Vo výťahu stlačil osmičku. Krátke zavytie elektromotora a kabína sa trhnutím pohla smerom nahor. Koľkýkrát už cestoval týmto výťahom? Zdalo sa mu, akoby sa všetky tie cesty sem zliali do jedného monotónneho celku. Dnešok bol čímsi iný. Dnes tu prišiel posledný krát.
Jedno krátke a hneď po ňom dlhé zazvonenie. Vždy tak zvonil. Zvonček ako keby zvolal v jeho mene:"Tu sóóóóóm..." Za dverami bolo počuť blížiace sa kroky. Spoznal by jej chôdzu aj po rokoch. Kráčala neuveriteľne ľahko a dôstojne. Otvorili sa dvere a odkryli zvodnú postavu mladej ženy. Bola to Saša. Vyzerala tak príťažlivo. "Ahoj Boris! Miláčik, netušila som, že dnes prídeš. Ale aj tak sa veľmi teším. Poď ďalej!" Slová potvrdzovali reč jej tela. Chcela ho pobozkať. Zastavil ju rukou na hrudi."Nezdržím sa. Prišiel som sa iba rozlúčiť." Povedal to neutrálne, bez akýchkoľvek emócii. Saša sa zarazila a prekvapene na neho uprela svoj pohľad. Mala nádherné zelenkavo modré oči. "Rozlúčiť? Kam cestuješ? Stalo sa niečo?" V jej slovách bolo cítiť úprimnú starosť.
Stáli tam oproti sebe pri otvorených dverách. Dva svety oddelené priestorom dverí. Ten jej, plný snov, elánu a hrejivej vitality, a ten jeho, postupne chladnúci a meniaci sa na kameň.
"Saša, nikam necestujem. Chcem sa s tebou rozísť." Pozrel sa na ňu a zovrel tuhšie pery, chcel aby to vyzeralo presvedčivo. Zarazene na neho pozerala a jej nádherné oči sa začali pomaly zapĺňať slzami. "Boris, však to nemyslíš vážne?!" Trasľavým hlasom sa pokúšala odohnať zlú chmáru. Možno ešte v kútiku srdca dúfala, že je to nejaký zlý žart. "Nemám ti k tomu čo viac povedať." Borisov studený pohľad vyvrátil aj najmenšie pochybnosti. V tú chvíľu to pochopila a viac sa už nezmohla ani na slovo. Oprela sa rukou o dvere. Z úst sa jej vydral tlmený vzlyk a bezmocne sa rozplakala. Hľadel na ňu a veľmi túžil poslednýkrát si ju pritúliť. Vo svojom vnútri cítil najväčšiu bolesť, akú kedy v živote zažil. Bol skalopevne presvedčený, že za daných okolností koná tu najsprávnejšiu vec. Otočil sa k výťahu a odchádzajúc s pohľadom do zeme polohlasne zvolal:"Zbohom Saša. Prajem Ti aby si bola šťastná! Aj bezo mňa...".
Nastúpil do výťahu a stlačil prízemie. Cestou dole sa mu opäť začali dotieravo vkrádať myšlienky nad poslednými výsledkami vyšetrení, ktoré ešte minulý týždeň absolvoval na onkológii. Zatvoril na chvíľu oči. "Ach Bože! Preč práve ja!?"
