Valčík v yperite
19091978
Tma. Temne nedokonalá. Jemne priesvitná. Ako pohľad cez mŕtveho motýľa. Prenikalo do nej mäkké červené svetlo, nepodobné osvetleniu v lepkavých bordeloch, kde z výčapov tiekli lacné ženy so stehnami na fotobunku a na podlahe ležali znásilnené jazerné víly. Toto svetlo bolo iné, plné teplej intimity a vône naškrobenej periny. V tejto červenej tme by si aj prostitútky zviazali vlasy do vrkočov.
Niekto by povedal, že tam bolo absolútne ticho. Nemé oko uprostred šialenej brušnej búrky. Ale Niekto tam nebol, nebol tam ani boh, nebol tam nikto okrem mňa, bezmennej bytosti, ktorú ešte nepoškvrnila konkrétnosť lingvistiky. Matka mi chcela dať meno Gabriel, po dedkovi, ktorý umrel v starom dome bez dverí na nedostatok vzduchu a ambícií. Ale nakoniec bolo všetko inak, keďže nikdy nedostala možnosť vyjadriť svoj názor. Nie preto, žeby bola žena alebo žeby v ten deň mala na sebe bielu nočnú košeľu s modrými bodkami, skôr preto, že v čase rozhodovania, bola mŕtva.
Namiesto ticha vychádzal spoza červenenej tmy nekonkrétny mľaskavý zvuk, čosi organické a zároveň kovovo mechanické, slizké šnúry pripomínajúce nadržané úhory, obtierajúce sa o seba ako záverečný akt posúvania medziúhorovských vzťahov na kvalitatívne vyššiu úroveň. Všetko do seba presne zapadalo, každý miniatúrny motív, pohyb, sólo, atmosféra alebo šepot vody dotváral impozantný chorál industriálneho brucha, v ktorom som sa nemotorne prevaľoval, vtedy ešte ako anonymná bytosť prichytená slizkými šnúrami k matkiným koralom v príliš červenom mori.
Konečne to prišlo. Očakával som to, vzhľadom na neurčité zvuky vzrušenia a strachu, ktoré celý deň prichádzali spoza brucha a klesajúcej hladiny môjho materského bazéna. Tmavé mäkké steny sa začali pomaly roztvárať a do červenej tmy sa preliali kopance silného svetla, dovtedy nepoznaného a bolestivého, akoby z iného brehu plného disharmónie a nepokoja. Cez škáru prenikali do môjho útleho mechanického bytu silné zvuky a slová, plač a krik a tlačte, tlačte, už to bude, síce som nerozumel, cítil som teplo, videl dlane, všetko sa pretáčalo ako na rodiacom kolotoči, farby praskali na dúhy a dúhy padali do jazier ako zrkadlá, niekto práve umrel na hlboké vrásky na aorte a niekto si odrezal ľavé ucho cestou do práce, tma sa rodila na svetlo, pripažil som ruky a už vidím hlavičku, tlačte, tlačte, jednosmerná cesta z lona do sveta a plač v izbe s modrými tapetami. Stodva gramov.
Niektoré ťažké ženy vrhajú ľahké deti.
Pôrodná vaňa
Všetko to začalo starou drevenou vaňou. Keď prišiel môj otec domov z továrne na anonymné milenky, vyzul si gumené topánky aj ponožky a uvidel svoju ženu ako na pupočných šnúrach vešia bielizeň na balkóne, neovládol sa a zvalil ju do drevenej vane plnej mydlovej vody. Kdesi v poslednej fáze tohto spoteného aktu som zapustil svoje mliečne korene. Existencia bola dokonaná.
Teraz ležala moja čerstvá matka v rovnakej vani, celá červená a vyčerpaná z telesného delenia, zatiaľ čo môj otec chytil do svojich veľkých rúk moje mliečne telo, ako krvavý konár vyrastajúci z jeho tela. Ticho plakal. Matka sa mi pozrela do očí, akési vyčerpané zbohom, milujem ťa, prešli tri sekundy a umrela na šťastné konce.
Neexistuje neurotickejší vstup do života, akým je vražda vlastnej matky.
