Modré izby
Vanilka. Škorica. Mäta. Jablko. Kakao. Mám rád kakao. Bezfarebné pondelkové rána a šum čerstvých novín položených pred monotónnym otcom s ešte monotónnejšou kravatou. Šedá alebo sivomodrá. Sivomodrá alebo šedá. Pekne podľa abecedy. Unavené oči a vôňa čerstvého kakaa vygrcaná v miestnosti s bledomodrými tapetami. Občas si predstavujem, ako sa steny sfarbujú gýčovou chuťou a celá izba sa začína plniť kakaom. Vznášame sa a lietame. Vstávame a padáme. Do seba. Umierame a rodíme sa v kakaových hmlovinách roztrúsených v nekonečnosti kuchyni. Sme slobodní. Voľní. Šťastí a nahí. Pohodení v empatickom kakau, ktoré s nami nežne, občas až neeticky koketuje, miluje sa s nami a na druhé ráno nezavolá, sviňa, zviera nás svojimi dlaňami, siahajúcimi cez naše pery, ústa, krk, až do našich orgánov, do nášho tela, do nášho vnútra, kde nás trhá na kusy a potom nás opäť lepí gumenými medvedíkmi. A znova a znova. Šialene vrieskame, smejeme sa a trháme si vlasy. Žiarovka na nudnom strope sa mení na žeravý pomaranč a celú miestnosť zasypáva zlatými vláknami. Ich chvostíky sa rozplývajú vo vzduchu nad hladinou tancujúceho kakaa. Dopadnú a umrú. Óda na kakaové šialenstvo v rytme Straussovho valčíku a blaženosť, ktorej nezabráni ani nízky strop v kuchyni. Kroky a dlaň na kľučke do kakaovej izby. Brat otvára dvere. Rozlievame sa po celom dome a náš tanec v zajatí kakaovej extázy pokračuje ďalej za hranice všedných aj nevšedných dní. Amen.
Goodbye, blue sky. Navzájom sa pijeme a roztápame sa v sebe.
Jeden. Dva. Tri a...Premenili sme sa na kakao.
Bezfarebné pondelkové rána a šum čerstvých novín položených pred otcom s monotónnou kravatou. Šedá alebo sivomodrá. Sivomodrá alebo šedá. Pekne podľa abecedy. Unavené oči a vôňa čerstvého kakaa vygrcaná v miestnosti s bledomodrými tapetami. Za oknom iba ticho a starý pán, sediaci na hrdzavej parkovej lavičke, zasypávaný jesenným lístím. Červené a žlté. Žlté a červené. Bolo tam viac farieb, ale pamätám si iba červenú a žltú. Vlastne, ani neviem prečo hrdzavá parková lavička, keď tam žiadny park nebol, len ulica. Iba mi vždy napadlo, že taká lavička sa hodí skôr do parku, ako na ulicu. Raz ráno, myslím, že to bola streda, mi matka oznámila, že ten starý blázon sediaci na lavičke za oknom, zomrel. Ale ja som vedel, že to bolo inak. Ja som vedel, že ho zasypalo jesenné lístie. Červené a žlté. Žlté a červené. Teraz sa v tom červenožltom a žltočervenom nebi usmieva a oči má kobaltovejšie ako predtým, zatiaľ čo tucet polonahých tmavovlasých španielok bez mimiky ho ovieva bambusovými listami a spievajú mu niečo od Davida Bowieho. Jasné, v stredu sa predsa neumiera. Možno je on teraz to jesenné lístie padajúce z neba na ľudí.
Možno je on teraz to jesenné lístie padajúce z ľudí na nebo.
Vanilka. Škorica. Mäta. Jablko. Kakao. Áno, dám si kakao. Rukou som odsunul škatuľku s čajmi a hrnček s modrými bodkami som poctil kakaom. Ešte mlieko. Kde je dočerta to mlieko? Zrazu sa hrnček s modrými bodkami zvlnil ako vodná hladina, uško vztýčil k mojej tvári a prehovoril Prepáčte...Prepáčte!
Hovoril zrozumiteľne, inteligentne a až prekvapivo decentne.
Vskutku charizmatický hrnček, pomyslel som si.
„Prepáčte! Prepáčte!“ Zodvihol som pohľad pred seba na chlapíka s gaštanovými
vlasmi, predelenými formálne nechutnou cestičkou a zelenými mŕtvymi očami, ako na mňa pozerá so zvláštnym a nechápavým pohľadom, klopkajúc nervózne cigaretovými nechtami po recepčnom pulte. Vyzerá ako niekto, kto je nikto.
To je nič, iba moje myšlienkové pochody.
Toalety. Záchody.
„Áno? Nech sa páči.“ Rýchlo som zareagoval a potešil som ho úprimným a nadovšetko priateľským úsmevom. Existujú iba dve pozitívne veci, ktoré vám práca recepčných a poslíčkov v treťotriednych hoteloch dá – pocit, že už nižšie spadnúť nemôžete a úprimnú neúprimnosť. Aj keď o pozitívach oboch by sa dalo dlho polemizovať.
„Prepáčte, ale žiadam okamžitú zmenu izby.“ Nechápavý pohľad postupne prešiel do priameho až ctižiadostivého. Na recepčný pult hodil kľúč s ceduľkou.
Izba č.417. Uspokojivo sa usmial a pravou rukou si prešiel po mastných hnedých vlasoch. Za obrysmi jeho roztečeného tela som zahliadol opáleného hotelového nosiča Pepeho, znudene tlačiaceho pred sebou vozík s farebnými batožinami. Pepe mi obetoval úprimný úsmev, spod ktorého na malý moment zablikali mramorovo biele zuby a šuchtavo pokračoval ďalej. Jeho exotický výzor našepkáva čosi o afrických koreňoch alebo aspoň o vysokej návštevnosti solária v zimných mesiacoch. Dostala sa ku mne aj teória, že sa Pepe narodil kdesi v Etiópii a na územie Slovenska sa dostal v prepravke s granátovými jablkami. Ktovie.
Ja teda neviem.
Z chlapíkových pier nekonečne plávali potopené loďky hlások, ale ja som neustále som sledoval nosiča Pepeho, ako tlačí vozík s batožinami, ktorý však v tom momente odstrčil, roztiahol svoje ruky, oblízal ma nepríčetným pohľadom a začal oduševnene spievať. Nohy mu upadli do nekontrolovateľného tanečného tranzu a z jeho obrovských úst vychádzali ťažko identifikovateľné slová piesne, ktoré sa však po čase sformovali do akejsi šialenej verzie Wake me up before you go go od The Wham v portugalčine. Steny v hale nabrali akýsi zvláštny odtieň a zo stropu začali snežiť nechutne sladké a trápne ružové lupene. Pepe zrazu zhodil svoje šaty hotelového nosiča, pod ktorým sa vynorilo otiahnuté farebné tanečné oblečenie a jeho swingovo – popovo – folkový rytmus ešte zrýchľoval. Ocitol som sa v muzikáli, ale než sa táto informácia pretlačila do môjho mozgu a vyvolala v ňom reakciu, už sa k nemu pridali náhodní okoloidúci hostia a dokonca aj prastarý Údržbár U., ktorého vek sa snažíme s kolegami už niekoľko rokov určiť, ale nikdy sme sa k ničomu konkrétnemu nedopracovali, vieme iba, že pochádza kdesi z obdobia Triasu.
