulici, v škole, všade, aj tam, kedysi ma to štvalo, veľmi a ešte viac, hľadala som odpovede, hľadala, vo svete otázok, nechcela som nič, iba bežať a kričať, iba pre seba, chcela som svoj svet, sama, no ideály utekajú rýchlejšie, než sa zdá, ale dnes je to inak, kašlem na všetkých, kráčam po vašich snoch, aj po morálnych zásadách, aj po šťastnej budúcnosti a smejem sa, smiechom prítomnosti, ako nezávislák, kašlem na všetkých a na všetko, ideály obesené na pupočných šnúrach, plány rozliate po izbe, už sú iba dni padajúce do hodín a tak ďalej, sekundy chytajúce ďalšie sekundy, veď ako inak žiť, ak nie tu a teraz?
Asi bude pršať. Jeseň a možno aj dážď.
Blížim sa ku schodom školy, pohoda, meškanie osem minút, ak to nešikovne zaokrúhlim, tak vôbec nemeškám, čiže idem na čas a špak hádžem do gýčovej školskej záhradky. Smradľavá chodba, schody, zase ich je akosi viac, klopanie a vchádzam do triedy, 4.C, hnusné pohľady a to viete, nezvonil budík a tá nešťastná rotácia mesiaca, úplne ma to vyviedlo z biorytmu a dobre, to stačí, radšej si sadni. Asi chémia, ani neviem a hodiny sa vlečú, ako oči k celulitíde, čmáram po lavici, nič dôležité, za oknom je jeseň a rada by som si zahryzla, ale keď tie uhlíkové reťazce ma nepustia a kde doriti je mamča?
Dve minúty a zvoní, bude fajčpauza, aspoň dačo a niekto otvára dvere, riaditeľ a akási ženská, okuliare a hnedé vlasy, elegantný kostým a vraj či by som mohla na chvíľku, čo by nie, aj keď z toľkej pozornosti sa mi rozochveli mihalnice.
Okolo nás zovretie hnusnej chodby, mrzutá dlážka a do brucha ma bodá až nepochopiteľná vážnosť pohľadov, začína riaditeľ, neutrálne kecy spejúce k niečomu tragickému, potom ide ženská v elegantnom kostýme, vraj sociálka a či si nechcem sadnúť, neviem síce kde, ale aj tak nie, tak čo sa deje, prečo toľká opatrnosť, nie som predsa decko a nie, nechcem vodu. Chvíľu sa zvíjali v pavučine neutrálnosti, krehkosti a porozumenia, zamotaní v nepodarenej a zle zahranej ľútosti, nehovorí sa nám to ľahko, vieme, že tvoj ocko, tato, vždy som mu hovorila tato, tak teda tato, vieme, že umrel za tragických okolností a neviem, ako ti to...
Slová a slová, vety, súvetia, podraďovacie a priraďovacie, jednočlenné a dvojčlenné, všetky tie gramatické výkaly vypadávali z ich pier tak jemne, tak ohľaduplne, tak nežne, akoby sa so mnou hrali, maznali, líškali, ukladali ma do zamatu, aby stlmili fakt, že na mňa za okamžik dopadne ťarcha kozmu, života, údel nekompletnosti, vaňa plná samoty, sama, sama, sama a mamča umrela, zabila sa, v zákrute plnej spomienok, v zákrute plnej tata.
Slzy nepadajú, ani neumierajú na dlážke, ani sa nekĺžu po lícach, ani nepršia, síce by mali, slzy vysušujú. Nikdy som nemala oči suchšie, nikdy, nikdy, nikdy. Veď včera som s ňou, videla som ju, ju, chcela som s ňou, chcela, ale, ale, ale, teraz je to jedno, umrela, je mŕtva, navždy, prečo, veď som tu ja, nechala ma tu, nechala, svoje dieťa, jediné dieťa, časť svojho tela a teraz plačem od nekompletnosti, ako ľavá topánka. Začína ma páliť žalúdok alebo niečo v tmavých uliciach môjho tela, niečo, ako v sne, žeravé, chlípne, živočíšne, aj hlava, ponára sa do bolesti a slová a slová, vieme, ako sa cítiš, strata oboch rodičov, to je niečo strašné, neopísateľné, slová a slová, neboj sa, budeme tu pre teba, vždy, nech sa deje čokoľvek, slová a slová, tancujú okolo mňa vo vydýchanej chodbe, rozpúšťajú sa na hustú tekutinu nezmyslov a dopadajú na dlážku, neboj sa, u nás v sociálnom zariadení ti poskytneme všetko, čo potrebuješ pre plnohodnotný život a šťastnú budúcnosť, slová a slová, už nič neznamenajú, prázdno, vypitý pohár, slová, hlúpe slová útechy a spolupatričnosti, slová, koľko ich povieme a koľko zbytočne, iba tak, do vetra, do ticha, slová, padajú, kričia, umierajú, na nedostatok blízkosti, slová a slová.
Asi zvoní, na chodbe pršia deti a prepáčte, ale musím na záchod, nie, nie, zvládnem to aj sama, naozaj, nebojte sa, hneď som naspäť, chcem byť iba chvíľu sama, naozaj, nebojte sa a steny sa prelievajú, nadržané, vzrušené, rozochvené, chcú sa páriť, s inými stenami, aby porodili ďalšie steny, aby mohli oddeľovať čoraz viac ľudí, možno už teraz je viac stien, ako ľudí, a ktoré steny sú na čo, ktorými sa prichádza a ktorými odchádza, ktorými sa víta a ktorými sa lúči, ktorými sa miluje a ktorými sa nenávidí, ktoré oddeľujú živých od mŕtvych, tak ktoré steny, ktoré dvere, ktoré kľučky ma dovedú k mamči, aspoň na chvíľu, tak ktoré, už konečne odpovedz, ty skurvený tichý svet!
