Už príjazd je štýlový – na horu Kója-san ležiacu uprostred strmého sopečného pohoria na odľahlom mieste v cédrových lesoch približne 50 kilometrov južne od Ósaky sa dostanete zubačkou. V jej hornej stanici vládne japonsky prísna organizovanosť. Tá vyzerá tak, že vystúpite z vagóna a chodbička vás privedie rovno k informačnému oknu. Tam vás zriadenci zastavia a niečo sa vás spýtajú. Keďže rozprávajú ich nezrozumiteľnou ázijskou verziou angličtiny, dvakrát sa opýtate, čiže im je jasné, že im nerozumiete. Žiadny problém – predpisy pamätali aj na túto situáciu. Vytiahnu spod pultu tabuľku a významne na nej ukážu na otázku číslo 7: “V ktorom hoteli máte rezervované ubytovanie?” Na základe odpovede vás pošlú k autobusu číslo 2 a dvakrát zopakujú, že treba vystúpiť presne na siedmej zástavke. Všetko klape ako hodinky, nezostáva žiadny priestor na improvizáciu, teda ani žiadny priestor na chyby. A práve takto sa to sa Japoncom páči.
Najbežnejšie ubytovanie v Kója-san je šukubu, čiže ubytovňa priamo v budhistickom kláštore. Hneď pri vstupe sa ma ujal starší mních v typickom šarlátovom overale, ktorý mi vysvetlil pravidlá chrámu. Veľmi prísne zdôraznil, že večera ma čaká o šiestej, okúpať sa musím o siedmej a brána kláštora sa zamyká tiež o siedmej. A ráno o šiestej ma čakajú na modlitbách. Jasné pravidlá, prísna disciplína, človek je súčasťou väčšieho celku. Japonsko.
Prezuť sa do papúč sa treba hneď za bránou, ako je to zvykom všade v tejto krajine. Tieto papuče si však treba zase vyzuť pri vstupe do izby, kde sú na zemi rohože z ryžovej slamy tatami. Pri vstupe na toaletu sa človek musí naopak prezuť do iných, červených šľapiek. Ale nesmie si ich však potom po odchode zabudnúť na nohách! Chodiť v záchodových šľapkách po dome, tobôž po kláštore je také isté faux pas, ako keby mu po odchode zo záchoda trčal z gatí toaletný papier.
Izba s posuvnými papierovými dverami je prakticky bez nábytku, rohože tatami dopĺňa iba nízky stolík. Miestnosť má však veľké okno obrátené priamo do pôvabnej japonskej záhrady, v ktorej je všetko, čo tam má byť: pokrútené javory, precízne do tvaru gule zastrihnuté borovice, jazierko aj kamenný lampáš zarastený machom. Pohľad do tejto záhrady vynikajúco ladil s večerou, ktorú mi na minútu presne doniesli mnísi v štrnástich miskách a nádobách - zelenina, tofu, huby, omáčky a polievky na rôzny spôsob, k tomu ryža, zelený čaj a saké. Samozrejme, žiadne mäso – sme predsa v budhistickom kláštore.
Po večeri som sa prezliekol do pripraveného kimona jukaty a disciplinovane som sa šiel okúpať. V kúpeľni sa vždy treba najprv poriadne osprchovať a vymydliť, Japonci to robia posediačky na malých hokerlíkoch, a takýto čistý vojsť do vane s teplou vodou. Čistý preto, lebo voda vo vani sa nevypúšťa, necháva sa pre ďalších návštevníkov. V kúpeľni tejto ubytovne bolo viac spŕch vedľa seba a namiesto vane tam bol malý bazénik pre viac ľudí.