Kolóna hudbou zhypnotizovaných ľudí postupovala v tanečnom rytme bližšie a bližšie ku mne a k chlapíkovi s cestičkou vo vlasoch, pričom Pepe neustále pľul cez svoje neľudsky gigantické pery slová portugalskej piesne. Doplávali k chlapíkovi, zdvihli ho nad hlavy a v tanečnom opojení si ho začali podávať, pričom sa všetci chytili tónu a začali spievať viachlasom. Stál som tam a nechápavo som sledoval dážď absurdity, ktorý ma zalieval. Bez dáždnika. Prudko. A ešte prudšie. Na chvíľu som zavrel oči, tma a nič, a keď som ich otvoril, všetci mali na hlavách vlasy toho chlapíka, ktorého držali na rukách. Všetci. Hnedé mastné vlasy s nechutne formálnou cestičkou, iba hlavy mali svoje vlastné. Z prítmia sa zrazu vynoril Mick Jagger v kovbojskom koženom odeve a taktiež s cestičkou vo vlasoch, najskôr zjedol horalku po šírke, aby dokázal Pepemu, že jeho pery sú ešte väčšie a právom si zaslúžia nálepku najväčších pier v galaxii, a potom sa pridal k sfanatizovanej horde spevákov. No do...Zo strachu som si prešiel po vlasoch, keď som vzápätí pocítil na jemnej pokožke brušiek svojich prstov tiahnucu sa cestičku. Šialenstvo a krik. Do tmy. Padám. Nižšie a nižšie. Do pekla. S cestičkou.
Nie, nie, nie...
Otvoril som oči, tma sa zmenila na nechutné svetlo, a chlapík na mňa opäť nechápavo pozerá. Ten s cestičkou. To bola ale hrozná vízia cestičkovej budúcnosti.
„Žiadam okamžitú zmenu izby!“ okríkol ma nervózne chlapík.
„Samozrejme, to nie je problém a smiem sa opýtať, aký dôvod na to máte?“
Rýchlo som sa vpil do reality a snažil som sa pôsobiť dojmom, že ma jeho problém zaujíma. Haha...Vtip, humor, zábava.
„Viete, je to hlavne kvôli izbe 419. Viete, neviem, či som jediný, ktorý sa sťažoval, ale celú včerajšiu noc z tade vychádzali zvláštne zvuky a džavot.“ Nervózne rozhadzoval rukami a po čele sa mu kotúľali kvapôčky gumeného potu.
Mimochodom, asi nemám rád ľudí, ktorý používajú slovo džavot.
„To nebude problém.“ Usmial som sa a siahol som po kľúči pohodenom na pulte. Pre istotu som ešte skontroloval pohľadom priestor za chlapíkom, či sa Pepe už odplazil so svojím vozíkom. Odplazil.
„Viete, ja som tolerantný človek, ale som spisovateľ, veľmi uznávaný a kvalifikovaný spisovateľ a potrebujem...“
„Chápem vás a nemusíte sa báť. Vybavíme to.“ Uistil som ho úsmevom. Blbec.
„Možno ste odo mňa niečo čítal...“
„Je to možné, ale v poslednej dobe príliš nestíham, takže...“ Blbec. Blbec.
„Napríklad taký Hamlet.“ Nedal sa odbiť a do tejto vety vsunul poriadnu dávku hrdosti a guráže.
„Hamlet? Nenapísal to náhodou už Shakespeare?“ Chcel som sa len uistiť.
„To je možné, ale toto je eroticky podfarbený vzťah mongolského záhradníka a jeho hrablí. Malo to úspech.“ Skonštatoval pokojne a čakal na môj názor. Chvíľu som sa neho hľadel so šokovaným pohľadom a hľadal som správne slová.
Ale, preboha, aké sú správne slová na toto?
„To je sympatické. Snáď sa k tomu raz dostanem...“ Začal som rozpačito.
„Mám aj iné bestsellery.“ Nadhodil hrdo, ale... Prerušil som ho a pozrel som na hodinky. Doriti, päť minút po šiestej. „Nemajte obavy, zavolám vám druhého recepčného a on všetko zariadi. Môžete sa na nás spoľahnúť a ďakujeme, že ste si vybrali...“ Nestihol som ani dopovedať obľúbené motto, ktoré si ešte nikto nikdy neobľúbil a už sa spoza môjho chrbta vynoril Stephane. Vždy usmiaty, napudrovaný, upravený a s malinovým rúžom na perách, ktorý možno v niekom vzbudzuje aspoň miernu dôveru, každopádne to však pôsobí prinajmenšom neformálne. Všetci vedia, že je buzík, ale on vždy hovorí, že má iba také jemné talianske rysy.
Stephane a jeho rysy
Vyrastal kdesi na predposlednom poschodí v panelákovej oáze; v bytovkách, kde mladí ľudia vyskakujú z okna s nádejou, že sa naučia lietať alebo ich zachytí Božia ruka. Väčšinou sa nestalo ani jedno. Žil v rodine voľnomyšlienkárskeho učiteľa tantrického sexu pre päťdesiatnikov a vyššie; v rodine, kde bola monogamia najväčším hriechom, hneď po nespláchnutí toalety a nezjedenia desiaty, takže sloboda sexuálneho prejavu bola asi takou samozrejmosťou, ako nahota pri nedeľnom obede. Jeho prvou láskou bol poštár Mohamed. Mal husté čierne kučeravé vlasy, husté fúzy a nikto nevie prečo, ale Stephaneovi pripomínal malého kohútika. Raz po ňom chcel, aby trepal rukami, akoby mal krídla a kikiríkal, tak ho Mohamed poslal k vode. To mu zlomilo srdce. Odvtedy zanevrel na Arabov.
„Tak čo sa deje?“ Spustil na chlapíka so svojím typickým úsmevom, anglickým prízvukom, prípadne aj nejakými tými britskými frázami, ktoré podľa neho a iba výhradne podľa neho dodávajú jeho vystupovaniu povestný šmrnc.
Nechal som ich osamote a vykročil som malou žltou chodbou do zadnej
miestnosti pre personál. Na pleci som zrazu pocítil jemnú ženskú dlaň. Otočil som
a predo mnou iba intenzívna korenistá vôňa a Stephanova napudrovaná tvár.
„Počuj Oli, uvedomujem si, že už máš dnes after work, aj to, že máš za sebou tri nočné, ibaže I need, aby si odniesol just one zásielku do izby.“ Začal podlízavo.