Ktovie, prečo sú toalety vo väčšine prípadov namaľované nabielo, či má isté konkrétne dôvody alebo je to proste iba zhoda náhod, šťastie, asi ako fakt, že môj tato aj mamča umreli v tej istej zákrute, v ten istý dátum, v tom istom oblečení a belosť hajzlov mi reže do očí. Všetko okolo mňa je akési cudzie, steny, aj okná, zrkadlá, hlasy, vlasy, tváre, nechty, kroky, podlaha, všetko, čo sa v tejto bielej miestnosti mierne pohlo alebo iba naznačilo svoju organickú aktivitu, vo mne vyvoláva nekonkrétny pocit anonymity, prechádzajúci do odporu a hnusu, svet okolo mňa, teritórium nikoho, anonymná vagína, všetky tieto slová a myšlienky, pochody a prechody, podchody a chodníky, zákruty a kríže, všetko sa v tomto momente miešalo v mojej hlave, pretrepávalo a prehadzovalo, strácala som samú seba, svoje názory a myšlienky, spomienky, mizla som v zrkadle, strácala som sa, v sebe, v jazere necelistvosti, bez mamči, bez tata, sama, sama, sama, vrieskajúca si svoje drobné tragédi niekde, nikde, v anonymite nekonkrétnosti, sama a sama.
Viem, že pomaly prestávam vedieť a s týmto vedomím nevedomosti som rýchlo pozbierala svoj chorý rozhádzaný mozog, zbalila som ho do malého detského kufra, bez pasu, bez užitočných rád a oknom som pristála na chodníku pred školou, pršali listy a ja som sa rozbehla po prázdnej ceste, do jesene, už nie je nič, za čím by som sa mala otáčať, za čím by som mala smútiť, za čím by som mala plakať, už nie je nič a to sa stáva mojím všetkým, preplnená ničoho, som akási iná, zmenená, preoperovaná, zbavená hnusu, strachu, pochybností, osamelosti a už ani neviem, čo všetko zo mňa prší, koľko tvárí a skutkov sa zo mňa vyplavuje, uteká do inej hlavy strašiť niekoho iného, niekoho nevinného, ja som už dávno špinavá, vyváľaná v hriechoch, utekám, asi aj viem kde, určite nie domov, kde to vlastne je, tá skladačka štyroch stien s malou záhradkou, bytosť, ktorá teraz uteká do jesene, nemá nič spoločného s bytosťou, ktorá žila v tom dome, s mamčou, s tatom, vôbec nič, je to niekto iný, úplne iný, očistený tragédiou, obrastený nehou a za chvíľu som tam.
Stráca sa mesto, stráca sa môj život, teraz, akoby praveký a neskutočne dávny, slizký, pudový, otváram dvere do iného tela, iného bytia a viem, že začínam opäť vedieť, síce iné veci, iné miesta, iné príbehy, iné tváre, v hlave mi kulminujú myšlienky a spomienky niekoho iného, cudzieho a po chvíli sa všetka anonymita mení na blízkosť, cítim to, som po operácii a vstupujem do lesa. Číňanky čarbú do blata a opäť ma páli moje vnútro, duša koketuje s popolom, strašne to bolí, neskutočne, nekonečne, nadpozemsky, páchne to nešťastnými poviedkami a neprichádzaním, blížim sa, jeseň roztvára svoju náruč, víta ma, obloha je akási modrá, až príliš a ja hladím starú kôru plnú šťastných koncov, bez sentimentality, bez pátosu, iba tak, ľahko, ľahučko, ako perie v oblohe.
Nad hlavou sa prelievajú zelené koruny, presakuje nebo, kdesi vynecháva tesnenie a úsmevy a úsmevy, more úsmevov a ja v ňom, nahá a bezbrehá, plná iných životov, vrieskam od bolesti, ktorá zo mňa naťahuje svoje dlane, páli to, všade, celé moje telo sa topí, čo sa deje, čo sa to deje a z ľavého boku mi vyrazil masívny drevený konár so zelenými listami, príliš zelenými na to, aby boli modré a znásilnila ma katarzia, bolesť uteká do neba, už nepáli, iba hreje, opäť, tentoraz z môjho brucha vyklíčil ešte väčší konár šplhajúci sa k oblakom, ďalší a ďalší, nohy sa menia na korene, ponárajú sa do pôdy, do matky, do mamčí, do tata, do sveta, splývam so zemou, organicky aj perverzne, topím sa v symbióze, bez šiat a bez obáv, ako na prvej strane, ponorím sa, ako do vane, bez dychu a bez peny, korene sladko prebodávajú moje telo, znásilňuje ma jeseň a mne sa to páči, som doma, doma, doma a zelené listy, možno aj plody, jablká a hrušky, sa stanú mojím telom, teraz, teraz určite, navždy, budem vrieskať a plakať, krásu za krásou, nehu za nehou, nevinnosť za nevinnosťou a už nikdy sa nevrátim, nikdy, nikdy, nikdy.
Je čas, na sťahovanie duše, odchádzam, do jesene.
