SOUL NEVER DIE
(Pochopiteľne bez pochopenia)
Stratil som svoje telo. Svoju schránku pohodenú medzi zakomplexovanými mäkkýšmi a inými ulitníkmi bez výraznejšej charizmy. Som voľný. Nekonečný...
Predtým
„Môže byť Centrefold od Placeba? Hej...Prebuď sa....“
Prebúdzanie. Pomedzi ťažký dych čiernych mihalníc sa ku mne dostáva Danov prenikavý hlas a ja som dostal chuť na cukrovú vatu. Neviem prečo. Ktovie ako takú vatu vyrábajú? Možno odchytia vanilkové motýle a potom ich nafúknu. Možno. Rozmazané siluety farieb sú rozhádzané všade naokolo a ja si pomaly pretieram oči. Danova tvár je otočená ku mne a s pobaveným výrazom sa na mňa pozerá. To je ale smiešna hlava. Svet by bol úžasne komický, keby po ňom chodili iba hlavy. Teda, skackali. Hopsali by zo strany na stranu a šialene by vrieskali...
„Jasné, daj to...Je to smutné, ale krásne...“
Po malom aute sa rozlial ďalší hlas sediaci vedľa mňa. Patril Mohamedovi. Hlas, pochopiteľne. Otázka bola určená mne, ale odpovedal aj za mňa. Koniec koncov, tiež tú pesničku zbožňujem. Come on Balthazaa I refuse to let you die. Come on fallen star I refuse to let you die. Because that's wrong and I've been waiting far too long.
It's wrong I've been waiting far too long. For you to be...mine.
Dano ešte chvíľu skúmavo hľadel do mojej tváre, potom sa otočil a sústredil sa na biele pásy mihajúce sa na mokrej vozovke. Raz. Dva. Tri...Vzdávam to, je ich priveľa. Očami som kĺzal po interiéri útleho žltého auta, ktoré Dano familiárne nazýva Lavinia. Vďaka tomu malému množstvu morálnych a etických zásad, ktoré som si stihol osvojiť, vás ušetrím okolnostiam, za akých táto prezývka vznikla. Zívol som si a takmer úplne som sa vpil do reality. Obrazne, pochopiteľne.
„No čo? Vyspal si sa?“ Začal Mohamed, keď sa naše pohľady na stotinku preťali. Neodpovedal som. Je to taká zbytočná otázka, na ktorú aj tak každý homo sapiens sapiens odpovie rovnako a pritom ani nebola úprimná. Samozrejme, že ho nezaujíma, ako som sa vyspal, nijak to neovplyvní jeho život, ani tento moment, dokonca ani tento, rolety nebudú ústretovejšie, nebo nebude nebovejšie, oceán nebude koralovejší, krepový papier nebude krepovejší, lemury nebudú prívetivejšie, vôbec nič by sa nezmenilo, ak by som mu odpovedal.
A tak sa aj stalo.
Ľudia priveľa hovoria. Možno by sme mali všetci čas od času radšej držať hubu.
„Dnes bola v škole strašná múka. Brutálne nuda...“ Nadhodil Mohamed. On bol
nanešťastie z tej kategórie cicavcov, ktorí nikdy nedržali hubu. Nenávidí totiž ticho.
Tie jeho tučné pery sa snáď nikdy nezlepia, ešte aj pri obede rozpráva.
Žlčníkom, pochopiteľne.
Určite aj pri pôrode vyšli najskôr ústa, až potom hlava a telo a tak ďalej...
Už vidím ústa. A teraz aj hlavičku. Je to chlapček. Teda, je to Mohamed...Gratulujem vám!
„To hej, skoro som sa tam zbláznil. Ešteže je koniec, vyvetráme si hlavy...“ Odpovedal
Dano a ďalej sa venoval šoférovaniu. Nie je príliš dobrý vodič. Ak by som mal byť úprimný, je otrasný. Bezpečné šoférovanie mu hovorí asi toľko, ako elektrostatická indukcia priemerne vzdelanému arktickému mrožovi v období párenia. Ale...Táto odporovacia spojka má hneď niekoľko dôvodov. Po prvé, je jediný, ktorému rodičia dôverujú až do takej miery, aby mu bezstarostne zverili auto. Bezstarostne ako bezstarostne. Po druhé, škola je od nášho mesta vzdialená približne 18 kilometrov, 34 metrov, 4 centimetre, 3 palce a jedna nadpriemerne dlhá pletenka. S makom, pochopiteľne. Po tretie, autobus je pre nás všetkých symbolom nadľudského produkovania potu a gumového šoféra bez charizmy. Po štvrté, je streda. A v stredu sa predsa nechodí. V stredu sa lieta...