„Boha, Stephane! Mám toho už tak po krk. Som nevyspatý, unavený a spotený. Chápeš to, už smrdím aj sám sebe! To je už posledné štádium smradu! Jednoducho som psychicky, ale hlavne fyzicky totálne na dne. Skutočne je to také nutné?“
„Pozri Oli, chápem ťa. Ibaže Carl is not here today, takže nemáme poslíčka. A dnes bol za mnou SámVeľkýOsobne a povedal, nech za neho preberieme všetku prácu.“
„A prečo to nemôže urobiť Pepe? Veď je predsa nosič, tak ho to nezabije...“
Pochopiteľne, že by ho to nezabilo, ale v Stephaneovom dúhovom svete nikdy neviete, ako sa veci vyvinú a k tomu, pojem argument pre neho znamená asi toľko, ako polynukleotidový reťazec pre nesolventného lemura v strednom veku.
„Oli, you know, aký je Pepe. Ten chlapec je nanič a k tomu vôbec nerozumie, čo mu človek hovorí. Pekne mu poviem Pepe, please odnes to na izbu a on mi na to povie tou svojou lámanou slovenčinou, že si ma veľmi váži, ale iba ako kamaráta a že doma ho čaká priateľka. Je to blbec! Ja len, že skutočne nestíham a nejaký shit z izby č.403 si zmyslel, že chce osem kilo včelieho medu a SámVeľkýOsobne podotýkal, nech plníme všetky požiadavky hostí. Potom mu to vyúčtujeme aj dvojnásobne.“ Hodil na mňa psí pohľad strateného šteniatka klobásového typu. Ozvalo sa vo mne svedomie. Niekde hlboko v mojom tele, v mojom vnútri, nikde medzi mojimi žlčníkom a pečeňou, v tom tmavom priestore, kde sa pretínajú všetky nitky ťahajúce moje ja, kde sa kryštalizuje a formuje moja osoba, kde vyviera v mojich útrobách ľudskosť a dobrota, niekde, kde som aj ja na chvíľu dobrým človekom, tam som počul slabý hlások, volajúci o pomoc z posledných síl.
Ale, serem na teba!
„Ty! Vieš čo by si našiel v slovníku pod pojmom zákerná sviňa?“ Začal som prudko a prstom som mu lietal pred nosom.
„Svoju fotku?“ Neznesiteľne sa usmial s vedomím, že vytušil môj zámer.
„Nie! Vysvetlenie pojmu zákerná sviňa, ktoré by na teba presne sedelo! Dobre! Ale
naposledy. Vážne naposledy.“ Vzdal som to. Odnesiem to na izbu, pôjdem sa
domov konečne osprchovať a stretnem sa s Láskou. Koniec. Salve a aloha.
Dovidenia. Skončil som.
Nasledovala spŕška klasických ďakovných kecov, bla bla bla a sladké rečičky, to už poznám, aj to, úprimné priateľské gestá a to by už hádam stačilo. Potom som dostal do rúk veľkú škatuľu so včelím medom a opäť pár úsmevov.
Ale vážne, kto dočerta potrebuje osem kilo včelieho medu?
Premýšľanie. Možnosť č.1: obrovská včela, minimálne o veľkosti priemerného homo sapiens sapiens, ktorá by sa v prezlečení, zahalená v dlhom šedom plášti a s baretkou na tykadlách, ubytovala u nás v hoteli a potom ešte zavolala hotelovú službu. To je možné. Počkať.
Nie, je to blbosť!
Premýšľanie. Možnosť č.2: nie je to včela, ale obyčajný človek, pravdepodobne muž a zrejme nadmierne zásobený tukovými vankúšikmi, ktorý sa u nás ubytoval pod zámienkou vytvoriť najväčší sendvič na svete. Pečivo si možno už zadovážil a teraz chce ten najväčší sendvič potrieť ôsmimi kilami včelieho medu. To je skutočne veľmi pravdepodobné...
Nie, je to blbosť!
Premýšľanie. Možnosť č.3: bude to človek, určite, či už muž alebo žena, je to jedno. Každopádne má v miestnosti priemerne veľký nafukovací bazénik, v ktorom sa chystá uskutočniť zápasy nežnejšieho pokolenia s nadmerne vyvinutými dýchacími cestami, či už prírodné alebo umelé, zrejme v blond vlasmi, či už prírodné alebo umelé, a v bazéniku bude plávať práve tekutina medového rázu. Ale bude osem kilo medu stačiť?
Nie, je to blbosť!
Kašlem na to. Kroky k výťahu.
Čakanie na výťah s matnými striebornými dverami. Nenávidím túto prácu. A ak k tomu pripočítam úsporné opatrenia hotela, podľa ktorých sa každý týždeň striedajú poslíčkovia s recepčnými, moja nenávisť je o pár krôčikov bližšie k myšlienke, že raz tento hotel zapálim. Jasné, zápalkami. Takými s modrou sírou, ktoré sa zapália až na druhé škrtnutie. Ale zatiaľ, tentoraz kvôli mojim úsporným opatreniam a finančnému úpadku, som nútený vydržať. Aha, výťah je tu.
Štvrté poschodie. Prvé. Druhé. Čo majú všetci s tým štvrtým poschodím? Je
to pár rokov, čo sa tam stalo zopár fakt bizarných incidentov, ale o tom až neskôr.
Neskôr – jednému chlapíkovi údajne kvalitne preplo a rozhodol sa hodiť za hlavu
diplomatické chodníčky a riešenia medziľudských vzťahov posunul na kvalitatívne
nižšiu úroveň. Pozabíjal tam pár ľudí krájačom na šalát, až po nich ostali iba odtlačky krvavých dlaní na bielych stenách na chodbe. Potom prišiel SámVeľkýOsobne, ktorý hotel odkúpil a urobil z neho lacný pajzel pre stroskotané existencie a kráčajúce mŕtvoly bez etických a stolovacích zásad, či už sa jedná o hostí alebo o samotný personál. Povedal by som vám aj celý životný príbeh SaméhoVeľkéhoOsobne, ale je to idiot a nikoho by to nezaujímalo.
Celý životný príbeh SaméhoVeľkéhOsobne
Narodil sa kdesi v malej dedinke pri hraniciach s Poľskom. Dedinka, kde žili samí cieľavedomí, krásni a úspešní ľudia, z ktorých vzišlo kvantum kvalifikovaných a uznávaných osobností. Takže je pochopiteľné, že to raz muselo skončiť. A vtedy sa narodil on. Spočiatku sa do neho snažili, či už rodičia alebo spoluobčania, natlačiť zopár halušiek etiky, ale ukázalo sa to ako márne. Potom sa odsťahoval do mesta a stal sa z neho idiot.
Ja som vravel, že to nikoho nebude zaujímať.
Späť vo výťahu
Tretie poschodie. Na chvíľu sa mi v mysli vynorila predstava úžasného zamestnania. Stál by som vo výťahu ako zamestnanec hotela, mal by som na sebe nejakú kombinézu alebo pracovný odev, také červené sako s čiernymi lesklými gombíkmi a lakovky s výrazom Hej, pozri sa na nás kočka! a pozýval by som ľudí do výťahu. Opýtal by som sa ich Tak kam to bude? a tón môjho hlasu by bol veľmi príjemný a vľúdny, aby som šíril len dobrú náladu. Lebo dobrá nálada je dôležitá. Potom by som stlačil požadované poschodie a pri prejdení každého jedného poschodia by som spevavým hlasom zanôtil Prvé poschodie a zahral by som na detskej zvonkohre nejakú melódiu. Druhé poschodie a zase iná melódia na zvonkohre, Tretie poschodie, môžete si vystúpiť a šírte dobrú náladu alebo Tretie poschodie, tak už vypadnite vy smradi! a zvonkohru by som im rozbil o hlavu.
