Článok o tejto krajine sa nedá začať ničím iným ako vplyvom náboženstva na každodenný život. Prvý dotyk s islamom som mal už pri prestupe na letisku v Káhire. Už sme stáli v rade na lietadlo do Rijádu, keď zrazu odbila hodina modlitby, štvrtina chlapov sa vyzula a plece pri pleci, s čelami smerom k Mekke sa začali modliť v medzere medzi frontou čakajúcich a lavicami.
Náboženstvo v Saudskej Arábii zasahuje do života viacerými divnými pravidlami. Napríklad počas modlitieb sa musia zavrieť bez výnimky všetky obchody. Čiže päťkrát denne na pol hodinu všetko v celej krajine vymrie, rolety sa stiahnu, nenaješ sa, nenatankuješ. Stiahol som si do mobilu appku, ktorá mi presne pre konkrétne miesto a deň ukazovala čas modlitieb, aby som si vedel veci trochu plánovať. Napriek tom ma to raz zastihlo pri obede v reštaurácii - nevyhnali ma, ale zatiahli roletu, v televízii prepli na priamy prenos z Mekky a von ma pustili až po skončení modlitby. Takéto veci kontroluje obávaná náboženská polícia, ale vládnuci princ ju vraj v poslednom čase veľmi obmedzil. Ja som jej aktivity nepostrehol.
Alebo reštaurácie - tie sú rozdelené na dve sekcie: pre "Single" a "Family". Názov Single by mohol napovedať, že by to mohla byť zoznamka pre osamelých, ale opak je pravdou. Tá sekcia je len pre chlapov, lebo správna Saudka by nemala byť na ulici sama bez svojho poručníka. A s ním už patrí do sekcie Family. Takto je to rozdelené, aby sa možnosť kontaktu opačných pohlaví úplne eliminovala. Ale už sa to pomaly mení, dokonca som videl občas na uliciach ženy bez mužov. Pred 18 rokmi som mal v Paríži kolegu, ktorý odchádzal robiť do arabskej banky do Rijádu za vyšším platom a ten mi v tej dobe hovoril, že jeho žena tam bude mať v podstate domáce väzenie.
Ďalšou slávnou zmenou z ostatnej doby je nové právo šoférovať pre ženy. Všímal som si to, videl som za celý čas za volantom presne tri, z toho dve v liberálnej Džidde.
Všetky tieto zmeny má na svedomí kontroverzný princ Mohammad bin Salman, ktorý v snahe zmodernizovať kráľovstvo, pritiahnuť biznis, turistov a dobehnúť a predbehnúť úspešnejších susedov, ako napríklad Spojené Arabské Emiráty, vyhlásil program Vízia 2030. V rámci tohto programu sa okrem iného aj výrazne zliberalizoval vízový režim. Predtým bolo absolútne nemožné získať turistické víza, od jesene je to niekoľkominútová formalita cez internet. Avšak elektronické vízum stojí 107 eur. Aby ospravedlnili takú vysokú cenu, zahrnuli do nej aj akúsi poistku. Dokonca som si mohol vybrať z niekoľkých poisťovní. Vybral som si tú s najkrajším arabským logom.
Na rozdiel od Emirátov sa tu dá vidieť Arabov aj pracovať. Dokonca - Allah im odpusť - už aj Arabky. No takmer vždy pri sebe majú jedného-dvoch indických gastarbeitrov, na ktorých štekajú rozkazy.
V Saudskej Arábii neexistuje verejná doprava, takže ak som chcel krajinu prejsť, bol som odkázaný na požičanie auta. Pri prvom tankovaní som zastal na pumpe, pribehol zriadenec a kým mi čapoval, tak som ho vyspovedal. Je z Bangladéša, žena a deti sú doma, Arabi sa k nemu zle správajú, ale s platom je spokojný... Dotankoval, podal som mu ruku a odbehol som zaplatiť. Pri pokladni nechápali, čo od nich chcem. Až vtedy som si uvedomil, že to je obchod so ženským oblečením – úplne iná firma. Celá čerpačka je ten Bangladéšan, platiť treba jemu. On len pokorne a submisívne, ako je to pre týchto Indov typické, čakal pri mojom aute a pozeral, čo to ten sáhib robí.