Muž na pokraji vyschnutia
Začnem na konci. Ako každý, kto žiada o odpustenie. Minulosť sa pári s teraz a ja hľadám svoje časové pásmo. Po doslovnom tlmočení zážitkov z môjho počatia ostáva iba pár myšlienok a potom nič. Skladám z kríža prítomný čas a beriem ho do rúk. Nemám špinavé úmysly, iba vypľuť pár posledných viet z pier mŕtveho muža.
Posledná izba
Veci okolo mňa sa dejú výhradne v daždi alebo umierajú na nenaplnenie. Aspoň tie najdôležitejšie, ostatné mi ľahostajnosť vygrcala z hlavy. Ešte teraz sa presne dotýkam miest, v ktorých som kedysi býval, príliš malá posteľ a tučné plachty, moje súkromné naškrobené jazero, nábytok, ktorý sa v slnečnom svetle menil na nemotorné pomarančové prízraky, záclony a drobné pavučiny v rohoch použitých izieb, škatuľky plné prachu a cínových panáčikov bez hláv, detské oči zvedavé ako prsty na parkoviskách, pach škorice a spiaci chlapci, ktorí sa prebúdzajú ako muži. Vidím všetky cesty, ktoré som zneužil svojimi podrážkami, všetky dlane, ktoré som opustil, len tak, bez nabudúce, všetky záhrady, ktoré som vyrúbal, všetky mince, ktoré som kradol z viečok mŕtvych starcov bez pier a kupoval si za poldecáky amnézie, všetky tváre, ktoré som škriabal do anonymity a zakopával do pôdy, až kým ich dážď opäť nevylial na povrch. Asi som prechladol na absenciu ľudskosti.
Veci okolo mňa sa dejú výhradne v daždi, i teraz, keď je už všetko definitívne, aj samota, počúvam kvapky súložiace za oknom, ako môj jediný dotyk s okolitým svetom, tam vonku, kde malo byť moje vnútro. Pokojne dýcham a rozopínam si vrchné gombíky čiernej polokošele. S R. sme ju kúpili v malom osobnom obchodíku od neosobnej starej plastiky. Iba sme sa túlali ulicami a regálmi, smiali sme sa na krížoch a dlaňami sme zakrývali slnko, fajčili sme a lietali, bez sľubov a zbytočných otázok, vedeli sme, že to je aspoň navždy a potom ten obchod s modrými vyblednutými dverami, maličký, útulný a farebný, tak sme vstúpili. R. mi kúpila čiernu polokošeľu, ktorú zo mňa po pár hodinách strhla, ešte teraz ju vidím na svojej dlážke, horúcu, tesne vedľa jej modrých lodičiek. Ležali sme pri sebe, na sebe, v sebe, možnosť c nám z viacerých hľadísk vyhovovala najviac, celý deň, modro sa prelievalo do čierna a opäť naopak, ona bola deň a ja noc. Upotený čiernobiely chaos, v ktorom umierala blízkosť na doslovnosť spojenia. Bolo to konečné, preto to skončilo. Nekonečnosť asi obcovala v susednom byte. Nechcel som, aby odišla, ale aj tak som jej otvoril dvere. Presne si pamätám jej kroky, aj uhol stehien po uspokojení, aj jej hnedo chlórové vlasy vo vydýchanej tme, keď bol čas odísť.
Veci okolo mňa sa dejú výhradne v daždi, akoby ma chcel očistiť od všetkej špiny a hnusu, ktorý som hádzal na bielu bielizeň všetkých, ktorých som opustil. Nikdy som nikomu nechcel ublížiť, iba niečo vo mne neustále kričalo, aby som kopal, nech nezabudnú, jazvy ako spomienky, krv ako nezabúdanie, tak som ubližoval, kopal do blízkosti medzi priateľmi, močil na vďačnosť, rezal som pupočné šnúry, na ktoré som vešal krky svojich blízkych, až kým nebola nenávisť dokonaná a potom prišlo niečo iné, iný hlas, hlboký ako z lona sakrálnej katedrály, nútil ma utekať a tancovať, bež, bež, bež kričal, ďaleko, ešte ďalej, tak utekaj konečne! A ja som bežal, ani neviem ako dlho, za sebou iba dorezané tváre a niekto aj zakýval, kdesi slzy a prečo, prečo si nás opustil? Vedel som, že to bolo jediné správne rozhodnutie v mojom živote a už som sa neobzrel, až som nakoniec dobehol sem, do malého bytu s bielymi stenami, so zamurovanými dverami a oknami, do ktorých búšia rozzúrené kvapky, vrieskajú, že odtiaľto už nikdy neodídem a ja im hlasom pokojného zmierenia odpovedám, nemajte strach, ani sa o to nepokúšam.