Každé poschodie by malo svoju melódiu, chápete? No nie je to skvelé? No je.
Štvrté poschodie. Skutočne pomalým a ťažkým krokom som vykročil na chodbu aj s osemkilovým balením včelieho medu. Zdá sa, že jediný mechanizmus, ktorý v tejto chvíli funguje naplno, je moja fantázia. Modré steny. Dočerta, zabudol som! Začnem s tým a potom sa o tom nezmienim. Dočerta, nie som dobrý rozprávač! Nehovorím dočerta príliš často? Ide o to, že keď Sám Veľký Osobne odkúpil tento hotel, nechal krvavé steny na štvrtom poschodí premaľovať na modro. V kasíne majú steny zelenú farbu, pretože údajne to má upokojujúce účinky. SámVeľkýOsobne sa nenechal odradiť a povedal, že posunie hranice účinkov upokojujúcich prostriedkov vyššie nad kvalitu lacných kasín a pajzlov. Vždy sa vedel pre veci nadchnúť, rovnako, ako im dať osobitý a idiotský nadhľad.
Izba č. 403.
Pomalé klopanie na dubové dvere. „Hotelová služba. Objednali ste si osem kilo včelieho medu, tak to tu máte.“ Začal som unavene. Ticho. Skúsil som ešte raz. Nič. Priložil som ucho ku dverám, za ktorými kmital ťažký ľudský dych.
„Poď dnu a zatvor dvere.“ Ozval sa tlmený zachrípnutý hlas. Vošiel som dovnútra.
Zastal som. Môj tep divoko prerážal pokožku na krku a celé moje telo sa začalo chvieť v elektrizujúcom rytme zábleskov motýlích krídel. Miestnosť obkolesovali sýto modré steny (zase som zabudol, pri rekonštrukcii a maľovaní hotela boli premaľované na modro aj samotné izby, no čo už, ospravedlňujem sa) a na azúrovom plafóne boli nerovnomerne rozhodené čierne škvrny, z ktorých kvapkala hustá čierna tekutina, dopadajúca na červený koberec, ktorým bola potiahnutá podlaha celej izby. Miestnosť bola plná nahých plastových figurín stojacich alebo sediacich v najrozličnejších polohách, otočených tvárou ku mne. Každá figurína mala na hlave inú parochňu. V miestnosti nebol žiadny nábytok, iba stará veľká žltá práčka umiestnená uprostred izby. Vyzeralo to desivo a absurdne, ani neviem opísať, čo z toho bolo silnejšie. Pocit beznádeje vo mne ešte silnejšie umocňovala skutočnosť, že som ani nevedel, kto je skutočný a kto iba z výkladu na predražené handry a kabelky. No koniec...
„Haló. Haló!“ Kde je to dočerta ten chlapík, veď teraz mi povedal, nech idem dnu. A ako sa sem tie krámy dostali? A čo majú dočerta znamenať tie škvrny na stene? „Zamkni za sebou a poď bližšie.“ Zaznel rovnaký chrapľavý hlas spoza masívu nehostinných tvárí figurín. Ktovie, kde zohnal také figuríny...
„Čože? Veď, ja som iba poslíček, doniesol som vám ten...“ Hlas sa mi triasol a nebudem vám klamať, sme k sebe predsa úprimný, mal som fakt strach.
Spoza jednej figuríny sa vynoril vysoký chudý chlap v čiernom saku s tehlovou kravatou. Mohol mať aspoň dva metre. Na hlave nemal žiadne vlasy a dokonca ani obočie. Mal široké namaľované čerešňové pery a prižmúrené čierne oči. Vychudnutý biely chlapík sa blížil ku mne, prešiel okolo starej veľkej žltej práčky a zastal tesne predo mnou. Spoza chrbta sa vynorila jeho veľká biela ruka, v ktorej prstami zvieral vejár peňazí. Spozornel som a naše pohľady sa na moment preťali.
V mojej hlave sa začali spriadať nitky predstáv, čo všetko by som si kúpil za tieto prachy. Určite tie tenisky s modrými šnúrkami, to by bolo skvelé, tie, ktoré som videl v...
„Je tu osemdesiat tisíc. Sú tvoje. Zamkni za sebou a poď bližšie.“
Vydesilo ma to, ale osemdesiat tisíc pokope som videl naposledy, keď... Premýšľanie. Vlastne, osemdesiat tisíc pokope som ešte nikdy v živote nevidel. V mysli sa mi opäť vynorili nové obzory, myšlienky, cesty, z ktorých sa vytrácala hmla; nový život otváral predo mnou svoju veľkú a teplú náruč a vábivým hláskom ma sťahoval nižšie a nižšie do lepšej spoločnosti.
Zamkol som dvere a podišiel som bližšie.
„Teraz si daj dole šaty a natri sa medom,“ hovoril pomaly a tlmene, rozhliadol sa po miestnosti a pokračoval, „Dnes mám náladu na fialovú.“ Veľkou bielou rukou siahol po fialovej parochni, nasadil si ju na hlavu a zvláštne sa usmial.
O 17 minút a 56 sekúnd neskôr
Vyšiel som z izby a zapol som si košeľu. Dlane mám zlepené od medu a vo vrecku osemdesiat tisíc. Poviete si, že za žiadne peniaze alebo aspoň za takú sumu by ste TO nikdy neurobili. Ale nikto z vás sa nikdy a nikde nedozvie, čo TO vlastne bolo. Poviem vám iba, že v tom svojom strachu a tápaní dlaní v tme, v nevedomosti a úzkosti, vo svojich nočných moriach a denných oceánoch, som pocítil niečo, čo páchlo skutočným životom a farebným neumieraním.
Vykročil som po modrej chodbe smerom k výťahu, keď sa zrazu po ťažkom vzduchu rozlial hlasný výkrik. Zastal som. Iste, bol som unavený, spotený, ale predovšetkým šokovaný a traumatizovaný, a ak myslel Karl Jaspers hraničnou situáciou niečo, čo je úplne absurdné a prinajmenšom nezvyčajné, tak sa pred chvíľou hranica mojich možností posunula ďaleko za obzor všedného a morálne založeného života. Niečo, čo ovplyvní úplne všetko, čo sa v blízkej alebo vzdialenej budúcnosti stane a nikdy mi nedovolí zabudnúť. Nikdy. Svet už nikdy nebude taký, ako predtým. A mne sa to páči. Asi ako keď sneží. Nie je to odvaha, kdeže, len zvedavosť niekoho, komu je už pomaly všetko jedno. Otočil som sa a vykročil som do útrob modrej chodby.
