To stačilo, aby som sa nechtiac odovzdal do pazúrov spoľahlivo fungujúcich afrických turistických mechanizmov. Domáca mi našla auto so šoférom, ten cestou vytelefonoval sprievodcu. Sprievodca hneď po nástupe do auta zahlásil naučené: “Ahoj, volám sa Gabriel. Licenciu síce nemám, ale už o mesiac robím skúšky!“.
Ako prvý cieľ mi vybrali kostol Abuna Yemata Guh. Zaparkovali sme pod kolmými bralami. Počas prvej polhodiny sme absolvovali síce strmý, no nenáročný výšlap. Pod prvým ťažším úsekom sme našli sedieť nešťastnú mladú Francúzku. Odmietala ísť ďalej, veľmi sa bojí výšok. Môj sprievodca Gabriel ju chvíľu šikovne spracúval, až ju nakoniec presvedčil, že to dá. Naozaj zaťažkávajúca skúška nás čakala už neďaleko - asi osem metrov vysoký úplne kolmý úsek. K jeho zdolaniu napomáhali šiesti černosi, ktorí na ňom viseli a našepkávali, kde dať ruku a nohu. Niektorí z nich, tak ako mnohí iní kresťania v Etiópii, mali uprostred čela jazvu v tvare kríža. Pod touto stenou sa bolo treba vyzuť, pretože tu sa už vstupuje na posvätnú pôdu. Ale má to aj inú výhodu - naboso sa tiež lepšie lozí po pieskovcových skalách.
Po zdolaní tohto úseku sme sa už dostali do areálu samotného kostola, kde vo výklenkoch v skale odpočívali kosti a lebky mníchov. Jedno telo bolo ešte nerozložené, rebrá trčali zo zbytkov kože. Ale výhľad do údolia mali lebky dychvyrážajúci.
No samotný kostol bol vysekaný v skale ešte vyššie. Dostať sa do neho chce nervy z ocele. K jeho vchodu vedie niekoľko desiatok centimetrov široká rímsa priamo nad dvestometrovým kolmým zrázom. Držať sa pri tom dá iba dierok vo veľkosti prsta v pieskovcovej skale tvoriacej stenu kostola. Po desiatich metroch tohto hororu nás už vítal mních v malých drevených dverách. Kým sme si kostol prezreli, dorazili aj Francúzi. Posledná prišla dokonca aj naša Francúzka, ktorá sa hneď sa hodila na podlahu, tam vzlykala a ronila slzy ako krokodíl, ale dokázala to.
Cesta dole na tom kolmom úseku bola ešte náročnejšia, černosi Francúzku museli pevne držať, proste obe strany, každá svojim spôsobom, si to do sýtosti užili.
Druhým kostolom bol Maryam Korkor. Síce bolo treba vyliezť na vrchol ďalšieho kopca, no táto cesta už nie je tak náročná.
A neďaleko Maryam Korkor bol ďalší kostol, skôr malá kaplnka Daniel Korkor, kde sa jeden mních modlil desiatky rokov, až tým vyšúchal v skale dieru. Cez malé dvierka som sa ledva prepchal, čím som urobil zábavnú šou nemeckej skupine. Najväčšou atrakciou však bola cesta ku kaplnke, opäť rímsa v päťstometrovej kolmej skale s luxusným výhľadom na celú oblasť Tigray, tentokrát však našťastie bezpečne široká.
Ešte dole sa ku môjmu sprievodcovi a mne pripojil miestny obyvateľ, absolvoval s nami celý výlet a na jeho konci som mu musel zaplatiť „za stráženie". To je Afrika - ako „farandži“ (beloch) v pazúroch afrických mechanizmov každému treba platiť: mastné vstupné sa vyberá výlučne od našej rasy, pomáhačom, samozvaným strážcom aj mníchom.