Keď teraz všetko pozorujem z diaľky niekoľkých mesiacov, akoby z iného tela okradnutého o empatiu, nepáli to tak, ako kedysi. Zdá sa, že už nie som ten, čo kedysi hľadel zo zrkadla. Moje ruky sú iné, moje spomienky, moje oči, čiary na dlani, všetko je iné, prichádzajúce zo života kohosi iného, z iných dní, do ktorých som sa nestihol prebudiť, z iného dažďa, v ktorom som nestihol zmoknúť, a pritom cítim, že som stále ten, ktorý nechcel nikomu ublížiť. Iný a rovnaký, ako umierajúce zviera s očami plnými zmierenia a vzdoru, zjavne rozhodené vo svojej protichodnosti a zároveň naplnené vedomím o svojich mnohovrstevných emóciách.
Asi som muž stereoemócií.
Zatiaľ, čo som premýšľal o svojom teraz, prepadla ma nekonečná ľútosť z môjho predtým. Mrzí ma to, úprimne ako voda, všetko, čo som postúpal, ale už nemám síl vkročiť do čerstvej trávy, ešte panenskej a zasadiť nové stromy. Nie je čas prekopať minulosť. Možno práve preto pozerám na povraz, decentne si vychutnávajúci svoje sólo pre umieranie, jedným koncom prichytený na háčiku visiacom z bieleho stropu. Slučka fučí tesne vedľa mojej hlavy, cítim jej vzrušenie zaryť svoje nechty do pokožky môjho krku, nechcem ju nechať čakať, tak naposledy ťahám povraz k zemi, či vydrží ťarchu jedného ľudského tela a niekoľkých obyčajných hriechov.
Dnes to pôjde, viem to. Vedia to aj steny, objímajúce ma svojimi popraskanými bielymi rukami a deklarujúce moju absolútnu izoláciu. Ani neviem, aký je deň, hodina či sekunda, jar alebo leto, svetlo alebo tma, neviem, či svietia pouličné lampy alebo zaspávajú prostitútky, či môj otec sedí v koženom kresle bez ponožiek s horúcimi novinami a fajčí cigaru, či opadávajú hrušky alebo omietka pri súloži, či R. spí alebo sa prebúdza vedľa toho ľavého, maximálne štvorcentimetrového alfa samca s impotentnou charizmou, či jej chýbam, či zabudla alebo si umýva tvár, či ulice pred dažďom stále voňajú rovnako, či moja nevlastná matka pečie medovníky alebo sviečkovú, či si niekto spomenie, keď zaklopem pri dverách, celkom nahý, iba s čerešňovou svätožiarou okolo krku a bez prepáč budem žiadať o odpustenie, či ma niekto oblečie do nehy.
Stále prší a povraz úspešne prešiel záťažovou skúškou. Slučku si dôverne preťahujem cez hlavu ako kožu dobrého známeho, až pokým necítim drsné končeky jej prstov. Uzol musí byť pevne zatiahnutý, inak by hlava vykĺzla a spôsobila vážne zranenie, v prípade smrti to však nie je devíza. Teraz, prostredníctvom krku pripútaný hrubým povrazom k stropu, cítim akékoľvek zachvenie stoličky pod mojimi nohami niekoľkokrát intenzívnejšie, akoby sa celý oceán mňa, počnúc rodinou a R. zakopanou na dne, bicyklami detstva a pivovými pohármi z Notre, spodkami s hrochmi, v ktorých som mal prvú erekciu, troskami nášho prvého bytu, kde sme bývali s R., pamätám si tie dúhové dvere do komory so zaváranými motýľmi, pokračujúc mnou, ešte na strednej, fajčím za telocvičňou a Lena mi ukazuje kozmos pod jej červenou sukňou, otec, ktorého nakladajú do sanitky, prvýkrát plače, nevlastná matka umýva riad, pena maľuje čistiace hieroglyfy na dlážku a ja odchádzam, končiac povrchnými drobnosťami môjho života plávajúcimi na hladine, jednonocová červenovláska z výpredaja osobnosti na ružovej nafukovačke, naleštené topánky zo stužkovej, plešatí susedia, jeseň v parku a stromy padajúce ďaleko od listov, všetko, iba moje spomienky, ilúzie a predstavy, celý ja, moje úplné a prežraté dni sa teraz preniesli do drevenej stoličky pod mojimi bosými nohami, vysmievajúcej sa mi, že si to zaslúžim, že som bol sviňa a skapem, bez zbytočných ovácií a epitafov, pretože iba stoličky nedokážu odpúšťať.