Mimochodom, plná nádrž ma stála 15 eur.
Arabi zvládajú iba tie najzákladnejšie pravidlá cestnej premávky, ako-tak spoľahlivo asi len jedno - že sa jazdí vpravo. No ani to úplne neplatí, sem tam idú v protismere, hoci aj na diaľnici, však len tuto sto metrov k pumpe... Všetky ostatné pravidlá sú len bonus. A výhody konceptu požívania smeroviek ešte k týmto domorodcom nedorazili. Respektíve, použitie smeroviek je skôr prejav slabosti. Keď som v zápche v snahe zmeniť pruh vyhodil smerovku, auto za mnou spravidla so zúrivým blikaním a trúbením rýchlo zavrelo medzeru. Alebo stopky - v Rijáde som mal jednu pri hoteli, šiel som tade trikrát. Zakaždým na mňa zozadu vytrubovali šoféri, ktorí sa asi divili, prečo takým čudným náhlym zastavením ohrozujem ostatných účastníkov cestnej premávky. Môžem pokračovať predbiehaním - cez dve plné čiary, či na úzkych cestách s jedným pruhom... Keď som v zápche pustil pred seba auto, agresívne sa tam vtlačili hneď dvaja – z ľavého aj pravého pruhu. Nuž, neočakávaná ohľaduplnosť je zdrojom rizika. Skrátka, pri šoférovaní treba stále predvídať a empatiu mať zapnutú na maximum. A potom sú tu tony dopravných kamier. Počul som, že dopravné pokuty sú po rope najväčším príjmom štátneho rozpočtu tohto kráľovstva. V požičovni mi rovno na karte zablokovali na pokuty 300 rialov. Zriadenec mi povedal, že bez pokút to tu dá málokto. (Nakoniec bolo moje skóre 40 eur).
Na cestách sú pravidelne policajné checkpointy. Väčšinou je to iba formalita, policajt len zamáva, alebo tam nikto nie je. Trochu som si na to zvykol, raz mi nezamával a iba v spätnom zrkadle som videl, ako sa rozčuľuje. To, čo mi povedal, si za rámeček nedám, ešte že to bolo po arabsky. Jediným trestom však bolo, že okrem dokladov som musel ukázať aj obsah kufra.
Cesty sú celkom kvalitné, ale hocikde bez výstrahy sú spomaľovače, niekedy aj polmetrové. Ak ho zbadám neskoro, moja Kia zaplače. Top bol takýto spomaľovač tesne za značkou 90 km/h.
Saudská Arábia je krajina pre autá. Peši sa tam skoro nedá chodiť. Aj malé mestečká sú križované štvor- ci šesťprúdovkami. Urobili z toho životný štýl, musel som sa prispôsobiť – z hotela sa ráno niekam odveziem na raňajky, potom autom pohľadám kaviareň, a tak ďalej až do večera.
Prešiel som tam 3000 kilometrov a hoci je celá krajina púšť, nie je to nuda. Niekde som videl pekný reklamný claim: Desert? Yes. Deserted? No! Púšť stále mení farby, kamenistá sa strieda s prachovou a pieskovou, sú tu duny, pekné kopce, niektoré majú bizarné tvary. Do miliónového Taifu vedie diaľnica strmo do hôr akoby na Lomnické sedlo, takmer do výšky 2000 metrov. A hore sú drzé paviány.
