Brána Perzie otvorená
Po siedmich dňoch cestovania cez Balkán a Turecko sa konečne dostávame na vytúženú hranicu s Iránom. Svedkom nám je Ararat, bájny vrch s výškou 5137 m.n.m., ktorý sa síce celý nachádza na území Turecka, no len niekoľko kilometrov od Iránu a Arménska.
Minúty pravdy sú pred nami. Referencie však máme prevažne pozitívne a tak sa s pasom v ruke usmievame. Dúfame však, že nebudeme nútení otvárať a vyhadzovať ruksaky, čo bola ešte donedávna bežná prax pri každom turistovi zo západu. Preniesť cez hranicu nebolo možné ani časť západnej kultúry v podobe hudobného nosiča, nehovoriac o „nemravných“ časopisoch. My však máme so sebou ešte niečo „pikantnejšie“ – Bibliu v peržštine. Tú sme dostali v štyroch exemplároch od obyvateľa mesta Van v Turecku. S vysokou pravdepodobnosťou by sme mali s iránskou políciou pri zistení pašovania takéhoto predmetu nemalé problémy a tak sa traja (vrátane mňa) rozhodujeme nechať tento suvenír v Turecku. Jedine spolucestovateľka Zuzka nestratí odvahu a knižku schová hlboko do ruksaku. Detailná prehliadka sa našťastie nekoná. Po päťminútovom kontrolnom rozhovore s anglicky hovoriacim iránskym vojakom sa nám s horúcim slnkom nad hlavami otvára brána Perzskej ríše.
Tabríz, bývalá metropola
Tabríz, hlavné mesto západnej časti Iránu, provincie Azerbajdžan, je v podstate nevyhnutnou prestupnou stanicou pre každého turistu cestujúceho zo západu po zemi.
Kvôli vízam do Azerbajdžanu, kam majú pokračovať naše cesty po Iráne, tu trávime niekoľko dní. Voľný čas využívame predovšetkým na spoznanie mesta samotného, predovšetkým jeho mega-bazáru z pätnásteho storočia,
ako aj citadely, či nedávnym zemetrasením poškodenej Modrej mešity. Poznávanie mesta nám uľahčia niekoľkí miestni, ktorí si chcú pocvičiť angličtinu. Hoci sa snažíme nemať o súčasnom Iráne žiadne predsudky o jeho kultúrnej menejcennosti, stretnutie s miestnym intelektuálom je nadmieru neočakávaným prekvapením. Dvadsaťjedenročný génius Ali ovláda desať cudzích jazykov, má prehľad vo filozofii i psychológii a študuje anglickú literatúru. Od všetkých jeho kolegov, s ktorými dohodne na večer stretnutie, sa dozvedáme, že chcú zo svojej krajiny – napriek láske k nej – utiecť. Životné podmienky v Iráne sú momentálne skutočne nevyhovujúce. Či už ide o vonkajšie záležitosti, ako je predovšetkým obliekanie – u žien striktnejšie ako u mužov –, alebo o otázky osobnej mienky, miera liberalizmu je tu vskutku minimálna. Fyzické tresty v podobe bičovania nie sú dodnes výnimkou, podobne ako trest smrti, a to už pri zanedbateľnom prečine. O to viac sme prekvapení, ako otvorene a zdanlivo bez strachu nám tu mnoho mladých hovorí o svojom odpore k náboženstvu. Živý rozhovor s Európanom je tak pre nich evidentne exotickým zážitkom par excellence. Čakanie na azerbajdžanské víza nám umožňuje spoznanie bližšieho i vzdialenejšieho okolia Tabrízu. Päťdesiat kilometrov od neho leží neveľká dedina menom Kandován, ktorú možno nepochybne zaradiť medzi najzaujímavejšie miesta Iránu. Jej prezývka „Iránska Kappadokia“ jej síce uberá na originalite, jej autentickosť však ostáva nedotknutá. Údolím preteká riečka s údajne liečivými účinkami. Ľudia tu žijú i dnes tak, ako pred desiatkami, ba stovkami rokov, v obydliach vybudovaných v bizarných skalných útvaroch.