Na chvíľu som nechal svojich priateľov rozvíjať ďalší dialóg o občianskych právach gumených medvedíkov a cez jemnú vrstvu skla som sledoval utekajúce stromy, bezradne stopujúce pri ceste. Niektoré so slušnou výchovou mi zamávali svojimi deravými dlaňami, pomedzi ktoré pretekalo lepkavé svetlo a jeden mi dokonca vzduchom poslal pusu. Drevenú, pochopiteľne. Začervenal som sa. Charizmatické porasty sa pomaly strácali a nahradilo ich slnečné pole plné tancujúcich slnečníc. Napadlo mi, že žltá je pekná, ale predsa, modrá by bola omnoho osobnejšia. Usmial som sa. Byť tak stále vo svojom svete, usmieval by som sa častejšie. Perami, pochopiteľne. Vo svojom svete, kde by sa zhmotňovali všetky moje bizarné predstavy a kde by žiadny strom ani porast nebol sám. Možno fikusy. Nikdy neverte fikusom. Sú príliš koketné nato, aby to mysleli úprimne. V pozadí poľa stál vystrašený a osamotený veterný mlyn, ktorý z posledných síl mával svojimi papierovými krídlami. Múčny motýľ s tými najsmutnejšími očami, ktorými pomaly blúdi po tancujúcom poli. Niekto by v tomto momente povedal, že prirovnať veterný mlyn k motýľu, je nepresné a k tomu aj gýčové. Ale ja nie som Niekto a tak to nepoviem. Jednoducho si myslím, že veterné mlyny by nikdy nemali byť osamotené. Predstavujem si, ako by som lietal v jeho turbínovom dychu. Nespútaný a voľný. Kvetinový a neohraničený. Vznikajúci a zanikajúci. Šťastný a ešte šťastnejší. Aha, slamený strašiak s čiernymi lesklými gombíkmi namiesto očí a pastelkovými perami. Vyzerá šťastne, to sa tak často nevidí. Myslel som si, že slamení strašiaci sú skôr ambicióznejší a na slnečnicové pole sa dostanú viac-menej z donútenia, keď neuspejú v kožiarskom alebo tabakovom priemysle. Ale tento slamený strašiak je zjavne naplnený svojou prácou. Tralala...
Tiež máte občas chuť si zaspievať, aj keď žiadnu podobnú melódiu ste nepočuli, ale napriek tomu vám je blízka? Iba vám. Mne sa to stáva často. Tralala...
Pouličná lampa. Čierna a predsa hrdzavá. Pouličná a predsa sama. Preleteli sme okolo nej v našom žltom štvorkolesovom vyschnutom oceáne na čele s vedúcim potápačského kurzu Danom. Plávame vlhkou asfaltkou, síce nikto z nás si nepamätá, kedy stihla navlhnúť. Opäť mám chuť na cukrovú vatu a premýšľam, prečo práve pouličná lampa. Prečo nie zauličná lampa? Alebo priuličná lampa? Stojí predsa pri ulici, nie po ulici. Kto to vlastne vymýšľa? Kto má to právo vziať úplne samostatnú a jedinečnú lampu s vlastnými morálnymi zásadami a chladne ju zatriediť medzi tuctové a antikvárne výrobky s označením pouličná lampa?
Myslím, že aj lampy majú právo slobodnej voľby.
Usmial som sa na seba v skle a potom som dychom počmáral okno.
Nakreslil som si úsmev, aby som nezabudol. Nakreslil som si nezabúdanie, aby
som sa usmieval. Ak by som raz stretol sám seba, čo by som si povedal?