Izba č.419. Nebudete mi veriť, ale myslel som si to. Dvere, spoza ktorých vychádzal neskrotný a šialený rev, boli pootvorené. Ľudia sa zbláznili a ja s nimi, prebehlo mi hlavou. Spomenul som si na Lásku a vošiel som dovnútra.
Izba č.419
Prudká vôňa zatuchliny a steny polepené ústrižkami z novín. Krik utíchol, padá ticho a...Silný úder do spánkov niečím vážne tvrdým a tmavé siluety tváre mihajúcej sa za mliečnym sklom mojich modrých očí. Padám. Na zem.
Vidím tvoju tvár a viem, na čo myslíš. Vidím tvoje pery a viem, čo chcú povedať. Vidím nebo nad našimi hlavami a viem, že je iba naše. Začína pršať, ale nemusíš mať strach, už mám dáždnik. Poď, ceste je prázdna. Ochránim ťa. Chyť ma za ruku a ja nikdy nezabudnem. Sľubujem. Chcem ti povedať, že ťa milujem, ale ty mi prelepíš ústa čiernou lepiacou páskou so slovami, že to už vieš. Držíš ma za ruku a plačeš. Neplač, veď...
Prebúdzanie...Rozmazané tvary sa začínajú formovať do mozaiky modrej izby. Bolí ma hlava. Mozgové závity mi pracujú naplno a snažím sa rozpamätať, prečo mám ruky za chrbtom zviazané pevným špagátom a sedím na stoličke oproti zarastenému chlapíkovi s tmavými lenonkami na očiach a v umastenej bejzbalovej šiltovke uprostred štyroch stien, polepených ústrižkami z novín a časopisov. Zaostrovanie: Vojnové šialenstvo, Vojaci sa vracajú z frontu domov, Traumatizovaní vojaci, Elvis žije v okolí Budapešti, Johnny Cash najlepším spevákom histórie, Country, ktoré dostalo celý svet, Johnny Cash – muž s gitarou a jedinečným hlasom, “The man in black“ odohral jedinečný koncert vo väzení, Johnnyho Casha zadržali pre pašovanie drog, June Carter milenkou Johnnyho Casha, UFO v okolí Buzitky, Album “Johnny Cash at Folsom Prison“ v desiatke najpredávanejších albumov, What I Need Is Cash, Skladby Hurt a Walk The Line v stovke najlepších pesničiek histórie hudby, Cash – vzostup a pád génia...
„Ako sa voláš?“ začal pomalým, unaveným a zvláštne zafarbeným hlasom. Môj pohľad skĺzol zo stien polepených novinovými ústrižkami priamo k jeho tvári s tmavými lenonkami, ktoré obchytkávali dlhé hnedé kučeravé vlasy.
„Oli...Oliver.“ Pomedzi moje vyschnuté pery sa ťažko vykotúľala skupina hlások.
„Takže, Oliver,“ nadhodil a priateľsky sa usmial, „Máš rád Johnnyho Casha? Ja mám Johnnyho rád. A veľmi. Dokonca ho mám viac, než veľmi rád. Ak by som to mal zhrnúť v stupnici od jedna do desať, pričom jedna by bolo minimum a desať maximum, dal by som deviatku. Moja žena dostala štvorku a to som ju mal
skutočne rád. Ale teraz je už mŕtva. Dalo by sa teda povedať, že Johnnyho milujem. Nie je to smelé tvrdenie. Je to fakt. Vedel si o tom, že každé svoje vystúpenie začínal slovami Hello, I am Johnny Cash?“ Dohovoril a obdaril ma úsmevom, akoby mi odovzdal nejaké jedinečné posolstvo, niečo na štýl To si teda nevedel, čo? Pohmýril na stoličke a spoza chrbta vytiahol striebornú pištoľ s bielou rukoväťou. Doriti, Láska nezabudni na mňa...
„Toto je Ruger Vaguero Convertible Cilinder 38 – 40 SV, ale ja ho volám
familiárne Harold. Tak pozdrav Harolda, Oliver.“ Naklonil sa ku mne, zložil si
tmavé lenonky, pod ktorými sa vynorili lesklé zelené oči a s očakávaním odpovede sa na mňa skúmavo zadíval. Ja sa zatiaľ pozerám do tmy na konci hlavne strieborného revolvera a skutočne ľutujem, že som pred pár rokmi omočil susedovho syna...Bola to nehoda. Skutočne. No dobre nebola, ale tak...
„A...Ahoj,“ Hrôza a šialenstvo sú príliš plytké slová na to, aby som vám priblížil situáciu a pocit beznádeje, ktorý sa zarezával do mojej hlavy a mojich myšlienok.
Hovorí sa, že tesne pred smrťou sa vám v hlave premietne spätne celý váš život, chvíle, ktoré vážne stáli za to, aby sa na ne nezabudlo. Marilyn Monroe v bielych rozfúkaných šatách, prvýkrát, pery, nechty, dlane, motýle, susedova plešina, Láska, obnažené slečny na kalendári z tých rokov deväťdesiatych, farby, rodina,
The Libertines...Je to blbosť. Jednoducho zmrznete a nedokážete vydať ani hlásku, ani premýšľať či reagovať. Jediné, čo vám ostáva, je čakať, či ten idiot s kanónom v ruke vystrelí alebo nie. Nič viac. Naše pohľady sa opäť stretli.
„Nehovor to mne, povedz to Haroldovi! A pekne celou vetou.“ Okríkol ma.
„Ahoj Harold. Rád ťa poznávam.“ vybehlo zo mňa ťažko po súboji s mojimi zmrznutými a zapletenými myšlienkovými pochodmi. To je magor...
Zarastený chlapík v umastenej bejzbalovej šiltovke na mňa ešte chvíľu skúmavo pozeral so zjavným pobavením a potom zo zeme zodvihol drevenú gitaru.
Položil si ju na kolená, ľavou rukou ju jemne pohladil, zatiaľ čo pravou zvieral zbraň, ktorou hladil môj nos. S úsmevom a uspokojením sledoval môj strach. Za chvíľu umriem a jeho to vzrušuje. Vidím pokoj v jeho tele, v jeho pohyboch, na jeho pokožke, na jeho dlaniach a viem, že ma zabije. Pár minúť a je koniec.
„Takže, Oliver. Teraz ti niečo od Johnnyho zahrám a ty mi úplne slobodne
a bezstarostne povieš, či sa ti to páčilo alebo nie. Žijeme predsa v modernej spoločnosti, kde je sloboda názoru úplnou samozrejmosťou. Vedel to Gándhí, Washington a viem to aj ja. Takže, ak sa ti to nebude páčiť, pokojne mi to povedz a Harold ťa zastrelí.“ Na chvíľu sa usmial a síce s humorom jeho rázu súhlasím, v danej chvíli mi to neprišlo príliš zábavné. Bolo to mučivé. Zadíval sa do modrého stropu, akoby nad niečím intenzívne premýšľal. Potom si prikývol; asi sa jeho myšlienky dopracovali k akémusi rozumnému záveru, sklonil hlavu a zavrel oči. Niečo si šepkal. Pery sa mu pomaly vlnili, ale nevychádzal z nich žiadny zvuk. Biely revolver si zasunul za opasok a gitaru chytil pevne do oboch rúk. Začal hrať.