Lúčenie už bolo, pred tromi mesiacmi, keď som na tejto stoličke stál prvýkrát. Nemienim sa opakovať, aj ľútosť posielam do riti, len tak, ako zbytočnú príťaž ukážkovo stroskotaného života. Hlboko dýcham, snáď naposledy, zatváram oči, okolo víri prach, asi moje myšlienky, pocit blížiacej sa smrti ich zrejme poriadne rozfúkal, len pokoj, sústreď sa, ide to predsa ľahko, jedna noha sem, druhá za ňou a už stojíš, teda padáš a krk zviera lano, ktoré si uväzoval vlastnými rukami, to je irónia, ako vtedy na balkóne, ale o tom inokedy, sústreď sa, prosím. Pravú nohu pomaly posúvam k okraju stoličky, kdesi podo mnou je priepasť pre samovrahov, viny je tam dosť, mám ju vraj vyložiť, čo najskôr to bude možné. Rozhliadam sa po izbe, predmety, záclony, steny bez tapiet, všetko je zrazu biele, keď odchádzam a mlčaním hovorím zbohom. Vždy som bol komunikatívny homo sapiens sapiens, hominizácia ma zasiahla pomerne úspešne, na diplomaciu a šplhanie zo sračiek som mal kvalifikáciu a teraz, keď je všetko minulosť a jediné kroky dopredu visia na povraze, teraz, v predposlednom štádiu samovražedného procesu, kde je absencia ľútosti neprijateľná, strácam slová a moje pery zašíva nemé kajanie. To je irónia, ako vtedy na balkóne, keď som sa R. priznal k štyrom neverám, kričal som na ňu, nadával jej, dokonca som ju udrel, ešte teraz ma od viny páli ľavá dlaň, chcel som ju vyhnať, navždy a zamknúť za ňou dvere do štvorročného vzťahu, už som jej nechcel ďalej ubližovať a vtedy, v slize nadávok a výkrikov sme sa pomilovali na zábradlí píniou obrasteného balkóna, nohami priklincovaní k chladným dlaždiciam a trupom pohodení v závrate, polovicou na zemi a polovicou vo vzduchu, rozseknutí rôsolovitou živočíšnosťou.
Racionality, tá pičovala v úplne inom príbehu.
O pár dní som sa jej priznal k ďalším neverám. Plakala, ale opäť bola ochotná mi odpustiť, každý mi bol ochotný odpustiť, čokoľvek, iba ja nie. Veci som jej zabalil do veľkého koženého kufra, tesne vedľa skrčených spomienok a vyhodil som ju. Počul som za dverami jej dych, hltala slzy a potom prišli kroky, ktoré sa stišovali, ako hudba, dohrávala stará štvorročná platňa, príliš doškrabaná, aby ešte hrala pre niekoho iného. A v tejto utíchajúcej symfónii mojej začínajúcej samoty som uvidel svoju prvú noc s R. ako impresionistický obraz, pomerne rozmazaný s drobnými náznakmi olejovej nehy. Cítil som vôňu jej potu a jazerný pôvod, taký prvý dojem zanechávajú iba víly.