„No tak Mohamed, tie nohy si si mohol umyť...“ Pomedzi moje gumené myšlienky sa ku
mne prelial Danov hlas rozplývajúci sa nad zapáchajúcimi nohami patriacimi
Mohamedovi. Je to humusák, ale má dobré srdce.
Ale to v dnešnej dobe nikoho nezaujíma! Pochopiteľne.
Začalo pršať. Pár šľachovitých dažďových kvapiek práve umrelo na čelnom skle žltého auta. Ešte pár metrov, pár čiar mihajúcich sa na vozovke a som doma.
Dostal som chuť na cukrovú vatu a...Aha, modrý...
Jeden. Dva. Tri...Koľko ešte do večnosti?
Neviem, či to bolo tým, že to bola prehľadná križovatka, neprehľadná iba pre veľmi malú skupinku šoférov, do ktorej nanešťastie spadal aj Dano. Neviem, či to bolo tým, že som si ráno obul číňanky namiesto formálnejších tmavých mokasín.
Možno to bolo tým, že bola streda. Bola.
Potom
„Môže byť Centrefold od Placeba? Hej...Prebuď sa....“
Prebúdzanie. Pomedzi ťažký dych čiernych mihalníc sa ku mne dostáva Danov prenikavý hlas a ja som dostal chuť na cukrovú vatu. Neviem prečo. Ktovie ako takú vatu vyrábajú? Možno...Rozmazané siluety farieb sú rozhádzané všade naokolo a ja si pomaly pretieram oči. Nad mojou hlavou sa skláňa modrá slnečnica a s pobaveným výrazom sa na mňa pozerá. To je ale modrá slnečnica.
„Jasné, daj to...Je to smutné, ale krásne...“
Po modrom slnečnicovom poli sa rozlial ďalší hlas vyrastajúci vedľa mňa. Patril ďalšej modrej slnečnici. Hlas, pochopiteľne. Otázka bola určená mne, ale odpovedala aj za mňa. Koniec koncov, tiež tú pesničku zbožňujem. Come on Balthazaa I refuse to let you die. Come on fallen star I refuse to let you die...
Slnečnica ešte chvíľu skúmavo hľadela do mojej tváre, potom sa otočila a pridala sa spievať pieseň spolu s ostatnými. Raz. Dva. Tri...Vzdávam to, je ich priveľa. Modrých slnečníc s veľmi výraznou charizmou pospevujúcich si Centrefold od Placeba. Zívol som si a takmer úplne som sa vpil do reality. Obrazne, pochopiteľne.
Neďaleko poľa sa tiahla úzka prašná cesta, na ktorej stálo žlté piano a za ním sedel a vášnivo hral slamený strašiak s čiernymi lesklými gombíkmi namiesto očí a pastelkovými perami. Vyzeral šťastne, to sa tak často nevidí. Modrým poľom plávala nádherná melódia a spev tancujúcich modrých slnečníc. V pozadí poľa stál vystrašený a osamotený veterný mlyn, ktorý z posledných síl mával svojimi papierovými krídlami. Postavil som sa a rozhliadol som sa po poli. Modré spievajúce slnečnice vlniace sa do rytmu, slamený strašiak, veterný mlyn, pár stopujúcich stromov a vanilkové nebo roztekajúce sa nad vzduchom nasýteným cukrovou vatou. Zrazu ku mne priskackala pouličná lampa obutá v čiernej lakovke.
Rozsvietená, pochopiteľne. Prečo nie zauličná lampa? Alebo priuličná lampa?
„Som William mladší, teší ma.“ Začala priateľsky. „Mám právo slobodnej voľby,
presne tak, ako si to chcel, preto som sa rozhodol zmeniť si meno a vzoprieť sa
ľudským autoritám. Už nebudem svietiť iba v noci, iba vtedy, keď sa im to hodí, budem svietiť, kedy chcem ja,“ Hrdo sa usmial(a) a pokračoval(a), „Poď za mnou a neboj sa.“ Otočil sa a vykročil do poľa. Nebál som sa a nasledoval som ho.