THE MAN WHO COULDN´T CRY
„There once was a man who just couldn't cry. He hadn't cried for years and for
years. Napalmed babies and the movie love story. For instance could not produce
tears. As a child he had cried as all children will. Then at some point his tear ducts ran dry. He grew to be a man, the faces hit the fan. Things got bad, but he couldn't cry.“
Melancholická melódia plaziaca sa z roztrasených strún pláva vzduchom v izbe č.419 a zarastený chlapík sediaci oproti mne neprítomne a pomaly trasie hlavou do rytmu, až mu jeho zanedbané dlhé vlasy padali do tváre a znovu naspäť do vzduchoprázdna miestnosti. Vesmír. V jeho hlave. A on v ňom. Pláva.
Je v tranze; trip cválajúceho kovboja s gitarou. Na pláňach šialenstva. Neohrozený. Blažený stav chorej mysle, ktorú dokáže pozdvihnúť k výšinám jedinečnosti tohto okamžiku iba táto konkrétna melódia. Je to irónia, ale asi nikdy som nevidel šťastnejšieho a slobodnejšieho človeka.
Jeho cashovksá nirvána trvala ešte štyri minúty a potom iba vygrcané ticho. Gitaru jemne položil na zem a chvíľu sa mlčky pozeral do prázdna.
„Tak Oliver, čo si o tom myslíš?“ nadhodil a zamyslene sa zahľadel do mojej tváre.
Pochopiteľne, bolo to príšerné. Intonácia hlasu bola úplne mizerná a na gitare mal podladených pár tónov. Samozrejme, samotná interpretácia piesní Johnnyho Casha je takmer vždy odsúdená k neúspechu, ale toto bolo skutočne úbohé.
„Bolo to skvelé. Vážne. Veľmi sa mi to páčilo. Úžasné...“ Hlas sa mi triasol, síce som do neho chcel napchať aspoň náznak suverenity. Žiaľ. Mlčal. Stále skúmavo čítal moju tvár. Prvýkrát v živote sa cítim ako šlabikár. Pobavene sa usmial.
„Oliver, myslím, že nám s Haroldom nehovoríš pravdu.“ Začal a spoza opasku vytiahol revolver, ktorým pobozkal moje čelo. Je koniec, pomyslel som si.
Láska, sľúb mi, že nezabudneš.
„Ale nemôžeme ťa súdiť. Harold a nanešťastie ani ja. Takže to necháme na Johnnyho, čo povieš?“ Naklonil sa ku mne a široko sa usmial. Z revolvera vysunul valec a do dlane si vysypal šesť nábojov. Päť z nich spustil na podlahu a jeden uchopil palcom a ukazovákom. Zamával s ním pred mojou tvárou a pobavene ho vložil naspäť do valca, ktorý divoko zatočil a zasunul do revolvera.
„Určite túto hru poznáš. Ver mi, na jej konci zistíš, čo je to skutočne existovať.“
Pobavený pohľad na chvíľu zvážnel a akoby zneistel. „Kto začne? Ty či ja? Alebo si losneme? Aha, máš zviazané ruky. Tak inak...“ Potom začal recitovať akúsi detskú rečňovanku, aby určil poradie. Skutočne. Myslel som, že nič horšie už vo svojom biednom a morálne zvrhlom živote zažiť nemôžem. Haha.
Samozrejme, začínal som.
To predsa nie je možné. Dnes mal byť úplne obyčajný deň, mal som z tadeto vypadnúť a ísť domov, osprchovať sa a byť s Láskou, milovať sa alebo variť, ale nie toto. Prečo? Prečo takto? Prečo...Revolver s bielou rukoväťou pritlačil na moje čelo a palcom začal tlačiť na kohútik. Všetky moje myšlienky sa stratili v temnote hlavne, vysával moju myseľ hlavňou zbrane a ja som chcel vrieskať. Do tmy. Zavrel som oči. Prosím nie. Nie. Nie...Päste zaťaté, nechty zarývajúce sa do pokožky, celým mojím telom prechádza elektrizujúci šok tohto momentu, šialenstvo, strach, spomienky, pach, beznádej, keď zrazu som pocítil neskutočnú silu, príval energie, farieb, večnosti, nádhery, neumierania a krásy. Pocítil som život v tej najsilnejšej podobe. Oblizoval moju tvár, hladil ma po vlasoch, prebodával ma, zneužíval ma, rozhadzoval ma, znásilňoval ma, až sa celé moje telo uvoľnilo a nechalo sa unášať ľahkosťou tohto okamžiku, ktorý ma napĺňal absolútnou bezstarostnosťou.
Cvak. Zbraň vystrelila naprázdno.
Zdalo sa mi, že to jeho úsmev ešte rozšírilo a s pokojom si ku hlave priložil revolver. „Milujem ťa, Johnny. Milujem.“ Zatvoril oči a rýchlo stlačil spúšť.
Cvak. Zbraň vystrelila naprázdno.
Bol som na rade. Opäť sa všetko zopakovalo. Na čelo mi priložil zbraň a pomaly vytváral tlak na kohútik. Zatvoril som oči a znova sa ku mne pomedzi môj gumený strach predierala nádhera, krása a neuchopiteľné kúsky života, ktorý ma teraz zvieral tak silne, ako nikdy predtým. Cítim ho. Tak ako nikdy. Je to krása. Nekonečnosť. Neohraničenosť. Lietanie. Hmloviny. Svetlo. Nádhera. Prebúdzanie a vstávanie. Sneh. V lete. Slzy. V smiechu. Zbohom. V nabudúce.
Žijem. Ja žijem...
18 hodín, 44 minút a 25 sekúnd
1,2,3,4,5,6,7,8,9,10,11,12,13,14,15,16,17...
Prešlo sedemnásť sekúnd a ja som otvoril oči. Revolver spadol na podlahu.
Zarastený chlapík v umastenej bejzbalovej šiltovke sa na mňa chvíľu šokovane
pozeral a potom sa začal nekontrolovateľne smiať.
Vstal zo stoličky a vyskočil z okna.
Potom
Vyšiel som z izby. Slobodný a nahý. Viacvrstvový. Prázdny. A plný. Krásny. Spomenul som si na kakao. Usmial som sa. Udalosti, ktoré tomuto momentu predchádzali, boli zvláštne a zvrátené, síce to je šialené, ale nepripisoval som im žiadnu váhu. Bol som šťastný. Kroky. Rýchlo som sa otočil. Od výťahu sa ku mne rútili Buzík Stephane a nosič batožín Pepe. Hej, čo sa deje? Nadhodil som, no odstrčili ma nabok a vbehli do izby č.419. Chcel som ísť za nimi a povedať im, čo sa stalo, ale zrazu okolo mňa prebehol veľký ružový králik s dlhým chvostom a na konci chodby vbehol do nejakých dverí. Prekvapilo ma to, ale nie natoľko, ako by sa od priemerného recepčného v treťotriednom hoteli očakávalo. Vykročil som po modrej chodbe ľahkým krkom k izbe, kde ten ružový chlpáč vbehol. Únava sa úplne vyplavila z môjho tela a nahradila ju nekonečná energia a šťastie. Lietam vo vákuu slasti. Bez gravitácie. Bez predsudkov. Vznášam sa. Nad sebou. Utekám. Od života. Som svoj. Som všetkých. Som. A to stačí.