Navštívil som hrobky v Madain Saleh. Je to mesto podobné jordánskej Petre, ale absurdity tohto zážitku predčili jeho historickú hodnotu. Pamiatku ešte len pripravujú na inváziu turistov v rámci programu Vízia 2030, nie je oficiálne otvorená, ale v čase mojej návštevy bol nejaký festival, počas ktorého sa pamiatka dala navštíviť. Lístok som si ale musel kúpiť vopred na internete cez extrémne chaotickú webstránku festivalu. Pri hlavnej bráne ma zastavil SBS-kár s tým, že musíme s ostatnými turistami počkať na minibus. Ten nás odviezol presne dvesto metrov, kde sme vystúpili na zastávke, tam nás privítali traja Arabi, pekne sa predstavili, odovzdali nás ďalším dvom, tí sa tiež predpisovo predstavili, odprevadili nás na svojom stometrovom úseku, tam si nás prevzali ďalší dvaja a to sa opakovalo trikrát, kým sme sa dostali do malého múzea. Tam nás privítala zahalená sprievodkyňa menom Afrah, tá prvá vedela naozaj po anglicky. S ňou sme nastúpili do autobusu k jednotlivým pamiatkam. Každá z nich mala ďalších sprievodcov a ochrankárov. Vetu "Your security is our priority!" mali určite v čerstvej pamäti z nejakého školenia, počul som ju x-krát. Dokopy tam bolo aspoň sto zamestnancov, nás turistov bolo 12. Afrah sa ukázala ako veľmi žoviálna, snažila sa naučiť naše mená, síce bezúspešne, ale o to viac ju to rozveselilo; skúšala nás, čo sme si z výkladu zapamätali, a keď sa nik dobrovoľne nehlásil, tak nás vyvolávala... Divný pocit, ak sa niekto ku mne správa pol dňa priateľsky, a ja ani nepoznám jej tvár. Dán na vedľajšom sedadle poznamenal popod nos: cítim sa ako pri únose Islamským štátom.
Pri odchode som si už tých sprievodcov veľmi nevšímal a kráčal som k východu. Keď mi chýbalo už len tých posledných 200 metrov, traja ochrankári mi prehradili cestu. Musíte ísť minibusom, pane, your security is our priority. Hovorím im, ja to risknem, je to 200 metrov po chodníku, dám si pozor, čestné slovo. Oni na to - počkajte, zavoláme šéfovi. Vytiahli fungl novú vysielačku a zodpovedne sa ujali riešenia situácie. Už by som sa na to aj vykašľal a sadol do toho minibusu, ale začalo ma to baviť, tak som tam ticho stál a čakal, čo bude. Zvolávali sa, tvárili sa dôležito, hovorili do vysielačky, ukazovali na mňa, až nakoniec - mi pristavili limuzínu! Tá ma odviezla tých 200 metrov k bráne, kam som sa tým pádom dostal o 5 minút skôr ako mojich 11 kolegov minibusom.
V neďalekej Al Ule som chcel navštíviť historické hlinené mesto a hrad nad ním. Kedysi to bola dôležitá zastávka na púti do Mekky. Popred mesto viedla asfaltová cesta, ktorú strážili na checkpointe desiati vojaci. Jeden hovorí, aby som z tej cesty neschádzal a ani náhodou nevošiel do tej pamiatky. Potom sa desať metrov za mnou zakrádal a keď som sa obzrel, rýchlo vytiahol mobil a tváril sa veľmi nenápadne. Pri hrade na neho kričím, ci môžem ísť aspoň tu hore. Sorry, sir. Nuž, tá Vízia 2030 ma ešte v oblasti turistiky medzery, ale aspoň to je zábava.
Našiel som si malú indickú práčovňu a dal som si vyprať tričká. Keď som videl tie kopy šiat, tak som sa s nimi v duchu rozlúčil. Odovzdal som vrecko a čakal som naivne nejakú potvrdenku. Ind len hovorí - zajtra o jednej, sir. Aj tak bolo. Síce mám na každom neumývateľnou fixkou značku, ale boli voňavé a vyžehlené.
V mestečku Duba ma večer prilákala hlasná hudba na malé námestie, kde sa konala svadba. Chlapi spolu tancovali do rytmu bubnov. Roh námestia bol ohradený plátenou plentou, spoza ktorej nakúkali čierne tiene žien a niektoré si fotili na mobily svojich veseliacich sa pánov.
Veľmi rýchlo som sa stal celebritou, podávali mi ruky, robili si selfíčka, nosili mi kávičku, čaj a koláče. Ukázali mi aj ženícha. Opýtať sa na nevestu som nenašiel odvahu. V jednu chvíľu zrazu hudba náhle stíchla a veselosť okamžite zmizla. Nastal čas večernej modlitby.
