Každý návštevník Iránu potvrdí, že miestni ľudia patria medzi tých najpohostinnejších, ktorých môžete vo svete stretnúť. Prívetiví a bezprostrední domorodci sa často prihovoria, hoci väčšinou je to stále tá istá schéma rozhovoru: národnosť, zamestnanie, vek, počet detí, no veľmi často aj plat. Keď sa mladá baba spýta: "A si bohatý?", tak chlap v našom veku zneistie. Takmer vždy padne aj otázka na názor na Irán. Sú presvedčení, že imidž ich krajiny vo svete a skutočnosť nemôže byť viac rozdielna. Pokladajú sa za rovnako vyspelý národ, ako tie na Západe. Veľmi radi preto zdôrazňujú skutočnosť, že oni sú na rozdiel od Arabov indoeurópska rasa, rovnako ako my Európania. Rozhovor je zakončený pravidelne vetou Vitajte v Iráne. Dokonca niektorí náhodní okoloidúci na ulici len tak mimochodom poznamenajú našim smerom: „Welcome to Iran“. A starší fúzatí chlapi, ktorí nemajú jazykové schopnosti, urobia pri pohľade na nás teatrálne gesto "z celého srdca vás tu vítam". Ľudia pritom nie sú príliš vlezlí a nie je treba neustále odháňať neodbytných predajcov, ako je to zvykom inde v Ázii či Afrike. Iránsku pohostinnosť by som mohol ilustrovať desiatkami zážitkov, spomeniem iba zopár.
Teheránsky bazár je obrovská štvrť krivolakých chodieb, v ktorých je príjemné sa stratiť. Pri blúdení sme natrafili na uličku s hasičskou stanicou. Keď hliadkujúci hasič videl našu bezradnosť, hneď nás pozval dnu, zaviedol nás rovno k veliteľovi do kancelárie, pohostili nás čajom, chladeným melónom, prebrali sme v rámci obmedzených jazykových možnosti náš vek, národnosť aj zamestnanie. Na stene na čestnom mieste viseli obrázky mŕtvych kolegov. Najčerstvejší prípad bol požiarnik, ktorý zachránil šesťročné dievčatko tým, že jej dal svoj dýchací pristroj a on sám sa udusil. Na záver návštevy sa celá čata s nami vyfotila pred hasičským autom, rozlúčili sme sa ako starí kamaráti a veliteľ jedného kolegu poveril, aby nám ukázal cestu do bazárovej štvrte s kobercami.
Na stanici v Isfaháne sme sa opýtali zametača chodníka, odkiaľ nám pôjde autobus. Ten odbehol do kancelárie, tam mu niečo povedali, odtiaľ utekal k výjazdu zo stanice a vlastným telom pre nás zastavil odchádzajúci autobus.
Keď sme z tohto autobusu vystúpili v malej dedinke uprostred púšte, šofér nákladiaku na parkovisku na nás niečo perzsky zakričal, po chvíli dobehol a strčil mi do ruky svoj telefón. Na druhom konci linky bol majiteľ miestneho penziónu – jediného dôvodu, kam by mohli ľudia ako my v tejto diere smerovať. Ten si po nás po pár minútach autom prišiel.
Strávili sme tri dni v jeho penzióne, v podstate v jeho rodine. Vychutnali sme si tu do sýtosti iránsky spôsob života. Mamička vyvárala iránske dobroty, jedli sme s rodinou sediac na koberci na zemi, oni sa trikrát denne modlili. Dom bol typický pre túto púšť: postavený z hliny, izby okolo uzavretého dvora s bazénikom a vodotryskom. Spali sme na zemi na typickom tradičnom matraci. Večer prišli majiteľovi kamaráti, hostiteľ zapálil vodné fajky. Pri fajkách zrazu vyhlásil: "Som v dobrej nálade, môžete sa ma pýtať na akúkoľvek otázku o náboženstve, politike, čomkoľvek.“ A začal nám rozprávať o svojom živote od škôlky, kde jedinou detskou hračkou bolo blato, cez základnú školu, kde najdôležitejšou úlohou zo všetkých bolo mať ostrihané vlasy a nechty a z učiteľov mali takú hrôzu, že dodnes sa kvôli nim budí zo sna, až po začiatok jeho podnikania, keď ako pätnásťročný stopoval pri diaľnici západných cyklistov a pozýval ich domov. Hovoril aj o večných problémoch, ktoré ma s tajnou políciou a o ťažkom živote slobodne zmýšľajúceho človeka v klerikálnom Iráne, obzvlášť v malej dedine, kde "ľudia vidia najviac tri metre pred svoj nos". Majiteľ nemá nikde v dome zavesené obrázky ajatolláhov, ktoré sú v každom podniku povinné. "Nič mi nedali, tak ani ja im nič nemusím dávať."