Ráno o šiestej ma nemilosrdne mnísi budili na povinnú modlitbu. Myslel som, že sa v chráme zašijem niekde vzadu, no na bohoslužbe sa zúčastňovalo len šesť hostí a viedol ju približne rovnaký počet mníchov. Účastníci museli vydržať celý čas sedieť na pätách na zemi, čo nie je pre nezvyknutých Európanov jednoduché. Počas obradu nás dokonca vyvolávali a museli sme urobiť nejaký úkon. Pre mňa to bola výnimočná skúsenosť, takže som celkom nepochopil, čo sa odo mňa očakáva, tak som sa len snažil napodobňovať ostatných.
Pri odchode z kláštora ma čakal najväčší šok. Obúval som si bagandže, keď obaja prítomní mnísi v oranžových overaloch predo mnou padli na zem k mojim nohám, ako keby som ja bol ich najvyššie božstvo, a v tejto polohe zostali dovtedy, kým som si nezaviazal šnúrky a nevyšiel z brány kláštora. Radšej som ušiel s polozaviazanými topánkami – naozaj ma to šokovalo a nevedel som, ako sa mám v tejto situácii tváriť, predsa len uctievaným bohom nie som každý deň.
Takýchto kláštorov je v Kója-san okolo päťdesiat, mnohé ponúkajú ubytovanie. Okrem toho je tam pár veľmi významných chrámov, suchých zenových záhrad a svätyní. Ich prehliadka sa robí samozrejme naboso, čo bolo pri teplote na bode mrazu v čase mojej návštevy trochu náročnejšie. Atmosféra je veľmi duchovná, po mestečku sa prechádzajú mnísi a v bielom a oranžovom odetí pútnici v čudných drevákoch, ktorí cinkajú malými zvončekmi. Niektorí pútnici si každých pár metrov ľahnú, iné skupiny pútnikov sa na svojej ceste medzi jednotlivými chrámami hlasno modlia a spievajú. Počasie tiež dotvára atmosféru – Kója-san je vysoko v horách, takže po uliciach sa prevaľujú mraky a hmla.
No jedným z vrcholov návštevy je veľký cintorín Okunoin - dvestotisíc starobylých hrobov v tmavom lese pod obrovskými japonskými sekvojami a cédrami s náhrobkami porastenými machom. Prechádzal som sa tam za súmraku, takmer sám, rozvoniavali tam vonné tyčinky, kde-tu svietila kamenná lampa, niektoré sošky bohov boli oblečené do červeného rúcha, ktorý kontrastoval s okolitými ponurými farbami. Veľmi tajuplné.
Centrom cintorína je mauzóleum mnícha, ktorý Kója-san založil, vyzdobené desaťtisícom svietiacich lámp. Dve z nich vraj horia nepretržite už tisíc rokov. Pútnici pred ním robia svoje podivné rituály, napríklad polievajú sochy bohov vodou, čo by malo osviežiť duše ich mŕtvych.
Japonci veria, že mať svoj popol uložený na Kója-san výrazne zvyšuje pravdepodobnosť spasenia. Preto to nie je ani jednoduchá, ani lacná záležitosť. To je dôvod, prečo tu mnohé veľké japonské korporácie kúpili pozemky a postavili hrobky. Niektoré sú jednoduché, iba s milovaným firemným logom, iné zdobia postavy robotníkov v štýle socialistického realizmu, ale videl som aj hrob vo forme vesmírnej rakety. Tieto firmy pre svojich najlepších zamestnancov ponúkajú ako veľmi cenenú nepeňažnú výhodu - možnosť byť pochovaný pod logom svojej firmy. Často to potom vyzerá ako nástenka zamestnancov mesiaca u nás – veľa fotografií ľudí vo firemných uniformách. Žijúci kolegovia ich tu pravidelne navštevujú a nechávajú im odkazy napísané na vizitkách, ktoré obradne dvoma rukami hádžu do mramorových urien, ktoré sú súčasťou týchto hrobiek. To je opäť veľmi japonské – ľudia sú v jednej firme zamestnaní celý život, podnik je pre nich viac ako vlastná rodina, takže Japonci dokonca často pred rodinou dávajú prednosť byť pochovaní spolu s kolegami.
