Sme štyria – Marek, Dita, Lukáš a ja. Pôvodný plán: Bratislava – Peking: po zemi po stopách dávnych karaván. Už pred odchodom je nám však isté, že do cieľového miesta sa – z finančných, rodinných a iných dôvodov – nedostaneme všetci; budeme radi, ak aspoň jeden z nás. Cieľom našej Hodvábnej cesty je však cesta sama a tak vyrážame bez ohľadu na jej výsledok.
Z Bratislavy vyrážam 3.7. 2009, presne 24 hodín po svojich súputnikoch, s ktorými sa stretávam 2 dni na to v Istanbule na starom známom mieste medzi dvoma majestátnymi mešitami – Modrou a Hagiou Sofiou. Vlaky na východ Turecka sú plné a tak sa musíme cez celú krajinu terigať autobusom. V kurdskom Dogubajazite, na samých hraniciach s Iránom, vzhliadame na bájny Ararat s vyše 5000 m.n.m., tentoraz ho nechceme obdivovať len zdola, vrchol nám však vďaka čerstvému snehu nie je dopriaty. Noemova archa ostáva neobjavená.
Ďalšou nemenšou výzvou je návšteva neturistického Irackého Kurdistanu. Z bezpečnostných dôvodov sa presúvame výhradne taxíkmi a pešo.
Okrem Dohuku a Erbilu navštívime napríklad horskú dedinu Lališ, ktorá je centrom náboženstva jezidizmu. Spoznáme dokonca aj jeho súčasného najvyššieho starešinu.
Pokračujeme do mesta Sulejmánia, kde stojí za zmienku predovšetkým unikátne vojenské múzeum (bývalá väznica).
Púštna búrka a nie zrovna príjemné povinné návštevy vojenských kontrolných búdok dodávajú tejto dovolenke ten správny šmrnc.
Do Iránu v čase najväčších nepokojov vstupujeme už bez Mareka. Po dvoch rokoch opäť navštevujem postupne Teherán, Esfahán, či Jazd. V Teheráne, 10-miliónovom (!) meste, úplne náhodou narazíme na chlapíka, s ktorým som sa tu zoznámil pred dvoma rokmi. Po takejto skúsenosti môže človek už len ťažko veriť na náhodu:) Damavand, najvyššia činná sopka Ázie s 5673 m.n.m. kladie aspoň o niečo menší odpor než Ararat a tak v stredu 29.7. pri východe slnka dýcham jeho vrcholové sírne výpary s riedkym kyslíkom.
Následne pokračujeme ďalej na východ; už len dvaja, Dita sa vracia domov. V Teheráne sa nám nedarí vybaviť afgánske, ani turkménske víza a tak dávame posledné nádeje do Mašadu, svätého mesta, kde je rovnako turkménsky konzulát. Doslova si svoje tranzitné víza na 5 dní vytrpíme. Uzbecké, tadžické i kirgizské máme vybavené už dávno vo Viedni a tak nám nestojí nič v ceste. O pokračovaní do Číny uvažuje už reálne v podstate len Lukáš.
Turkménsko nám vyráža dych – jeho zlaté perly v podobe Turkmenbašiho vlastných sôch, či majestátnej, no úplne prázdnej mešity v jeho rodnom meste Kipčak svedčia o absurdnosti diktatúry tejto chudobnej krajiny.
Uzbekistan oplýva okrem preslávených bývalých perzských miest ako Buchara, Samarkand či Chiva prevažne nehostinnosťou púšte Karakum, vysychajúcim Aralským jazerom, ale tiež príjemnou klímou v horách na hraniciach Kazachstanu. Vo Ferganskej kotline nemôžeme vynechať návštevu malej továrničky na hodváb v Margilione.
Pohostinnosť miestnych (ktorá rastie s vedomím, že osud našej krajiny je podobne spätý so Sovietskym zväzom ako ten ich) je tiež nezabudnuteľná – na poli si (s povolením) trháme sami melóny, strapce hrozna, či zvláštne druhy nektariniek, ktoré sú v 40- stupňových horúčavách nenahraditeľnou oázou.
Prechod do Tadžikistanu je sprevádzaný buzeráciou a vynúteným úplatkom uzbeckých pohraničiarov, ako aj našou vlastnou neistotou, či máme všetky povolenia. Krajina, kde verejná doprava v podstate neexistuje a sme odkázaní na taxíky, nám však v konečnom dôsledku dá z prírodných krás najviac – o unikátnych Fanských horách s tyrkysovým Alexandrovým jazerom,
či obrovskom pohorí Pamíru by sa dalo rozprávať dlho, ale ako hovorí stará múdrosť: lepšie raz vidieť... Okrem neopakovateľných výhľadov na afgánsky Hindúkuš z Vachánskeho údolia
si tu užijeme aj nemalé žalúdočné búrky, s ktorými stopovať v nadmorskej výške 3500 m.n.m. nie je žiadna výhra.
Z Murgabu siahame aspoň zrakom za hranice Číny – na vrcholy majestátnych (vyše 7000 m.n.m.) vrchov: Musthag Ata a Kongur. Na starom ruskom Uaze pokračujeme na kirgizské hranice, kde nás chytí snehová fujavica, a to je ešte len koniec augusta. Vyslovene provízorna oprava riadiacej páky je, ako sa zdá, bežnou praxou v týchto končinách. Snehu si užijeme aj v kirgizských horách.
zaslúžený odpočinok pri jazere Issyk-Kul (a v ňom) však skutočne stojí za to!
Z hlavného mesta Biškeku letíme s prestupom v Moskve do Kyjeva – tam sme už ako doma a nočný vláčik nás zavezie až na slovenské hranice, do Užgorodu. Bus do Michaloviec je už zákuskom na čerešničke :)