V jeden deň som mal v pláne pohodových 400 km, takmer výhradne po prázdnych šesťprúdových diaľniciach uprostred púšte, tak čo sa môže pokaziť. No, vždy sa môže. Veril som navigácii, ktorá ma na jednej odbočke poslala skratkou. Nič podozrivé sa mi nezdalo, stále to bola štvorprúdovka. Náhle však bola kvôli oprave prehradená. Žiadne značenie obchádzky, však načo, sme u Arabov. Predo mnou išli tri miestne autá, tak som sa na nich spoľahol a sledoval som ich. Zlá asfaltka sa zmenila na šotolinu, a ani som nevedel ako a šiel som po piesku. Traja kamaráti mi rýchlo zmizli z dohľadu a netrvalo dlho a v tom piesku som zapadol. Skúsil som podľa učebnice vypustiť vzduch z pneumatiky, ale ak ti leží auto na bruchu a koleso sa voľne točí vo vzduchu, tak toto teda veľmi nepomôže. V deň, keď som podľa plánu nemal ani zísť z diaľnice a moja rýchlosť nemala klesnúť pod stovku, som stál pri aute zahrabanom v hlbokom piesku v púšti, a sám seba som sa pýtal, ako sa mi toto mohlo stať. Už som kedysi zapadol do piesku v púšti v Emirátoch, takže som si sľúbil, že na tejto ceste si dám pozor. No ale ak hľadám nejaké pozitívum, tak aspoň som si týmto na vlastnej koži vyskúšal Dakar, ktorý práve kúsok odtiaľto v ten deň začal.
Jedno auto po chvíli prešlo sto metrov odo mňa, mával som ako stroskotanec na pustom ostrove, ale nejavili záujem. A asi o pol kilometra ďalej bol kamión, tiež zapadnutý. Vtom som zbadal, ako sa z blízkej stavby cesty k tomu kamiónu so škrípaním pomaly teperí pásový bager. Utekal som tam. Sedel v ňom jemenský robotník. No problem, sir, najprv vytiahnem tohoto. Na lyžicu bagra priviazal reťaz s hákom, no kamión s návesom má svoju hmotnosť, takže po chvíli mu odlomili ťažné oko. Šofér kamióna, černoch, bol v tej chvíli stelesnením paniky. Ale Jemenčan v bagri nestrácal duchaprítomnosť, odterigal sa s bagrom dozadu a lyžicou ten nákladiak vytlačil. To už som ja namontoval na moje auto ťažné oko a bager si to škrípal ku mne. Najprv lyžicou odstránil piesok pred autom, a o chvíľu som bol vonku. A keď som o sto kilometrov ďalej v meste nadskočil na retardéri, tak ešte aj vtedy sa z dutín auta sypal piesok a šramotil mi v podvozku.
V hoteli v Džidde, kde som mal rezerváciu, boli na recepcii štyria Arabi a keďže nikde nablízku nebol žiadny Ind, ktorý by dal veciam systém, tak znova z toho bol chaos. Najprv ma nechali čakať pol hodinu, zvolávali sa, búchali zúrivo telefónom a striedavo sa mi chodili ospravedlňovať. Moja rezervácia sa stratila a majú plno. Naveľa mi konečne dali kľúč od izby. Vošiel som do nej a tam sedela na gauči mladá Arabka. Ten šok, keď ma zbadala, v panike si rýchlo schovávala tvár, horšie ako keby som ju prichytil nahú v sprche. Takže som ešte musel čakať ďalších 20 minút, kým mi dali naozaj voľnú izbu.
Celkovo cestu do Saudskej Arábie hodnotím veľmi pozitívne. Pre väčšinu ľudí, ktorých som tam stretol, som bol prvý turista. No nie prvý beloch, na expatov sú celkom zvyknutí – väčšinou sa ma pýtali, či robím v Rijáde alebo v Džidde. Krajina má štandardne fungujúcu infraštruktúru na západnej úrovni – banky, hotely, reštaurácie, požičovne áut. Chýba turistická infraštruktúra, no mne to až tak nechýbalo. A výhodou je, že ceny sú stále pre všetkých rovnaké, platil som toľko, čo domáci, či miestni indickí gastarbeitri. Ale hlavným pozitívom je vidieť na vlastné oči tie zásadné zmeny, ktorými prechádza táto až stredoveká, aj na arabské pomery veľmi konzervatívna spoločnosť.