Príbehy iných cestovateľov sú niekedy na cestách rovnako zaujímavé ako samotní domorodci. Tak napríklad v jednom penzióne sme mali pár dní suseda sedemdesiatročného Taliana, ktorý bol chodiaci dôkaz, že cestovať nie je problém v žiadnom veku. Anglicky vedel tak, že každý pokyn domáceho mu bolo treba dva-tri razy veľmi pomaly zopakovať. V tomto veku sa mu zle sedelo pri iránskom spôsobe jedenia na koberci a po večeri sa zo zeme dvíhal len veľmi ťažko. Ale precestovaný mal celý svet, včítane treku na Svalbarde predošlý rok, kde sa v mrazivej noci striedali na stráži pri stanoch s puškou, kde odháňali ľadové medvede. V penzióne bol s nami ešte jeden Poliak, a náš Talian ho požiadal, aby mu po poľsky napísal jednej jeho poľskej frajerke z mladosti ľúbostnú esemesku s veľmi silným erotickým nádychom.
Inde sme stretli Argentínčanku na ceste okolo Ázie. Do Iránu prišla z Afganistanu. Bola v Afganistane, sama žena!!! Ďalšia dvojica z Holandska je na niekoľkomesačnej ceste a na veľvyslanectve Turkmenistanu v nejakom meste po ceste požiadali o víza. Konzul žiadosť síce spracoval, ale pokazila sa mu tlačiareň, alebo sa zle vyspal, či možno ho práve boleli zuby, tak ich poslal preč bez víz, nepomohli prosby ani hrozby. Navštívili potom ďalšie dva konzuláty tejto krajiny v iných mestách, ale všade im hovorili, že podľa počítačového systému už víza majú vydané a ďalšie im v žiadnom prípade nedajú a nič sa s tým nedá robiť a nech už dajú pokoj.
V peknom parku v meste Šíráz si ku mne prisadol Iránec, ktorý vyrastal v Amerike a teraz učí tu na univerzite. Tvrdil, že mladá generácia zloží ten ich klerikálny režim, a nebude to dlho trvať, lebo "búrku imámovia nezastavia, tú zastaví len Alláh". Toto som počúval americkou angličtinou v horúcom popoludní, okolo nás sa na trávniku opaľovali tínedžerky v čiernom s čádormi na hlavách.
Ďalšie prekvapenie nás čakalo v penzióne v malej dedinke neďaleko Jazdu, kam sme prišli bez ohlásenia a rezervácie. Keď sa majiteľ dozvedel, že sme zo Slovenska, úplne sa mu rozžiarili oči. Predošlý rok strávil dvojtýždňovú dovolenku na Slovensku. Videl všetko: Bratislavu, Žilinu, Štiavnicu, Tatry, dokonca bol aj na Pohode a večer nám a ďalším svojim hosťom z iných krajín nadšene rozprával zážitky z našej krajiny. Dostali sme veľkú zľavu a najlepšiu izbu.
V bazári v Šíráze nás oslovil jeden chlapík po nemecky. Strávil pár rokov v Hamburgu, ale vrátil sa domov, lebo "Nemecko už nie je čo bývalo. Všade samí imigranti, negri, Arabi, iba sa tam kradne. To za starých dobrých čias bývalo iné Nemecko." Toto nám vykladal pomenší tmavší Iránec v orientálnom bazári pred vchodom do mešity. Dosť surreálny zážitok.