Noc s vílou
Svetlo za oknom bolo africké a anonymné, iba mesiac kopal do skla ako chlórový recidivista. Boli tri ráno, do nočného orchestra pouličných lámp a kolies na mokrej vozovke prenikali jemné kroky bosých ženských na lesklej podlahe. Bledé s miniatúrnymi malíčkami smerujúcimi od zvyšku prstov, decentne vykrivené a podpisujúce sa na podlahu jedinečným odtlačkom. Ležal som vyčerpaný na posteli a živočíšny akt spred dvoch minút sa menil na to najľudskejšie zverstvo v dejinách monogamie. Videl som v tej drobnej chybičke symetrie, ktorú som chvíľkami prirovnával až k vlažnej retardácii, čosi temne erotické a krásne ľudské, čo ešte silnejšie pripútalo moju neistotu a zvedavosť. R. kráčala nahá po izbe a rukou dvíhala kusy oblečenia, rozhádzané po podlahe ako mapa príliš nadražanej a osobnej noci. Zodvihnutou červenou podprsenkou rozbila Balkán a následne podnikla anexiu do Namíbie tvorenej krátkou sukňou a blúzkou. Obišla Apeninský polostrov z mojich riflí a zastala vo dverách. Úzky pásik svetla na chvíľu odhalil náznak jej hnedých vlasov. Ticho som ju pozoroval, každý záhyb jej bledého tela, vlákno či pásik potu. To ružové klbko krásnej asymetrie bolo to najúžasnejšie, čo som kedy vstrebal do svojej intimity a iba písmeno R. dokáže vyjadriť jeho lingvistickú nádheru. A pery, višňové a chudé ako tulák s lýrou, príliš nezaujaté, aby mi rozprávali o svojom detstve, o štúdiu formaldehydu alebo nemých milencoch, na to bola príliš panenská, tak iba na chvíľu zastala vo dverách, celá mokrá od nehy, nahá ako víla a bez otočenia odišla.
Po dvoch minútach sa vrátila z toalety a ostala štyri roky.
Späť v poslednej izbe
Musel som to urobiť. Inak by umrela, síce iba v metafyzickej rovine, ale aj to sa počíta. Bol som vrah a ešte som ani nebol na svete, pri takom človeku je krutosť rovnaká organická samozrejmosť ako hrubé črevo. Keď som ju opustil, povedal som si, že pasivita nehryzie, tak som prestal zasahovať do veci a ľudí okolo seba, prerušil som všetky vzťahy s okolím, hlboko som sa nadýchol a celý som sa potrel ľahostajnosťou. Ostávalo už iba pár spojení, ktoré som ešte nestihol rozstrihnúť.
Starí známi
Bol utorok. Svetlo bolo hrdzavé ako genitálie jesene a ja som kráčal do kaviarne Notre na rohu rušných ulíc, plných poletujúcich detí a novín. Pri našom stole už sedeli starí známi, vrásky ako hodinky, cigarety medzi chlórovými prstami, pery vykašliavajúce črepy pľúc a historky, ktoré každý dobre poznal. Dlho som tam nebol, ale nič sa nezmenilo, káva stále chutila, rovnako ako intelektu zadymené miestnosti, za oknom príliš modré oblohy, akoby z iných miest a poobedí, veci sa nemenia, ani obrazy ľalií na stenách, ani stehná čašníčok, ani opustený vešiak, na ktorý si nikto nechcel ukladať kabát, iba títo páni trochu postarli od školských čias, oči sú ale stále verné pôžitkom bezbrehého bohémstva.
Cítil som sa úžasne, v kruhu zhrbených individualít a pohárikov fernetu,
nekončiacich rozhovorov o poézii a filmoch, príliš amorálnych žartíkov a spomienok, ktoré už snáď ani neboli naše. Boli sme stále tí mladí idioti, ktorí chceli vidieť svet v plameňoch a tancovať okolo neho nahí, iba sa nám pri škrtaní zápaliek triasli ruky. Ak môže bezstarostnosť dosiahnuť orgazmus, tak práve v tej chvíli, keď som sedel na nepohodlnej stoličke medzi pohodlnými ľuďmi, s ktorými som prešiel toľko ciest a fliaš, tajomstiev a momentov, hláv a topánok, iba zmysel toho všetkého mi akosi unikal. Po pár hodinách podávania prvej pomoci spomienkam som vstal, každého som objal a odišiel som. Je pravdepodobné, že môj odchod ani nezaregistrovali, ďalej debatovali o empirickosti kategorického imperatívu, iba s určitosťou viem, že tam stále sedia, vyschnuté rameno pri vyschnutom ramene, stratení v nikotínových sadoch, vsakujúci do stien kaviarne Notre na rohu rušných ulíc, neustále usmiati a bezstarostní, pískajúci si svoje šťastné elégie, ale už bezo mňa, bezo mňa, drahí priatelia.
