Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(0)
V to jedno ráno, keď som vstal, oprel som sa tvárou o stenu. Ten pocit vo mne plakať neprestal, že nesmiem si Ťa zobrať za ženu. V tej túžbe lásky utrápenej, periem si srdce do krvava. Teraz keď viac je zrazu menej, beznádej vo mne neprestáva. Nadarmo hľadím oknom do ulice, kde vietor s lístim besnie. Myšlienky, divé pobehlice, vravia mi stále: už nie. Odpoveď hľadám na dne duše. Vysvetli mi to moja milá. Položil som ťa na vankúše, ty si len perie rozvírila. Ľúbil som veľmi celým srdcom, kým neprišla záverečná. Darmo bych chodil za mudrcom, kde skončila láska večná. Štípu ma oči, farbou do červena, nieto už viac sĺz kvôli Tebe. Nebudeš nikdy moja žena,
stretneme sa až po pohrebe.
