Po prehliadke Taškentu, sovietskeho mesta s širokými bulvármi a peknými parkami, som druhý deň ráno ešte pred raňajkami stihol presun o tisíc kilometrov. Ráno som prišiel na vnútroštátny terminál letiska v Taškente – veľkú halu bez funkčnej informačnej tabule a vypnutými obrazovkami pri bránach k lietadlám. Jediným zdrojom informácií bol nezrozumiteľný chrchlavý reproduktor. Chodil som od jedného radu k druhému, ktoré sa tvorili pri bránach, pýtal som sa cestujúcich alebo som zízal na ich palubné vstupenky, až som sa uistil, že toto je môj let do mesta Urgenč. Všetko dobre dopadlo a už o pol desiatej som prosil majiteľa hotela v Chive, či by mi neurobili raňajky. Inak to bol veľmi príjemný hotel s umelecky vyrezávaným dreveným interiérom, ktorý vlastní veľká rodina - neustále sa z jeho útrob vynárali ďalšie a ďalšie sestry.
Chiva je nádherné mesto za hrubými hradbami s minaretmi, medresami a palácmi, no trochu skanzen. Pri bránach do mesta vyžadovali vstupenku. Cudzinci za ňu zaplatili desaťnásobok toho, čo domáci.
Na námestí na rohu pevnosti stojí ako atrakcia pre turistov ťava. Je taká slávna, že o nej píšu v bedekri - volá sa Káťa. Keď som šiel okolo, tak si táto slávna Káťa tak prdla, že ozvena sa niesla námestím. Ako vravím, veľká atrakcia.
Z Chivy do Buchary som sa dostal starým sovietskym vlakom so samovarom na chodbičke. Sedem hodín krížom cez púšť Kyzyl-kum bez klimatizácie, vonku bolo 36 stupňov, vo vlaku ešte viac. Ale ako je zvykom v tejto časti sveta, zo susedného kupé ma pozvali na pjaťďesját gram vódočki. Moji hostitelia ma volali Pjotr-brat. V Uzbekistane sa ma často ľudia - taxikári, sprievodcovia či teraz spolucestujúci - hneď na úvod pýtali na vek. Chceli vedieť, akú veľkú úctu mi majú prejavovať, či som starší. Preto aj to oslovenie.
Keď práve môj hostiteľ nalieval ďalšiu rundu, išla okolo vlaková policajná hliadka. Chvíľu na seba škaredo zazerali - alkohol vo vlaku je zakázaný - no potom bez slova odišli. Neskôr som pochopil dôvod, môj nový priateľ mi hrdo ukázal preukaz - bol to tiež policajt.
Najväčšou atrakciou Buchary je 47 metrov vysoký minaret Kalon z 12. storočia. Prehnali sa okolo neho vojny, Džingizchán, arabské a perzské vpády, no jediný, kto ho za takmer tisícročie poškodil, bolo ruské delostrelectvo v roku 1920.
Mimochodom, tento región má takú históriu, že tu vládol chán, keď prišli ruskí boľševici. Chán pre nich neprejavoval dosť nadšenia, tak to tu rozstrieľali. Neďaleká chánova pevnosť je v troskách dodnes. Následne Rusi založili "nezávislú" Bucharskú ľudovú republiku. Tá sa neskôr "dobrovoľne" pripojila k ZSSR. Rusi nemajú veľkú fantáziu, svoje postupy dobývania okolitých krajín za sto rokov nijako nezmenili.
Nakukol som v Buchare aj do židovskej synagógy. Ihneď sa ma ujal pán, všetko mi poukazoval a vysvetlil, až sa na konci dostal k nástenke, kde bol na fotografiách on sám s Obamom, von der Layenovou a inými osobnosťami. Dal mi vizitku, bol to prezident židovskej obce mesta pán Abram Borisovič Ischakov. No všetci židia v 70. a 80. rokoch využili príležitosť legálne odísť zo ZSSR a odsťahovali do Izraela, skoro nik tam nezostal.
Zašiel som do štyristo rokov starých kúpeľov. Prostredie je fascinujúce, ale odniesol som si modriny z toho, ako po mne masér poskákal.
Vykračujem si po takej menej turistickej časti Buchary a vidím holičstvo. Reku, dám sa ostrihať. V rámci konverzácie sme s holičom debatovali, odkiaľ som. Plagáty a ocenenia na stenách nasvedčovali, že sa považuje za špičku, tak som povedal, že som prišiel za ním až z Európy. Urobil som mu veľmi veľkú radosť, podaroval mi aj pero s instagramovou adresou.
V Samarkande som si chcel kúpiť fľašu piva, aby som dodržal pitný režim. Uzbekistan je moslimská krajina, s alkoholom môže byť sem-tam problém. Oproti slávnemu námestiu Registan je rad večierok, no v žiadnej pivo nemali. Jeden predavač mi však poradil, že mám skúsiť za rohom v reštaurácii. Veľký reproduktor pred ňou naplno na celú ulicu vrieskal ruský pop s textom veľmi typickým pre tento národ - do zblbnutia sa v ňom opakovalo "meždu nami vajna". Do tohto revu som čašníkovi povedal svoju objednávku - adnu butylku (jednu fľašu) piva . Vypýtal si vysokú cenu – približne dva a pol eura. OK, hovorím si, nech si chlapec zarobí. Posadil ma na štokerlík pred ten revúci reproduktor, nadlho odbehol a potom mi doniesol to pivo – ale nie plechovku, ale načapované vo veľkej poldruhalitrovej PET fľaši.
Medzi Bucharou a Samarkandom a potom zo Samarkandu do Taškentu som šiel vysokorýchlostným vlakom. Dvestovkou. Dobré na vyliečenie z podceňovania chudobných stredoázijských národov. Jediná nevýhoda bola, že v takomto vlaku vládla európskejšia atmosféra, tam sa žiadna vódočka nenalievala.