Posledná večera
Opäť sa vraciam do svojej poslednej izby, k povrazu a stoličke, ktoré sa po toľkom čakaní musia cítiť trápne. Nohy sa mi už neklepú, asi sa zmierili so zvyškom tela. Rozhliadam po miestnosti, akoby na rozlúčku. Vidím pootvorené dvere do kuchyne plnej polotovarov a minerálok, skriňu bez šiat, kopec toaletných papierov a chodbu zakončenú zamurovanými dverami. Vidím aj iné dvere v stene, ktoré tam predtým neboli. Okraje majú narýchlo načmárané červenou kriedou. Pomaličky sa otvárajú. Za ich útrobami vidím svoju nevlastnú matku a otca, má elegantnú bielu košeľu s fliačikom, oči po mne a tenké fúzy ako most červených líc. Sedia na zelenej lúke a mlčia. Som tam aj ja, vo vyblednutej čiernej košeli a dotrhaných rifliach ako jediný prvok dekadencie tohto krásneho podujatia. Bola to moja posledná večera, ktorú zorganizovali naši ako malé povzbudenie v nepríliš vydarenom životnom období. Práve som sa rozišiel s R., tak bolo pochopiteľné, že o mňa začali mať obavy. Večera sa odohrávala v našom dome, odkiaľ som po vysokej odišiel, ale moja imaginácia to akosi poplietla a hodila nás na lúku.
Na večeru som prišiel neskoro, aj kačica na stole sa cítila dotknutá, iba naši nie. Atmosféra nad obrusom bola zvláštne podráždená, síce obaja sa snažili humorom pritiahnuť kúsok pohody, zakaždým som sa iba pousmial a očami rezal do spálenej pokožky kedysi lietajúceho tvora. Keď som konečne roztrhol pery, vypadlo z nich iba lúčenie. Nevlastná matka umývala riad a rozplakala sa nevlastným plačom. Otec sa postavil pred dvere, aby som ostal. Vtedy som mu vykričal veci kvôli ktorým sa modlím za amnéziu, lietali z mojej nevďačnej papule a narážali do jeho starostlivosti v takej intenzite, že dostal slabý infarkt. Keď som zatváral dvere, ležal na zemi a triasol sa. Ani som nevidel ako ho nakladali do sanitky, ale vždy som si to predstavoval, prvýkrát plakal, okolo vyvieralo červené jazero od prestrihnutých pupočných šnúr a na povrazoch viseli končatiny otcovskej lásky.
Pripravte kríže. Pribíjajú sa nevďačné deti.
Posledná stolička
Predal som byt a bežal som. Rýchlejšie ako vernosť v bordeloch, okolo všetkých a všetkého, čo som trhal zo svojho tela, vychádzal som z ľudí a obliekal sa do samovraždy, až som dobehol do šedého činžiaku na okraji mesta, kde nedočiahne ani modrá obloha a zatúlaní turisti fotografujú mŕtvoly. Prenajal som si malý byt, iba na dva mesiace, natoľko som podcenil svoju zbabelosť. Niekedy počujem údery na dvere a slová, úplne vzdialené atmosfére tohto bytu, asi domovníčka ohľadom nájomného, ale ostávam pokojný, koniec koncov, mŕtvi nájom neplatia.
Nakúpil som si zásoby a zamuroval som dvere i okná. Už sem nič nevstúpi. Iba dážď, ten jediný mi na konci môže zaspievať. Presne ako teraz, keď stojím na stoličke a pod sebou vidím svoju budúcnosť, dávam si tak tridsaťdva sekúnd. Zvláštne, odkedy som prišiel do tohto bytu, stál som na nej každý deň, s povrazom okolo krku a neochotnými špičkami. Ale dnes tu stojím naposledy. Sľúbil som to dažďu, aj stoličke. To ona ma povzbudzovala, aby som skočil, aby som nebol sráč, iba telo bolo proti, vnútro sa dávno rozhodlo. Ja a stolička. Moja posledná stolička. Čo s ňou bude, keď odídem? Kto iný sa z nej bude pozerať na podlahu so slučkou na krku? Komu bude štekliť nohy, keď moje budú visieť nad zemou? Kto po mne vstúpi do tohto bytu a zamuruje dvere pred nehou? Kto sa odváži všetko opustiť? Kto skočí a kto vzlietne?
