Albánske hranice pri Skadarskom jazere som prekročil v jedno krásne jesenné popoludnie. Mojim prvým cieľom bolo údolie Thethi uprostred hôr zvaných Prekliatie. Navigácia mi ukazovala nezmyselne neskorý čas dojazdu. Keď som odbočil z diaľnice smerom k dych berúco krásnym horám ožiareným zapadajúcim slnkom, vozovka bola síce úzka, ale pokrytá kvalitným asfaltom a chránená novými zvodidlami. Eurofondy zanechávajú svoju stopu aj v Albánsku. Cesta viedla z takmer nulovej nadmorskej výšky až do sedla v 1700 metroch nad morom, kde však asfalt, zvodidlá aj civilizácia zmizli a zostala len poľná cesta. Na posledných pätnásť kilometrov som potreboval hodinu a pol. Do Thethi som dorazil 30 minút po termíne, ktorý ešte dole predpokladala navigácia...
S úľavou som zaparkoval pri prvom osvetlenom dome v doline. V tomto penzióne ma americkou angličtinou a aj s americkou srdečnosťou privítal Džimi. Džimi odtiaľto ušiel ešte za komunizmu tak, že preliezol cez tieto nádherné hory do Juhoslávie. Žil v Miami, vraj tam vlastnil diskotéku. Nuž, ktovie, prečo je naspäť. Národnostné stereotypy našepkávajú, že možno musel pred niečím z tej Ameriky ujsť. Džimi tvrdil, že sa vrátil do rodičovského domu na dôchodok. Je o rok mladší ako ja.
Jeho sestra ma celý večer hostila miestnym ovčím syrom a domácim chlebom, Džimi nalieval rakiju. Večera sa podávala z dnes zabitého bravčového. Vysvetlili mi, že trvalo žije v tomto odľahľom údolí len štyridsať rodín, nuž ľudia sú tu na seba odkázaní. Preto zabíjačku robí vždy niekto iný a mäso si medzi sebou rozdelia.
Táto časť Albánska je známa krvnou pomstou, ktorá tu platila ešte pred pár rokmi. Teraz už (údajne!) tieto zvyky neplatia, no flinta sa pre istotu hompáľa na stene pri okne. Ako pamiatka na tento zvyk v Thethi dodnes stojí kulla - veža bez okien so strieľňami na treťom poschodí, kde sa mesiace a roky ukrývali chlapi, ktorým hrozila istá smrť kvôli hriechom ich bratov a otcov.
Na túre údolím som poblúdil. Z jedného z posledných domov vylákal psí brechot babku v čiernom s fertuchou. Na môj srdečný pozdrav odpovedala krikom, v ktorom som rozumel iba slovo „spion! spion!“ a hrozila mi palicou. Radšej som sa otočil na ústup.
Na Balkáne milujem absurdity, ktoré na človeka vyskočia na každom druhom kroku. Jednou z nich je nová štvorprúdová luxusná diaľnica, ktorá pretína celú šírku Albánska krížom cez vysoké hory. Doslova ju vysekali do skaly, popod najvyššie štíty vedie dlhým tunelom. Investovali do nej určite z politických dôvodov - spája totiž Tiranu s Kosovom. Toto je zďaleka tá najlepšia cesta v krajine, aj tie v okolí hlavného mesta sú staré, deravé a navyše preplnené. No tu som na sedemdesiatich kilometroch stretol tak do dvadsať áut. V polovici tejto diaľnice som zišiel po parádnej estakáde k atraktívnej dedinke. Na konci mosta sa náhle asfalt skončil a cesta sa zmenila na úzku deravú šotolinu nevhodnú pre normálne auto. Toto je pravý Balkán: luxus, niekedy až nezmyselný, sa bez výstrahy zmení na totálnu chudobu.
V Tirane som býval v peknom novom hoteli na ulici menom George W. Bush, a nie je to žiadna zastrčená ulička, ale bulvár pred parlamentom. Albánsko vďačí tomuto vo svete neveľmi obľúbenému prezidentovi za svoje členstvo v NATO. V hoteli nepodávali raňajky, tak som sa ráno pani na recepcii opýtal, kde sa tu v okolí dá najesť. Svoju pomoc poňala tak, že ihneď vyskočila, zaviedla ma do pekárne, kúpila mi burek a z vedľajšej kaviarne mi doniesla kávu. Pri raňajkách sme konverzovali lámanou taliančinou aj posunkami, milá dáma mi popísala celú svoju rodinu. Pochopil som, že hotel vlastní jej syn, ktorý je veľmi úspešný. Zdalo sa mi, že v tak dobrom hoteli som bol jediný hosť, dvere do izieb boli dokorán pootvárané. Radšej som teda odohnal myšlienky o prepieraní ktovieako získaných peňazí, ktoré mi našepkávali národnostné stereotypy.
Na riviére som zastavil stopárovi. Bradatá hlava nakukla do okienka: "Ahój! Hele, kam jedéš?" Nastúpil so slovami, že aký je šťastný, že sa môže po dlhom čase na cestách porozprávať v rodnej reči. Vtom zbystril sluch, čo mi to hrá. "Nohavica! Ty vole, ty mi to dáváš na férovku! Já jsem z Ostravy!“ A vyrapotal na mňa kopec bláznivých zážitkov, napríklad ako ho nechceli pustiť na hranici do Kosova, lebo mal pri sebe len občianku, tak ten hraničný prechod proste obišiel cez les.
Gjirocaster je mesto na strmom kopci s tak úzkymi a krivoľakými uličkami, že keď som do nich vošiel, tak chlapík sediaci pri stolíku v kaviarni bol odo mňa pol metra, takže ma dokázal cez otvorené okno auta prehovoriť, aby som sa ubytoval v jeho penzióne. Po večeri som vyrazil na prehliadku mesta, no v tej chvíli nastal jeden z častých výpadkov prúdu a ulice sa ponorili do úplnej tmy. Ísť obzerať pamätihodnosti mesta s čelovkou na hlave sa mi zdalo už príliš absurdné aj na pomery Balkánu, tak som to odložil na ráno a zapálil som si cigaru.
