Rozhodli sme sa počas cesty Južnou Afrikou pre návštevu parku divých zvierat Hluhluwe iMfolozi. Po príchode sme sa ubytovali v chatke uprostred parku. Počas bezmesačnej noci bola taká tma, že by sa dala krájať, sedeli sme na terase, pozerali na hviezdy, popíjali víno, počúvali zvieracie zvuky z diaľky, sused z vedľajšej chatky si griloval klobásky. Peťo zrazu hovorí – „niečo tu je!“ Takých desať krokov od nás sa v tme mihol tieň, ale hneď to zmizlo. Sused z chatky odvedľa však v tej chvíli odišiel od grilu, tieň využil situáciu a zjavil sa zrazu práve pri grile. Zapli sme baterky a v ich svetle nerušene pár metrov od nás veľká hyena zožrala susedom z grilu všetky pečúce sa klobásy. Krúžila potom okolo chatiek celý večer, my sme na terase popíjali vínko, pofajčievali cigaru, svietili na ňu baterkami, ona na nás svietila očami, sem-tam prišla skontrolovať situáciu na pár krokov od nás, africká idylka.
Na druhý deň za svitania sme vyrazili s dvomi sprievodcami z kmeňa Zulu – veľkým černochom a drobným dievčaťom s brokovnicami československej výroby – na dvojdňovú pešiu túru za zvieratami. Sprievodcovia sa neuveriteľne v divočine vyznali, no zároveň boli veľmi vtipní. Ešte teraz ich počujem: "Teraz otestujem vaše oči. Čo tam oproti vidíte? Ak to zbadáte, potrasiem vám za odmenu rukou na Zuluský spôsob!". No my sme nosorožca či stádo antilop na kopci oproti boli schopní nájsť maximálne ďalekohľadom.
Základňu počas túry sme mali v kempe, čo bolo pár búd a stanov ďaleko v divočine. Či vo dne alebo v noci, cez kemp si pokojne a bez ostychu pobiehali okolo nás divé svine, okolie neustále skúmali dve stáda paviánov. Keď som šiel v podvečer na toaletu, vyrušil som v nej veľkého paviána, ktorý sa tam asi snažil nájsť niečo pod zub.
Večer sme sedeli okolo ohňa, Zuluovia si so svojim jazykom plným mľaskavých zvukov rozprávali vtipné príbehy. Tiež nám vykladali o ich kultúre, ako musí dať ženích rodine nevesty jedenásť kráv ako veno, ale dnes už niekoľko kráv môže byť nahradených bicyklom. Okolo vládla čierna bezmesačná noc a sprievodcovia preto mali obe flinty pre istotu pripravené poruke. Keď sme šli spať, sprievodca nám kládol na srdce, aby sme za tmy nevychádzali zo stanu, lebo sme "uprostred divočiny“. Dlho nás presviedčať nemusel, veľké výkaly v lesoch naokolo hovorili jasnou rečou.
Jeden deň sme strávili v neďalekej osade St. Lucia, ktorá sa rozkladá na úzkom páse pevniny medzi Indickým oceánom a lagúnou. Lagúna je taký Balaton s rákosím, rybármi na mólach a mangrovmi. Hlavný rozdiel oproti Balatonu je ten, že toto jazero je plne hrochov, krokodílov a dokonca tu plávajú aj žraloky. Hrochy sa celý deň váľajú vo vode, ale v noci sa vyberú hľadať pastvu. Osadu St. Lucia tvorí jediná ulica ohraničená z jednej strany plážou a oceánom a z dvoch strán touto lagúnou, džungľa je hneď za domami, takže hrochy pravidelne v noci bez ostychu korzujú po ulici. Sú to pre človeka najnebezpečnejšie africké zvieratá, takže nočný život v St. Lucii ma isté netradičné, ale o to väčšie hrozby. Prešli sme sa v podvečer po pláži medzi oceánom a lagúnou, a vidieť v diaľke vykúkať z vody hrochy, na ostrovčeku driemať krokodíly, v piesku pod nohami šliapať po obrovských hroších stopách z minulej noci, do toho počúvať hlučné hrošie krochkanie, tak to teda zvyšuje adrenalín.
Do Pretorie, odkiaľ sme leteli domov, sme sa vybrali cez Svazijsko, čo je malý samostatný štát medzi JAR a Mozambikom. Prekročili sme hranicu, na ktorej sme strávili vyše hodiny. Ostnaté drôty, papiere, pečiatky, povolenia, poplatky. Už sme na to zabudli, teraz sa nám to pripomenulo. Hoci tu to berú černošsky odľahčene. „How are you, brother, we have nice day today, your documents please“. Svazijskému policajtovi sa tak veľmi páčilo Petrovo priezvisko, ktoré si prečítal v pase, že si ho zhudobnil a po celú kontrolu si ho pospevoval: „Ďurko Ďurko Ďurkóóó...“
Ďalšie fotografie z cesty po Južnej Afrike v roku 2014 sú tu.