Ty?
Prudko som uvoľnil slučku a vytiahol si z nej hlavu. Zoskočil som zo stoličky a dotiahol stôl. Postavil som sa naň a slučku som ešte viac roztiahol. Zodvihol som stoličku a operadlom som ju vsunul do slučky. Nevzpiera sa. Pevne som zatiahol uzol a zišiel som na podlahu. Počujem, ako kričí, ako túži po čerstvom vzduchu, ako sa pred ňou rozlieva fabrika, kde ju vystrúhali a nalakovali, vidí prvý zadok, ktorý ju poctil pôžitkom ľudského kontaktu, som tam aj ja a moje chodidlá, ktoré jej poskytli rozkoš úplne iného charakteru, jemne bizarného, ale nikdy do takej miery, aby sa považovala za úchylný druh nábytku, akým je napríklad garniža. A teraz visí na povraze, dokvapká skôr ako ja, ak toto nie je irónia, tak ostanem nažive.
Nechal som jej pár minút, pre úplnú absenciu vzduchu a pre istotu. Keď prestala triasť všetkými štyrmi nohami, položil som ju na podlahu. Nie klasicky, ale operadlom na zem, akoby ležala. Už nikdy nebude slúžiť verejnosti, nikto ju nebude zaťažovať ťarchou svojich zverstiev a perverzností. Doslúžila a odišla. Ako to vedia iba stoličky, na ktorých už nebude nikto sedieť. Ani visieť.
Vyzliekol som sa. Úplne donaha a z oblečenia som vytvoril malú kôpku svojej bývalej civilizovanosti. Neviem, prečo som to urobil, asi som mal chuť odletieť čistý. Postavil som sa na stôl a chvíľu som počúval dážď. Spieva krásne. Teraz prestáva mať zmysel, bytie je dokonané, už nie je čas premýšľať, neexistujú oblohy, ktoré by ma okúzlili, nie je R., ktorá by ma očistila, nie je nič, iba dážď, odídem po kvapkách ako najznámejší anonym, mokrý, inak to celé nemá zmysel.
Slučku som si rýchlo pretiahol cez hlavu a kdesi v polovici tejto rutinnej činnosti som začul úder na dvere. Stuhol som, aj stolička ležiaca na podlahe na chvíľu vybehla zo štvornohého očistca a zarazila sa zvláštnemu zvuku v tomto izolovanom svete. Ďalší úder a slová, všetko prší, kdesi aj moje meno a zimomriavky na krku, v záplave toho všetkého som zrazu stratený a nepodstatný, zbytočný, tak o koho iného tu ide, ak nie o mňa? Doriti, nechajte ma konečne v pokoji umrieť!
„Pán Taranis? Polícia! Otvorte dvere! V opačnom prípade budeme nútení ich vyraziť!“
Odcudzené a rozžuvané zvuky, ktoré môj sluch pred pár mesiacmi vyradil z jedálneho lístka, začínam pomaličky rozpoznávať, aj keď v podaní chrapľavého barytónu to je o niečo zložitejšie. Opäť úder na dvere a krik, hlasy, za bielymi stenami, ktorými som zviazal svoju nespútanosť, teraz ležiacu vo výkaloch a pošliapanú strachom, ktorý naráža do mojich vnútorností a zviera môj pokoj. Asi budem zvracať obavy z prežitia!
V roztrasených rukách sa mi všetko sype na podlahu, už nie je čas na spomienky, musím ich darovať hlave iného stroskotanca. Nakŕmim povraz svojím ubúdajúcim dychom. Údery sú čoraz hlasnejšie, aj krik a všetko okolo mňa vrieska, steny sa točia, stolička sa pomočila a špičky mojich nôh magicky vzlietli.
Posledná izba, očistec alebo tanečný parket?
