V Mandalay si najímam na prehliadku atrakcií mesta taxík. Večer po exkurzii sa s taxikárom dohodnem, že ma na druhý deň povodí aj po atrakciách v okolí mesta. Ráno ma čaká pred hotelom a už zďaleka mi máva 5000-kyatovou bankovkou, ktorú som mu dal včera pri platení omylom naviac. Pri výmene peňazí mi totiž v banke dali úplne nový balík bankoviek a niektoré boli ešte zlepené. Pointa je, že na začiatku som s nim hodnú chvíľu zjednával cenu, a podarilo sa mi ju zraziť presne o týchto 5000 kyatov. Toľko k statočnosti barmského obyvateľstva.
Barma vždy mala zvláštnu schopnosť sťahovať svoje hlavné mestá. V okolí Mandalayu sú hneď tri, nevraviac o tom, že aj samotný Mandalay bol tiež chvíľu hlavným mestom. Každé z týchto miest je však iné: pokojný Sagaing na kopcoch nad riekou Ayeyarwady, plný pagod, chrámov a mníchov, Inwa na riečnom ostrove, kde zostali iba chrámy a medzi nimi na miestach, kde kedysi boli ulice, dnes roľníci obrábajú svoje ryžové polia, a Amrapura pri jazere, cez ktoré vedie dlhý a pri západe slnka veľmi fotogenický teakový most. Koniec-koncov, ostatné sťahovanie hlavného mesta Barmy z Rangúnu (Yangonu) do novopostaveného mesta v džungli uprostred krajiny prebehlo len nedávno, v roku 2005. Rozprával som sa o tom s jednou turistickou sprievodkyňou, a tá si za nič na svete nevedela spomenúť na meno nového hlavného mesta svojej krajiny. Nuž, volá sa Naypyidaw.
Večer si robím pred mojim relatívne luxusným hotelom v Mandalayi relaxačnú hodinku a zapaľujem si v bambusovom kresle cigaru. Pozorný hotelový portýr mi ihneď prináša popolník a úslužne vystriekava okolie osviežovačom vzduchu. Na druhej strane ulice predo mnou sa v tej chvíli na múrikoch a vo svojich stánkoch ukladajú k spánku predavači z vidieka. Ku niektorým z nich sa pritlačia túlaví psi, no ľudia ich neodháňajú, je to vzájomne výhodné, pretože sa v noci podelia o teplo. Z ľavej strany hučí hlasné falošné karaoke z baru, z pravej nejaké náboženské modlitebné spevy. Tmavou ulicou sem tam prefrčí lacný skúter čínskej výroby, ktorý si na cestu svieti iba zapálenou cigaretou v ústach vodiča. Ázijská idylka.
Barmská vojenská diktatúra zmenila v roku 1970 ľavostrannú dopravu na pravostrannú, pravdepodobne v snahe dištancovať sa od britskej koloniálnej minulosti. Väčšina áut sú však ojazdené Toyoty dovezené z Japonska, preto majú volant na opačnej strane vpravo a vodiči toho veľa pri predchádzaní nevidia. Už tak divokú dopravu to robí ešte vzrušujúcejšou, pretože vodiči sa neustále snažia predbiehať pomalé nákladné autá. Dokonca, keď si kamión v serpentíne nadbieha ostrú zákrutu, autá aj motorky sa ho šikovne snažia predbehnúť po vnútornej strane zákruty. Na ceste však nevládne žiadna nervozita, naopak – pomalé autá blikaním a trúbením pomáhajú rýchlym, a následne si mávajú a ďakujú.
Jednu z dlhých ciest absolvujem taxíkom, ktorého šofér má na páčke pod volantom zavesené vrecúško s betelovými sústami, ktoré neustále prežúva. Také sústo obsahuje okrem betelového listu aj istý druh orechu a dokonca vápno, balia a predávajú ich na každom rohu. Jeho žuvanie stimuluje tvorbu slín, ktoré farbí do tmavočervena, a tie sa potom vypľúvajú na zem s hlasným čľupnutím. Toto je zdroj tých všadeprítomných krvavých fľakov po uliciach. Okrem toho intenzívne žuvanie po čase sfarbí zuby do červena či dokonca do čierna, čo niektorí domorodci pokladajú za znak mužnosti. Šofér taxíka má na druhej páčke pod volantom iné igelitové vrecúško, ktoré počas celej cesty postupne napĺňa slinami pôvabnej karmínovej farby.
O dosť príjemnejší spôsob transportu volím pre cestu z Mandalay do Baganu – celodennú plavbu parníčkom po prúde širokej kalnej rieky Ayeyarwady (Iravádí). Rieka je dôležitá barmská dopravná tepna, takže to na nej dosť žije – množstvo osobných aj nákladných lodí pochybnej kvality, rybári, na brehoch drevené dedinky, pagody, ľudia zďaleka radostne mávajú na pozdrav. Mohutná rieka má veľa plytčín, takže loď kľučkuje od jedného brehu k druhému. Na rizikových miestach pomocníci kapitána sediaci na prove lode pre istotu dlhou tyčou skúmajú hĺbku.
Bagan je pokus o niečo ako postaviť väčšinu európskych chrámov vedľa seba. Baganské chrámy boli postavené v krátkom vyše 200-ročnom období zhruba pred tisíc rokmi. Barma dokáže človeka unaviť všadeprítomnými pagodami a Budhami, ale Bagan napriek tomu fascinuje úplne každého. Na malej ploche je okolo 3000 chrámov, od obrovských po také, čo majú výšku meter či dva. Premiestňujem sa na ťažkom čínskom bicykli, čo je niekedy v piesku na poliach medzi pagodami celkom náročné.
Takže, na záver štyroch článkov o Barme, aký je základný pocit z návštevy tejto krajiny? Je to určite jedna z najpozitívnejších krajín na svete. Ľudia sú usmievaví, v podstate každý, s ktorým človek nadviaže očný kontakt, sa usmeje, pozdraví, prehodí pár slov, ľudia na poli na vidieku aj robotníci vo výkope v centre metropoly zďaleka kričia pozdravy. Myslím, že túto pozitívnu náladu Barmčanov cítiť aj z fotografií, ktoré sprevádzajú tento a predošlé blogy. Na každý problém sa hneď ochotne snažia nájsť riešenie, a vždy ho rýchlo a efektívne nájdu. Hoci literatúra hovorí, že krajina je veľmi chudobná, myslím, že v roku 2015 to už celkom nie je pravda. Nie sú tam takmer žobráci, veľa ľudí má smartfóny, motorky, každý pracuje a prácou sa, zdá sa, aj uživí, nie je vidieť extrémy, ako napríklad v Indii či Afrike. Pred pár rokmi sa uvoľnila prísna vojenská diktatúra, a Barma profituje z otvorenia sa svetu, hlavne Číne a Japonsku, padajú monopoly a veci sú dostupnejšie. Nie je to krajina (aspoň tam, kde som bol ja) na užívanie si nejakej divej prírody, najdivokejšie zviera bola jašterička v hotelovej kúpeľni. Aj na trekoch v horách alebo na jazere Inle boli zďaleka najväčšou atrakciou ľudia a ich kultúra. Návštevu Barmy vrelo doporučujem.
Predošlé články:
