Celú cestu Japonskom som absolvoval vlakmi, takže si neodpustím pár slov k doprave. Efektívna, fungujúca, presná. Všimol som si, že mi hodinky meškajú jednu minútu a potom som si presne takéto meškanie hodiniek potvrdzoval pri každom na sekundu presnom príchode a odchode vlaku. Rýchlosť tristovku v šinkansene absolútne nie je cítiť - dve hodiny som mal pred sebou položený pohár s vodou. Na vystupovanie ale treba byť pripravený v chodbičke pred dverami, pretože zastávka na stanici trvá aj v trojmiliónovom meste tak deväťdesiat sekúnd. Vlak zastane v stanici na centimeter presne, tam už na nakreslenej čiare disciplinovane stojí rad ľudí čakajúcich na nastúpenie do svojho vozňa, kam majú miestenku. Inak takéto frontičky na namaľovaných čiarach, sú aj v metre. Ale tam sú čiary tri, takže ľudia disciplinovane stoja pekne v trojrade trochu bokom od dverí vozňa, aby mal trojrad vystupujúcich tiež svoj priestor. V metre sú niekedy vozne len pre ženy. Dokonca som videl aj špeciálny vozeň s nižšou intenzitou klimatizácie, ak niekomu býva zima. Musím však povedať, že niektoré vlaky (nielen expresný šinkansen, ale aj niektoré obyčajné rýchliky a dokonca lokálky) majú dizajn akoby navrhnutý pre medziplanetárnu raketu podradnejšej sci-fi komédie. Mnohé z tých vlakov majú tiež fancy názvy. Takže na ceste Japonskom som išiel napríklad Aso-Boyom, Sonicom, Thunderbirdom, Hikari, či Sakurou.
Takže takýmto šinkansenom som sa odviezol až na samý juh Japonska, do Kagošimy na ostrove Kjúšú. Odtiaľ som sa vybral na jednodenný výlet do blízkeho Ibusuki, kde som si chcel požičať bicykel a vypotiť tú ryžu, čo som ju v Japonsku minimálne trikrát denne jedol. Fúkal dosť silný vietor, aj som rozmýšľal, že zmením plány. Ale nakoniec som si bicykel požičal. Aké však bolo moje prekvapenie, keď mi v požičovni dali pristroj značky Panasonic s prídavným motorom. V tej dobe ešte elektrické bicykle boli vzácnosť. Hneď som vyrazil na tridsaťkilometrový okruh pomedzi sopky, ryžové polia a pláže s čiernym vulkanickým pieskom, na ktorých vyviera vriaca voda. Keď sa mi však na bicykli v polovici cesty vybila baterka, tak mi v tom vetre a s tou ťažkou mašinou nebolo do smiechu.
Na druhý deň ráno som si veselo vykračoval po Kagošime s foťákom okolo krku do prístavu, že sa odveziem na ostrov, na ktorom sa priamo nad mestom týči obrovská sopka Sakuradžima, ktorá pravidelne chrlí veľmi fotogenické kúdoly popola. Vtom však pri mne zastavila malá Hondička, vystúpila mladá dáma a vybafla na mňa: „Ar ju turiste?“ Idem teraz do Kirišimy, nechceš ísť so mnou? Pohorie Kirišima som mal ako jeden z potenciálnych cieľov, ale kvôli veľmi zlej dostupnosti verejnou dopravou som tento plán zamietol. Tak som dlho nerozmýšľal a naskočil som do auta. Dáma sa volala Yuka a keď som jej prezradil, že práve v ten deň mám narodeniny, výskala od radosti. V horách som dostal dve hodiny voľno, kým vybavila svoje veci, tak som si spravil peknú túru popod sopky okolo tmavomodrých okrúhlych vulkanických jazier.
Večer potom Yuka mňa a ešte jednu svoju nemeckú kamarátku, čo tam študuje, pozvala na večeru. Pri večeri našla na miske kus zaschnutej ryže a ukázala to čašníčke. V momente k nám z kuchyne dobehol kuchár v naškrobenej bielej uniforme, kľakol si na zem pred nás s pohľadom upretým do zeme a tichým hlasom odriekaval dve minúty ospravedlnenie. Nebol by som prekvapený, ak by to zakončil štýlovo vytiahnutím dýky a rituálnou samovraždou, ale až tak ďaleko sa ešte Japonsko nedostalo.
Po večeri Yuka zvolala "Sureprajese!" a položila pred každého z nás balíčky, v ktorých boli krásne naaranžované koláčiky. Mal som tam na čokoládke po japonsky napísané "Všetko najlepšie k narodeninám!", také isté venovanie tam našla k svojmu sviatku aj tá Nemka. Tortu som tu k narodeninám naozaj nečakal, ale kde inde na cestách, ako v dokonalom Japonsku by som ju dostal, všakáno.
Z Kagošimy som sa presunul do Asa uprostred ostrova Kjúšú. Pri prestupe som si vo vlaku sadol vedľa chlapíka, ktorý, ako po chvíli rozhovoru vysvitlo, je majiteľ ubytovne, kde som mal v ten večer rezerváciu. Jeho neskrývaná radosť nemala konca-kraja! Hneď volal mamičke, nech príde na stanicu, že vzácnej návšteve Petrovi-san treba odviezť kufor. Okrem toho mi nakreslil mapu pohoria Aso a napísal mi tam názvy aj po japonsky, čo mi pri túre veľmi pomohlo, lebo smerovky na chodníkoch boli len v znakoch.
Takže v Aso-san som si urobil v nádhernom počasí príjemnú sedemhodinovú túru po sopkách a kráteroch. Aso je najväčší kráter na svete s priemerom 20-30 km. Uprostred tohto krátera počas tisícročí vyrástol ďalší pás sopiek. Vybehol som si na jednu z nich, vyhasnutú, potom som sa s dôchodcami vyviezol lanovkou na ďalšiu, Naga-take, ktorá je výrazne živšia, keďže sa z nej valila hustá biela sírna para. Vo vnútri krátera, o sto metrov nižšie, sa občas z pary vynorilo jazero vriacej bledozelenej tekutiny. Medzi hornou stanicou lanovky a okrajom krátera stálo asi desať okrúhlych betónových bunkrov albánskeho typu, aby sa turisti mali kam schovať, keby to náhodou vybuchlo. Odtiaľ som šiel po oblasti čierneho sopečného piesku, kde nerástlo vôbec nič, a potom som po okraji krátera sopky v jemnom sírnom opare vyšiel na vrchol Naga-take.
Ďalšie články z cesty po Japonsku v marci 2012:
