V jeruzalemskom starom meste ma oslovil už asi stopäťdesiaty Arab s nejakou neodmietnuteľnou ponukou. Nemal som práve náladu, pretože sme práve kdesi stratili nášho kamaráta, tak som použil starý trik a odpovedal som mu po slovensky: „Nič si od teba nekúpim, priateľu, pretože teraz hľadám PETRA.“ Hoci som hovoril nejakým divným jazykom, Arab ma napriek tomu ako potenciálneho klienta pozorne počúval a zareagoval: „Petra? Hotel Petra? Ten je neďaleko!“
Raňajky zvyknú byť na Blízkom východe bohaté - omeleta, kopec zeleniny, syr, humus, pomazánky. Kamarát Dušan si však jeden deň vymyslel, že na raňajky chce iba rožtek a teplé mliečko. Keď vyslovil takúto objednávku v bufete vedľa hotela, predavač tomu nechcel veriť a ešte sa dva razy uistil, či to mlieko má byť naozaj teplé. Potom sa ma ticho spýtal, na akej diéte je ten náš priateľ.
Po prekročení rieky Jordán a vstupe na okupované Golanské výšiny by sa mal návštevník cítiť veľmi bezpečne, pretože ho bdelo stráži armáda. Cestou sme totiž videli v poli pri ceste cvičiť jednotku vojakov s asi ôsmimi tankami, a ak sa človek pozorne pozrel po okolitých kopcoch, každú chvíľu spozoroval nejaký ten tank zašitý v okope, s hlavňou zamierenou na východ.
Ďalej na severe Golanských výšin sa začína pohorie Hermon. Vysoko v horách nás prekvapilo celkom rozvinuté lyžiarske stredisko. Trochu exoticky pôsobili vyrovnané rady stoviek lyží v požičovni. Vonku bol totiž desiaty november a 22 stupňov Celzia v dvetisícmetrovej nadmorskej výške. No, snáď sa im tu podarí mať aspoň pár dní v zime sneh. Asfaltku so vstupom na vrchol hory strážili vojaci so samopalmi, takže autom nás hore nepustili a lanovka nepremávala. Ale vypýtali sme si povolenie od manažéra strediska na výstup na vrchol. Nebol proti, upozornil nás však, aby sme si tam hore dali veľký pozor a v žiadnom prípade, ak nám je život milý, neprekročili sýrsku hranicu.
V jeden deň sme prekonali výškový rozdiel tritisíc metrov – ráno sme sa kúpali v Genzaretskom jazere, ktorého nadmorská výška je mínus 200 metrov, poobede sme vyliezli na horu Hermon vysokú 2800 metrov.
Ráno sme sa túlali dôležitým židovským svätým mestom Safed v Galileji. Jeho úzke uličky sú plné ortodoxných Židov. Jeden z nich, evidentne pôvodom Američan, nás volal do synagógy. Potreboval doplniť modliacich sa mužov na potrebný počet, takže bol sklamaný, keď zistil, že nie sme Židia.
Keď sme sa pýtali v Izraeli na cestu, náš prvý pokus bol často v ruštine. Šanca na úspech je vysoká, výzor Rusa sa dá rozoznať ľahko. Ruského recepčného v Beer Sheva v dosť podpriemernom hoteli sme vyrušili pri riešení zložitých diferenciálnych rovníc. Vyzeral ako bývalý člen Akadémie vied.
Večer sme sedeli v najlepšom, no možno podľa toho, ako dlho sme ho hľadali, asi aj v jedinom podniku v meste Beer Sheva. Vedľa nás pri bare si prisadol párik. Pýtam sa: „Otkúda vy?“ „Iz Kavkaza“, znela odpoveď. A vzápätí si objednali naraz desať (!) vodiek a na šup ich do seba obrátili. A bezprostredne na to ďalších osem... Dvaja ľudia osemnásť vodiek, ruská kultúra Izrael obohacuje aj takto.
A do toho nám barmanka vykladala, ako slúžila ešte ako tínedžerka dva roky v armáde, celé dva roky priamo v pásme Gazy.
Pri návšteve Mŕtveho mora sme si našli ubytovanie v prijemnej mládežníckej ubytovni. Večer sme posedeli na terase pri pivku s výhľadom na hviezdy a na svetlá dedín na druhom brehu jazera a v okolitých kopcoch, čo už je v Jordánsku. Pri vedľajšom stole sa konala veľká rodinná oslava. Otec rodiny zrazu odniekiaľ doniesol silný armádny reflektor a začal nim prehľadávať okolitú púšť. Netrvalo dlho a objavil v nej svorku púštnych líšiek.
