Od začiatku plánovania cesty som si chcel požičať ceste Tchaj-wanom skúter. Mám však skúsenosti, aké sú tieto ázijské národy striktné na pravidlá. Už sa mi predtým v Kórei stalo, že mi nepožičali motorku, lebo som nemal potrebné papiere. Našiel som teda na internete jednu požičovňu v meste Hualien a emailom som si s nimi vydiskutoval, aké doklady budú potrebovať. Preto som si ešte doma vybavil medzinárodný vodičský preukaz. Keď som prišiel do tejto požičovne, sedela tam staršia pani. Keď ma videla, ako sa blížim, už zďaleka na mňa kričala: Taiwanese license! Taiwanese license! Myslím, že to boli jediné slová, ktoré po anglicky poznala, pretože tento výkrik bola univerzálna odpoveď na každý môj pokus o argument. Zdalo sa, že sa mi moje plány so skútrom rozplývajú. Už som bol na odchode, no ešte som sa vrátil, napojil som mobil na roamingové dáta a ukázal som jej ten email, ktorý mal v hlavičke štyri čínske znaky. Ukázala prstom vedľa. Tam bol iný krám, kde sedel ten mladý chalan, s ktorým som si písal a veľmi rýchlo sme sa dohodli.
V rámci celého procesu mi dal do ruky doklad, ktorý však bol preložený dosť zle. Napríklad namiesto slova motorka bol všade použitý výraz locomotive. Takže právne som si vlastne prenajal rušeň.
Nasledovalo vysvetlenie niektorých špecifík tchajwanských dopravných predpisov. Napríklad divná modrá dopravná značka pred križovatkou: znamená, že motorka nesmie odbočiť priamo doľava, ale najprv musí ísť doprava, tam sa otočiť do protismeru, znova druhýkrát na tej istej križovatke počkať na zelenú a až potom prejsť križovatku rovno.
Tiež ma upozornil na dopravné kamery na križovatkách. Žiaľ, na jednu som si nedal pozor a po mesiaci mi prišiel z požičovne email s pokutou. Jeho text bol napísaný vo veľmi čínskom duchu tak, aby mi túto zlú správu oznámil čo najcitlivejšie, aby som nestratil tvár. Základné body z oznámenia o pokute v čínštine mi preložil. Nuž, dostal som pekný email a svoju dovolenkovú fotografiu z Tchaj-wanu. Za tých 28 eur to stálo.
Na cestu som si zobral iba pár vecí potrebných na niekoľko dní, kufor som si nechal v požičovni. Celý čas bude ležať v rohu otvorenej garáže, takmer na ulici. Ale nemal som oň žiadny strach, na Tchaj-wane je kriminalita neznámy pojem. Iným dôkazom toho je, že prilby sú len tak prevesené na zaparkovaných skútroch. Svoju som nechával tiež tak.
Jazdiť na Tchaj-wane na skútri je radosť takmer bez stresu. Na všetkých hlavných ťahoch, ale aj na hlavných uliciach miest sú dva-tri metre široké pásy vyhradené iba motorkám. Pred semaformi je v čakacom páse vpredu pred autami sekcia pre skútre, ktoré majú lepšie zrýchlenie a takto ľahko predbehnú zápchu. Ale hlavne sú Tchajwanci aj za volantom, tak ako všade inde, veľmi ohľaduplní.
Idem si na motorke popod nádherné strmé zubaté hory, po ľavej ruke rozbúrený modrý Pacifik, keď tu pri ceste vidím akýsi pestrofarebný trh. Ukázalo sa, že to je náboženské zhromaždenie. V jednom stánku posedávala pri stolíku skupina ľudí a pozvali ma na čaj. Jedna pani komunikovala, ostatní sa zmohli len na múdre prikyvovanie. je to budhistická púdža trvajúca 12 dní. Pani trikrát hrdo zdôraznila: we are aborigens! My sme domorodci! Boli to členovia národa Amis. Svet pokladá Tchajwan za čínsky ostrov, ale pravda je taká, že Číňania sa sem začali sťahovať až dakedy v 17. storočí. A tieto domorodé národy sú bližší príbuzní skôr Polynézanom, než Číňanom.
Ďalším fascinujúcim výletom na hornatom východe ostrova je tiesňava Taroko. Na samom počiatku jej vzniku boli koraly v mori, z ktorých sa časom stal vápenec, z neho stlačením geologickými procesmi mramor a ten z mora vytlačili tlaky kontinentov. Z tohto mramoru rieka vyrezala tiesňavy dlhé desiatky kilometrov, s kolmými stenami vysokými aj kilometer a šírkou miestami iba pár metrov. Na začiatku cesty kaňonom je parkovisko, kde správa národného parku zdarma požičiava návštevníkom prilby. Nuž, asi to má zmysel, na ceste som videl evidentne čerstvo padnuté kamene na asfalte. Príroda sa tam s nimi nemazná: jeden populárny chodník bol uzatvorený kvôli gigantickému zosuvu pôdy z minulého novembra, nejaké mosty spláchol tajfún, jeden dokonca ani neopravovali, ale pre istotu postavili druhý o päť metrov nižšie, ani nehovoriac o častých zemetraseniach.
Ubytoval som sa na priváte v dome na konci nádherného údolia. Záhrada im prechádza do džungle, jej exotické zvuky a škreky bolo počuť od rána do noci. Pani domáca je mimochodom tiež domorodec, v tomto prípade z kmeňa Hakka. K raňajkám nám púšťala ich ľudové piesne.
A hostitelia mali ako domáce zviera v obývačke – káčera. Volajú ho Bao Zi. Je naozaj prítulný, hoci prejavom jeho náklonnosti je láskyplné zobanie. A keď prišlo veľa hostí na raňajky, viditeľne ožil spoločenským nadšením, motal sa ľuďom popod nohy a spokojne kvákal.
Napadli ma nejaké zlé vtípky, akože či sa táti kačka v istej fáze svojej kariéry nestane pekinskou a podobne, ale zahryzol som si do jazyka. A oplatilo sa, lebo ma pani domáca pozvala na večeru. Prišlo veľa ľudí, jedlo bolo skvelé, každý doniesol nejakú špecialitu. Ale potom sa z toho vykľulo budhistické náboženské zhromaždenie. Jedna pani sa ma neveľmi zrozumiteľne pokúšala obrátiť na vieru. Nejako so cťou sa mi podarilo odtiaľ vypariť.
A aj Bao Zi to tentokrát prežil.