Ak je šialenstvo rieka, tak ja som oceán.
Končeky prstov obtieram o modré steny, jemné a drsné v jednom dotyku zároveň. Cítim, ako sa vo mne kryštalizuje, pretvára a deformuje všetko, čo som doteraz považoval za svoje ja; všetky osudy, tváre, dlane, pery, mihalnice, rúže, bozky, výkriky, ktoré kedy žili a dýchali na tejto chodbe, sa vpíjali do mojej pokožky práve teraz, v tomto jedinečnom okamžiku, 18 hodín, 49 minút, 12 sekúnd, 13, 14, 15, a ja cítim, že to všetko, čo sa na mňa rúti a ponára do mňa svoje dlane, driape moju kožu a rozhadzuje ju po chodbe, všetko to šialenstvo, už viac neudržím a moje telo exploduje.
Zastal som pred izbou s číslom 424. Natiahol som ruku po zlatej kľučke, ale na chvíľu som zaváhal. Akoby do môjho vedomia začala pršať racionalita a nútila ma vykašlať sa na toto všetko, čo asi ani nie je reálne, niečo, čo prebieha mimo reality, mimo môjho skutočného života. Mimo tohto sveta. Vysrať sa na toto príliš bizarné popoludnie pána Dalího a utiecť preč. Obaliť sa realitou a ostať v teple. Ale nie, to nie! Nie! Možno je toto môj život. Možno som práve toto ja. Mimo reality, mimo skutočnosti. Pohodený v neskutočnosti. Toto je moja realita, ktorá je realitou iba na tomto poschodí modrých izieb. Možno som aj ja modrá izba. A čakám, kto do mňa vstúpi a premení šialenstvo na realitu.
Prešlo 37 sekúnd.
Dvere boli otvorené. Vošiel som dovnútra a síce neviem prečo, mal som pocit, že som vítaný. Vzduchom v miestnosti plávali modré motýle. Kmitali svojimi slnečnými vláknami zo strany na stranu, hore a dole, oblizovali sa a obtierali sa o seba, hrali sa a milovali. Oproti dverám sedel na čiernej stoličke Čiernobiely starec s čiernym klobúkom na hlave, otočený tvárou k čistému bielemu obrazu, zavesenom na modrej stene. Ani sa na mňa nepozrel. Podišiel som k nemu bližšie a zahľadel som sa na jeho vychudnutú tvár, zjazvenú vráskami a lepkavé modré oči. Potom mi vyrozprával svoj príbeh.
Príbeh Čiernobieleho starca
Kedysi bol maliar. Mal obrovský ateliér s výhľadom na svoj druhý obrovský ateliér. V jednom ateliéri maľoval červenou a v druhom ešte červenšou. Mal krásnu manželku Helenu a krásnu dcérku, tiež Helenu. V jeden slnečný deň, keď jeho manželka odprevádzala dcérku do školy, obe Heleny uniesli veľké zakomplexované pelikány. Maliar sa ich snažil nájsť, ale nepodarilo sa mu to. Upadol do silnej depresie a pocit beznádeje ho doviedol až k odcudzeniu od celého sveta. Rozhodol sa, že spácha samovraždu, ale ešte predtým, namaľuje svoju manželku a dcérku. Sadol si pred biely výkres a zrazu si nevedel ich tváre predstaviť. Nedokázal si spomenúť. Ten obraz sa snažil namaľovať štyridsaťtri rokov, ale nikdy na ňom neurobil ani čiarku. Pocit samoty, beznádeje a zabúdania z neho vysal všetku farbu, ktorá sa vpila do bieleho obrazu. Ten obraz sa stal niečím, čo zhmotňuje tie najbolestnejšie a najintímnejšie spomienky na niekoho, kto zomrel. Až keď sa stal Čiernobielym starcom, v bielom obraze uvidel ich tváre. Nádherné a také, aké boli naposledy, keď spolu raňajkovali v tráve a modelovali oblaky z cukrovej vaty, ktorá popadala zo stromov.
„Teraz už môžem umrieť.“ Začal a ťažko si vydýchol. Bolo mi ho ľúto, chcel som ho objať a povedať mu, že na tomto svete nie je sám, ale ani jeden z nás by tomu neveril. Naozaj som mu chcel pomôcť a aspoň niečo povzbudivé povedať. Asi prvýkrát v živote mal snahu urobiť niečo pre niekoho, nie len pre seba. Potom som dostal úžasný nápad. Poslal som ho do izby č.403. Chvíľu som stál na chodbe a pozoroval jeho pomalé a nesmelé kroky, ale nakoniec vošiel dovnútra.
Možno až príliš veľa modra
Umrela. Pred dvomi rokmi. Bola to autonehoda.
Pršalo a ja som nemal dáždnik. Strašne mi chýba.
Zapálil by som si, prebehlo mi mysľou. Iba škoda, že už tri mesiace nefajčím. Siahol som pravou rukou do vrecka a vytiahol som škatuľku cigariet a zápalky. Myslel som, že som už prestal. Pripálil som si cigaretu a modrý dym plachtí olejovým povetrím. Postavy utkané z dymu sa prelievajú pomedzi moje pery a praskajú na stenách. Z jednej izby vzápätí vyšla obrovská cigareta v čiernych lakovkách a tvárou tesne pod dymiacim uhlíkom. Bola o niečo vyššia ako ja a kolíšucim krokom zo strany na stranu sa blížila ku mne s nekompromisným výrazom. Zastala pri mne a chvíľu sa na mňa zlostne pozerala.
„Fajčenie vážne škodí vám a ostatným okolo vás.“ Okríkla ma. Potom ju v jej tabakovej mysli napadlo, že to nie je to dostatočne motivujúca veta a jej sebavedomí pohľad na chvíľu zakolísal. Pár sekúnd premýšľala a občas hodila na mňa skúmavý pohľad, či ju ešte stále beriem vážne. Po chvíli zdvihla obočie a potešila sa. Do depa jej tabakovej mysli zrejme pokojne doputoval vozeň plný nápadov a ideí. „Fajčenie spôsobuje impotenciu a môže zabíjať.“ Dlhou bielou papierovou rukou mi schmatla horiacu cigaretu, ktorú som stískal medzi prstami, hodila ju na zem a osemkrát po nej nervózne dupla pravou čiernou lakovkou. Víťazne sa na mňa zahľadela a potom kolíšucim krokom zo strany na stranu odišla.