„Každá modrá slnečnica je jedna tvoja spomienka.“ Nadhodil a kráčal ďalej
k veternému mlynu. Pomaly spúšťam ruky a dlaňami hladím slnečnice, ktoré
znamenajú celý môj život, celé moje ja, celé moje ty, moje tvarovanie, moje milovanie a zabúdanie, kryštalizovanie a formovanie až do tejto chvíle, do tohto kúzelného momentu, ktorý som si sám vysníval. Usmial som sa, pričom sa mi v mysli vynárali miesta, ktorými som predtým pretekal a...Zrazu sa z diaľky ku mne brodil obrovský baklažán s neprítomným pohľadom. William mladší zastal, chvíľu premýšľal o svojom živote, o svojich siedmich bakelitových milenkách a ambíciách do budúcnosti, potom sa zhasol a utiekol preč. Ostal som stáť na mieste a modré slnečnice prestali spievať. Iba slamený strašiak ostal vo svojom opojení a ďalej pokračoval v hre na piano. Obrovský baklažán sa doplazil ku mne a zastal. Chvíľu neurčito tvaroval svoju mimiku, zatiaľ čo jeho fialové telo sa zvláštne napínalo a opäť uvoľňovalo, keď po troch minútach jeho vnútorného súboja a trápneho ticha, vykýchol akúsi osobu, ktorá dopadla pred moje číňanky. Vzápätí som ucítil neskutočný zápach jeho kýchnutia, načo sa začali všetky modré slnečnice
znechutene skláňať k zemi s nádejou na čistý vzduch. Jeden strom v pozadí dokonca od smradu omdlel a vyvalil sa na zem. Z poľa sa vyborilo pár koketných fikusov v havajských košeliach a so smiechom ho bielou kriedou obkreslili na zemi. Potom ho odtiahli na drevinovú záchytku. Baklažán sa všetkým ospravedlnil za neetické spôsoby a pomaly sa odplazil. Je to humusák, ale má dobré srdce.
Vykýchnutá osoba pomaly vstala zo zeme a zahľadela sa mi do očí. Bol som to ja. Teda, nikto, kto vyzeral ako ja. Teda, niekto...Začali sa mi triasť dlane.
Ak by som raz stretol sám seba, čo by som si povedal?
„Zajtra sa prebudíš a staneš sa lepším človekom. A nezabudni...“ Hovoril pokojne. Vyzeral presne ako ja, ale...Usmial sa a prstom ukázal na veterný mlyn. Mlčal som. Vykročil som k veternému mlynu, zatiaľ čo za chrbtom som cítil jeho pohľad. Aj slnečnice zmĺkli a sledovali moje kroky strácajúce sa v poli. Začali pršať sépiové lupene. Ešte pár metrov, pár modrých slnečníc a som doma. Dostal som chuť na cukrovú vatu. Rukou som schmatol zo vzduchu vanilkového motýľa a nafúkol som ho. Konečne. Zastal som pred veterným mlynom, ktorý mával svojimi papierovými krídlami iba pre mňa. Som doma. Ľahol som si na modré slnečnice plné očakávania, ktoré ma svojimi dlaňami šteklili na zátylku. Raz. Dva. Tri a...Vyhodili ma do vzduchu a moje telo zrazu začal unášať vánok veterného mlynu. Lietam v jeho turbínovom dychu a som nespútaný. Voľný. Kvetinový a neohraničený. Šťastný a ešte šťastnejší. Pod nohami iba modré pole a pár snov, ktoré som ešte nestihol dosnívať. Plávam vzduchom a pole sa mi už stratilo z dohľadu. Oblizujem a hltám oblaky, ktoré chutia ako nahé ráno za oknom. Oblaky sa rozplynuli a podo mnou sa vynorila mokrá vozovka, na ktorej žlté útle auto nedalo prednosť modrému kamiónu. Tralala. Možno to bolo tým, že bola streda. Bola.
Stratil som svoje telo. Svoju schránku pohodenú medzi zakomplexovanými mäkkýšmi a inými ulitníkmi bez výraznejšej charizmy. Som voľný. Nekonečný medzi konečnými. Slobodný a krásny. Nahý medzi oblečenými telami. Vrieskajúci medzi nemými malinovými perami. Nespútaný medzi spútanými. Opustený medzi ešte opustenejšími. Ja medzi vami. Stratil som svoje telo. A našiel som seba.
Zajtra sa prebudím a stanem sa lepším človekom.
