Ak som niečo od svojej prvej návštevy Ruska očakával, tak to boli skôr neochotní predavači a nevrlí obyvatelia. Preto som bol veľmi prekvapený veľmi príjemnou uvoľnenou atmosférou Petrohradu umocnenou krásnym jesenným počasím s čistým severským vzduchom. Pouliční hudobníci lemovali Nevský prospekt, metaloví amatéri si urobili koncert pred Zimlým palácom, svatobčania sa fotografovali pred sochou Petra Veľkého. Večer sa na brehu Nevy pri Palácovom moste organizovala improvizovaná salsa párty so stovkou tancujúcich párov.
Náš hotel, ktorý bol súčasťou normálnej bytovky, sa nachádzal niekde na týchmiestach, kde sa kedysi potuloval Raskoľnikov. Cez plechové zelené dvere sa vchádzalo do smradľavej popísanej chodby, hotel na vrchných dvoch poschodiach delilo na schodisku od bytov pletivo a kovové vráta. Za nimi však už kontrastoval iný svet – koberce, tlmené svetlá a príjemné izby. Recepcia a raňajková miestnosť sa nachádzala v suteréne, kde ťažké brokátové závesy zakrývali plesnivé steny. Každých dvanásť hodín sa tam striedali dve nevrlé dežurné.
V sovietskom Rusku zabili v gulagoch vyše milióna ľudí a ďalším desiatkam miliónov zničili život. No Rusi to nielenže neoľutovali a s touto minulosťou sa nevysporiadali. Oni sú na to ako na súčasť svojej histórie asi aj hrdí. Dokonca až tak, že v Petrohrade predávajú turistom väzenské čapice ako suvenír! Ale to je iba jeden aspekt nepochopiteľnej širokej ruskej duše.
Vybrali sme sa na výlet do Veľkého Novgorodu. Tam sme išli vlakom, čo sa ukázalo ako veľmi sympatický zážitok. Do vagóna sme nastúpili na príjemnom Moskovskom nádraží. Takisto vlak bol skvelý, ešte voňal novotou. Cestou zriadenec predával cestujúcim čaj a kávu a s každým prehodil pár milých slov.
Ale za oknom už ubiehalo to pravé Rusko. Hranica mesta Petrohrad ostro oddeľuje relatívne európsky svet od toho, čo pokračuje odtiaľto cez desať časových pásiem až na Čukotku. Močiare striedali brezové hájiky a upadajúce dediny s rozpadávajúcimi sa drevenými chalupami. Možno to bolo aj mrholivým počasím, ale už po sto kilometroch mi pri pohľade na tie depresívne osady a úpadok napádalo jediné slovo: Vodka.
Cesta autobusom naspäť do Petrohradu svojim sovietskym štýlom ostro kontrastovala s tou príjemnou cestou vlakom sem. Najprv si treba v pokladni kúpiť lístok, podmienkou je predloženie pasov, z ktorých pokladník dôkladne do ktovieakých počítačových databáz nahlásil všetky údaje včítane čísla ruského víza. Po nástupe do autobusu prišiel inšpektor, ktorý ešte raz skontroloval všetky lístky, aby sme náhodou neviezli čiernych pasažierov. Autobus sa však pristavil už desať metrov za výjazdom zo stanice, kde šofér nabral sedem cestujúcich a skasíroval ich do svojho vrecka. Vzápätí vytlačil z cesty takmer až na chodník Daewoo Tico, lebo nadobudol dojem, že mu to vozítko zavadzia. Celú cestu sa systémom brzda-plyn hral na Ayrtona Sennu a na štvorprúdovkách prudko menil pruhy. Hanča trochu kašľala, šofér ju zakaždým prebodol pohľadom do spätného zrkadla.
V polovici cesty sme sa zastavili na parkovisku plnom mlák. Vošiel som tam do bufetu kúpiť kolu. Znudená predavačka mi mala vydať tridsať rubľov.
„Nemám. Niečo si vyber“, ukáže očami na zaprášené police za sebou.
„Chcem len kolu“, hovorím.
Na pulte pristál balíček. „Vezmi sucháriky! A što vam?“, okamžite pozrie na kamionistu v rade za mnou, ja som pre ňu práve prestal existovať.
Nastúpil som do autobusu a ten sa hneď pohol. Zo zadných radov sa ozývali protesty, že niekto chýba. Šofér si ich nevšímal. Po zablatenom parkovisku sa snažila utekať staršia dáma v topánkach s podpätkami. Vodič ju neochotne počkal až pri výjazde z odpočívadla na diaľnicu.
Nad predným oknom autobusu sa mu hompáľala veľká červená zástavka s Leninom a päťcípou hviezdou a s nápisom NAJLEPŠÍ PRACOVNÍK PODNIKU.
Pred Petrohradom som si všimol niečo, čo opäť dokumentuje neuveriteľnú veľkosť a prázdnotu Ruska. Pred križovatkou tam svietila smerová tabuľa s nápisom MURMANSK 1336 km. To je ako keby bola za Bratislavou smerovka na Barcelonu, pričom na tej ceste by už nebolo nič iné, čo by stálo za zmienku.
