Dva mesiace pred cestou na Island som zabezpečoval auto z požičovne. Objednal som si cez internet v miestnej firme s pekným názvom Geysir Rent-a-Car terénne auto značky Suzuki, no stránka mi odpovedá: Na vami požadovaný termín je už toto auto rezervované, ale ponúkame vám namiesto neho Ladu Nivu. Nuž čo, sranda musí byť, beriem aj tú.
Po prílete si vyzdvihujem naše auto v požičovni na letisku v Keflavíku. Zriadenec mi hrdo ukazuje novučičkú bielu Nivu, najazdených má presne 16 kilometrov. No hneď dodáva: Nezľaknite sa, ukazovateľ stavu paliva už teraz nefunguje. Nuž čo, budem musieť dať pozor, keďže toto auto má spotrebu 10 litrov na 100 km, k tomu iba 40-litrovú nádrž a na Islande môžu byť čerpacie stanice od seba vzdialené aj stovky kilometrov.
Výbava tohto auta je chudobná - v podstate nemá nič navyše. Pred cestou som si napálil dve cédečká s MP3, aby bolo čo na dlhých neobývaných pustatinách počúvať. Ale hádajte, či toto auto malo rádio s možnosťou prehrávania MP3? ... Zlá odpoveď. Toto auto nemalo vôbec žiadne rádio.
Čo dodať ku kvalite tohto zázraku ruskej techniky? Stierače sa pokazili hneď pri prvom daždi, spiatočka sa dala zaradiť tak na piaty pokus, aj to iba celou silou a dvoma rukami, zámok na dverách sa zasekával. Na druhú stranu k pozitívam treba prirátať, že auto bolo počas celých 9 dní pojazdné, stierače sa dali opraviť pomykaním hrubou silou a spoľahlivo sme prešli aj ťažšie terénne úseky dlhé desiatky kilometrov. Pozitívne som bral aj pach tohto úplne nového auta, pretože vo mne vyvolal nostalgiu – bola to presne tá istá vôňa, ako v žigulíkoch a ladách, ktoré používal môj otec ako služobné autá niekedy v osemdesiatych rokoch.
Zúfalá kvalita dielenského spracovania auta je vec, ktorú ešte ako-tak viem pochopiť. Vyrastal som v komunizme, takto tam fungujú všetky fabriky, a Rusko je veľké, takže nejaký trh nájdu aj na takto spracovaný produkt. Čo však nedokážem pochopiť je to, že auto, ktoré je skonštruované v šesťdesiatych rokoch a začne sa vyrábať v roku 1974, nepodstúpi za štyridsať rokov výroby takmer žiadnu inováciu. Kľučky, interiér, nárazník, všetko je rovnaké, aké to bolo aj v polovici minulého storočia. Niekto – konštruktéri, manažéri, dizajnéri – chodí celý život niekde uprostred matičky Rusi do roboty a desiatky rokov sa nepustí do zásadnejšej inovácie jediného detailu. Pritom vidia zaostalosť svojho produktu, dokonca v posledných dvadsiatich rokoch sú zahraničné autá relatívne bežné aj na ruskom vidieku, takže vidia aj cítia ten rozdiel aj na svojej vlastnej koži. Ešte aj tá československá Škoda 105, aj keď bola konštrukčne zastaralá, prišla každé dva roky s nejakým faceliftom. Lada Niva nič. Ja sám by som vedel napísať aj dve á štvorky návrhov na zásadné ergonomické úpravy našej Nivy. Radiaca páka je príliš vpredu, treba sa k nej predkloniť pri každom radení, pravá noha sa nemá o čo oprieť, po pár dňoch mi to spôsobovalo neskutočné bolesti chrbtice už po hodine jazdy... Neverím, že to v Rusku nik nevidí. Čím to teda je, že na to nereagujú? Úctou k minulosti? Lenivosťou? Odporom k vzorom z prehnitého Západu? Bol by som rád, keby mi to niekto vysvetlil.
K tejto časti článku ma inšpiroval pekný text Petry Procházkovej o tom, prečo to Rusom s autami nejde.
Ale dosť o Rusku, poďme k šialeným farbám a tvarom prírody Islandu.
(Cesta absolvovaná v lete 2010)