Prešlo asi desať minút a ja som stál s otvorenými ústami na chodbe,
a premýšľal nad predchádzajúcim incidentom, keď môj pohľad pristál na Čiernobielom starcovi, vychádzajúcom z izby č.403, ako sa celý zafarbil. Bol to opäť ten maliar, ktorý má obrovský ateliér, z ktorého má výhľad na svoj ďalší obrovský ateliér a dve milované a milujúce Heleny. Podišiel ku mne a podal mi do rúk biely obraz so slovami, že ho už viac nepotrebuje. Zložil si klobúk z hlavy a hlboko sa mi uklonil. Potom sa usmial, nasadil si klobúk a vykročil po chodbe smerom ku schodisku. Jeho rameno sa obtieralo o modrú stenu a mňa opľul zvláštny pocit zadosťučinenia. Šťastnú cestu, starček.
Stál som tam a ešte chvíľu som ticho sledoval chodbu, na ktorej sa pomaly strácali starcove kroky. Potom som si všimol biely obraz, ktorý som zvieral v ruke. Chytil som ho do oboch dlaní a podvihol som ho na úroveň svojej tváre. Pozorne som sledoval bielu plochu ohraničenú tenkým čiernym rámom, ale nič sa nestalo. Jeden. Dva. Tri...V obraze sa zrazu zjavila moja tvár, ktorá na mňa s mojimi modrými očami uprene hľadela. Potom sa široko usmiala. Prepadla ma panika, dlane sa mi začali triasť a obraz mi spadol na zem. V izbe č.419 sa roztvorili dvere a vyšlo z nich niekoľko postáv, medzi ktorými som zazrel Stephanea s ružovou vreckovkou v dlani a prázdnym pohľadom. Dvaja chlapíci v bielych uniformách s menovkami na hrudi držali nosidlo, na ktorom ležalo moje meravé telo so zaschnutou krvavou cestičkou na čele. Jeden sa volal Bob a druhý Pop. Šokovalo ma to, ale nie až tak, ako vlastná smrť. Tanečné duo zdravotníkov, spoločne so zástupom ďalších ľudí, šuchtavo dotancovalo smerom ku mne. Prešli okolo mňa a ja som uvidel svoju bielu tvár, ktorú oblizovali mandľové vlasy. Bola presne taká, ako naposledy v zrkadle, iba tá guľka v hlave bola o čosi navyše. Tak ruskú ruletu som asi prehral, prebehlo mi mysľou a pohľadom som odprevádzal skupinku ľudí, kráčajúcich k výťahu. Na čele som pocítil zvláštny chlad, ktorý ležérnym krokom postupoval po obočí, až sa odtrhol a pred očami sa mi mihla padajúca kvapka krvi. Rukou som si rýchlo pretrel čelo a dlane sa mi sfarbili malinovou limonádou. Zodvihol som dlane a pozorne som sa na ne zadíval. Pohľadom som skĺzol po svojom bruchu až k nohám. Premýšľal som, ako sa mám cítiť, pretože stav, ktorý som (ne)zažíval, bol prinajmenšom diskutabilný.
Ktovie, ako sa cítia mŕtvi ľudia.
IBA TY A JA
Po chodbe sa začal plaziť tvoj hlas. Oliver, Oliver...Znelo to tak sladko a nežne. Ako Vianočné ráno. A prekvapenia. Aj som zabudol, aký čokoládový je tvoj hlas. Asi mi chutíš. Mám chuť ťa rozpustiť. V sebe. Neviem prečo, ale vybavil som si roztápajúci sa karamel, ktorý sme si varili každú druhú nedeľu. Pamätám si, ako som ti raz na narodeniny dal vyrobiť obrovskú tortu poliatu karamelom. K tomu som ti kúpil ešte dvesto modrých balónov, ktoré si mala tak rada. Pripevnil som ich na stôl s tortou a doviedol som ťa na záhradu. Stolík sa zrazu vzniesol do vzduchu a spolu s karamelovou tortou, poháňaný dvesto modrými balónmi, stúpal naproti jarnému nebu. Prosím, povedz, že si nezabudla ako odchádzali.
Zrazu som ucítil prudkú vôňu vanilky, až sa mi zatočila hlava a modré steny okolo mňa sa nešikovne roztancovali. Oliver. Neviem prečo, ale vyzul som si topánky, aj ponožky a vykročil som po chodbe za tvojím hlasom. Končekmi prstov opäť oblizujem modré steny a cítim, ako v nich pulzuje život, všetky cievy a tepny, spomienky a sklamania, lásky i nelásky, v ktorých prúdi krv všetkých, ktorí sú ochotní nezabúdať. Steny sa začínajú prehýbať a prelievať ako azúrová želatína, rozliata na oblohe pod lúkou a všetky osudy, žijúce v tejto stene, na ňu otláčajú svoje tváre a dlane. Vrieskajú a zarývajú nechty do modrých hmlovín a ja sa na nich pozerám a kráčam čoraz rýchlejšie. Anjeli a démoni na chodbe modrých izieb. Dlážka podo mnou sa tiež začína meniť na želatínu, do ktorej sa ponárajú moje bosé nohy. Hej, trochu to chladí. Kráčam a končekmi prstov stále hladím modrú stenu, za ktorou sa predierajú biele tváre a dlane. Cítim tlkot srdca poschodia s modrými izbami. Chcem sa stať jeho súčasťou, splynúť s ním. Ponoriť do neho svoje dlane a nikdy nemusieť odísť. Dať mu svoje telo. A dušu.
Kde si, Láska? Rozbehol som sa za tvojím hlasom a čím viac bol silnejší, tým viac ma vanilkové krídla odnášali ďalej od reality a bližšie k tvojmu objatiu.
Zastal som pred izbou bez čísla a vošiel som dovnútra.
Vedel som, že tá izba sme my.
Moje oči zalialo silné hrdzavé svetlo, ktoré sa ku mne dychtivo predieralo pomedzi moje mihalnice. Zatvoril som oči. Jedna. Dva. Tri a otvoril som ich. Uprostred miestnosti vyrastal obrovský kakaový strom s bujnou korunou a pod ním stará parková lavička. Vlastne, ani neviem prečo stará parková lavička, keď tam žiadny park nebol, len izba. Iba mi vždy napadlo, že taká lavička sa hodí skôr do parku, ako do izby. Usmial som sa. Pomalým krokom som pristúpil k lavičke a prešiel som po nej vankúšikmi prstov. Sadol som si a dlane som si položil na kolená. Zaklonil som hlavu a zo stropu ma začali zalievať červené a žlté listy. Je tu viac farieb, ale ja si pamätám iba červenú a žltú. Vzduch v miestnosti je nasýtený plávajúcimi listami, ktoré tancujú vo vánku, točia sa, robia piruety a otočky, a pristávajú na mojom čele, kde už zaschla krv. Červené a žlté. Žlté a červené. Moja tvár sa ponára do listov a cítim jesenné bozky, ktoré si mi dávala medzi vstávaním a prebúdzaním každý nepárny deň. Strácam sa v tebe a v tvojich lupeňoch. Cítim ťa. Celú. Krásnu. Prešli tri sekundy a mňa zasypalo jesenné lístie.
Splynuli sme.
JA som TY a TY si JA.
Vyznáš sa v tom?
Ktovie, možno sme teraz my to jesenné lístie padajúce z neba na ľudí.
Možno sme teraz my to jesenné lístie padajúce z ľudí na nebo.