Nebolo to také drsné, ako som očakával. Predpokladám, že aj tak morbídna a tvrdohlavá bytosť, akou povraz nekompromisne je, dokáže po dlhšej dobe nasiaknuť empatiou, ktorú mi preukazuje absenciou bolesti. Iba to zvláštne šteklí, keď sa ponára do môjho krku. Veci okolo mňa sú rozplynuté v náznakoch, ešte aj podlaha sa rozteká ako drevený moč. Všade je ticho, žiadne údery, krik, nič, ohluchol som pred okolitým svetom, iba rozmazané ticho a zbor dažďových kvapiek, ktorý zvláštne spomaľuje. Necítim končeky svojich prstov na nohách, už sa prestali klepať ako naivné šproty a vzhľadom na vypočítavosť ich povahy, posunuli túto spočiatku pesimistickú správu do zvyšných častí tela, výsledkom čoho bolo úplné ochabnutie. Akoby sa moje telo stalo cudzím bytom a kdesi na ratanovom kresle sedí moja triezva myseľ. Zamknutý vo vlastnom tele som sa hojdal na povraze ako mŕtvy tanečník bez topánok.
Veci okolo mňa sa vzápätí naplnili svojimi pôvodnými tvarmi a farbami. Z imaginárnych dverí v stene vybehla R. v bielych svadobných šatách, celá vysmiata a bosá vo svojej nepravidelnosti. Vlnila sa okolo mňa ako víla a závojom šteklila moju tvár. Potom sa ku mne pritisla, chytila ma za ochabnuté ruky a začala so mnou tancovať, zatiaľ čo som sa hojdal na povraze. Nikdy predtým sme spolu netancovali, ale bolo to nádherné. Kroky ovládala dokonale. Nemal by som to spomínať, keďže sa tým okrádam o svoju mužnosť, ale viedla ma ona. Tak to už býva, živý vedie mŕtveho. Ku koncu sa parket zaplnil žltým sladkým plynom, podobným hmle v opustených mestách. Tancovali sme hodiny, dni, možno aj celé jesene, až do úplnej impotencie mojej ľudskosti. R. ma držala v náručí ako obeseného milenca, smiala sa v plači a potom sa rozplynula. Ako to vedia iba víly s jazerným pôvodom. Ostal som tam sám vo svojej smrti a dával si posledných päť sekúnd.
Jedna. Odpusťte, všetko to robím iba pre vás. Dva. Vidím čarovný les a chudé brezy. Tri. Uprostred je stará jabloň. Štyri. Na jej najväčšej ruke je uviazaný povraz a na ňom moje obesené telo. Päť. Prestalo pršať a nastalo posledné ticho. Zbohom.
Hojdačky a povrazy umierajú bez svojich konárov.
Šťastný koniec?
Do môjho rozmazaného pokoja okradnutého o vzduch prenikol silný buchot
a blížiace sa kroky. Zamurované dvere prerazili akési dlane. Cítim ich na svojom tele ako yperitové pery. A hlasy. Ťahajú ma z lesa späť do bytu. Vytínajú môj strom a vešajú ma na obyčajný strop. Do mojich úst sa nahrnul čerstvý vzduch a ja som zavrel oči do otvorenia. Ktosi mi zložil povraz z krku a neustále opakoval, že to bude dobré. Bude? Fackajú ma ako plačúceho klauna a ja naťahujem ruku za príliš vzdialenou slučkou. Prebral som sa do klinického života. Tváre okolo mňa sa kolíšu ako ožraté more, je tam R. v bielych šatách a na nohách má tanečné topánky. Je tam moja nevlastná matka a otec na vozíku, aj moji priatelia s pokročilou rakovinou spomienok. Je tam aj moja mŕtva matka, usmieva sa, ako každá matka, ku ktorej prišívajú stratené deti. Je tam aj Lena zo strednej, aj plešatí susedia. Sú tam všetci, ktorých som mal rád. Tancujú okolo mňa a lietajúce vlákna ich šiat ma šteklia na tvári. Tiež som chcel vstať a zatancovať si, ale naložili ma na nosidlá a vyniesli z bytu. Kričím, ale onemel som. Výťah je už opravený a vzápätí sme na ulici. Všetko okolo je biele ako steny môjho posledného bytu, z toľkej čistoty ma rozboleli oči, ale nemám viečka. Prudko prší. Všetci milovaní sa držia sa za ruky a v rytme valčíka tancujú okolo môjho tela ako vrcholná scéna jemne morbídneho muzikálu z prostredia mladistvých samovrahov. Kvapky dopadajú na moju tvár a umierajú ako voda. Necítim ich. Nechladia, nehrejú, nehovoria. Dážď stratil svoj zmysel. Vyschol som.
Ako ten obesený tanečník na mŕtvom parkete.