Pokračovanie na juh
S verejnou dopravou nemáme v Iráne v podstate žiaden problém, autobusy majú vysokú frekvenciu. Treba si však zvyknúť na to, že na fixné odchody sa spoliehať nedá, pri kratších vzdialenostiach dokonca ani žiadne nie sú. Ani v Tabríze nečakáme dlhšie ako pol hodiny, nočným autobusom sa presúvame do mesta Kermanšáh, nachádzajúceho sa asi osemdesiat kilometrov od irackých hraníc. Neďaleko centra sa na úpatí skál nachádza najväčšia atrakcia tohto mesta: basreliéfy Tak-e Bostan pochádzajúce z doby Sasánovcov (224 – 637 n.l.).
Historicky významnejšie sú však basreliéfy parthských kráľov spolu s nápisom Dária I. nachádzajúce sa len niekoľko kilometrov ďalej. Ďalšou zastávkou nám je Hamadán, mesto položené vo výške 1750 m.n.m.
Známym sa stalo hlavne vďaka svojim mauzóleám, pričom jedno z najnavštevovanejších patrí perzskému polyhistorovi z desiateho storočia Ibn Sínovi, v Európe známom pod menom Avicenna. S ubytovaním tu, podobne ako nikde inde, nemáme veľké problémy. Spíme v lacnej ubytovni – mosaferchúne, priamo na rohu hlavného námestia, ktoré nesie meno hrdinu iránskej revolúcie Chomeiního, tak ako hlavné námestie alebo hlavná ulica v každom iránskom meste. Vyobrazenie tohto muža spolu s jeho menej slávnym nasledovníkom Chameneím môžete vidieť skutočne na každom kroku, či už na verejných priestranstvách alebo v súkromných bytoch.
Hamadán slúži tiež ako východzie miesto pre výlet k údajne „najkrajšej vodnej jaskyni na svete“, jaskyni Ali Sadr. Vzhľadom na počet domácich turistov, ktorých tu stretávame, zdá sa, že ide o miesto, ktoré by mal Iránec aspoň raz v živote navštíviť.
Napriek nie vysokej životnej úrovni ich neodrádza ani vysoké vstupné, nás však dvojnásobné turistické áno; riaditeľ jaskyne nám nakoniec dá cenu pre domácich. Obsiahla a pestrá prehliadka spojená s dvoma plavbami loďou určite stojí za návštevu. Zvláštnou atmosférou na vás zapôsobí ďalšie vnútrozemské mesto Choramabád. Jeho lákadlom je predovšetkým zrekonštruovaná citadela na kopci v centre mesta.
V jej interiéri sa nachádza nedávno otvorené etnologické múzeum, ktoré svojím vybavením spĺňa európsky štandard. Z citadely je nádherný pohľad na celé mesto i okolité hory. My sa však nenudíme ani na hlavnom bazáre, kde sa opäť stávame centrom pozornosti.
K perlám iránskej architektúry
Precestovať Irán znamená nevynechať Esfahán či Perzepolis. My si túto povinnosť spĺňame a vychutnávame plným dúškom. Ak sme doteraz nestretli počas celej cesty žiadnych turistov, tak v Esfaháne sú to takmer „davy“; spoznávame tu Japonca, Švédov, ba dokonca i Američanov, ktorí u Iráncov všeobecne nie sú veľmi obľúbení. To nám potvrdzuje i nápis na stene: „Down with USA“ (napísaný mimochodom nesprávne: „Down whit USA“). Napriek tomu, politické faktory sú úplne odlišné od tých medziľudských a o Peržanoch možno povedať, že v Západe, vrátane USA, vidia v mnohých smeroch svoj vzor. Esfahán nie je výnimkou. Práve on je miestom, kde najľahšie nadviažete kontakt s domácimi, ktorí si často vyjdú do ulíc len kvôli takémuto rozšíreniu svojich obzorov. Dôvodom vysokej návštevnosti tohto mesta spojenej s preplnenosťou ubytovacích zariadení sú predovšetkým historické pamiatky.
Mešita šejka Lotfoláha, Imámova mešita, či palác Ali Kapu nachádzajúce sa na druhom najväčšom námestí na svete, patria medzi najkrajšie skvosty moslimskej architektúry. Neďaleko Námestia imáma Chomeiního sa nachádza Masdžed-e Džame´e, „Piatková mešita“, ktorá je najväčšou v Iráne; nám však nie je umožnené vzhliadnuť jej interiér. Z Esfahánu nemožno odísť bez vzhliadnutia aspoň jedného z početných mostov cez rieku Zájende.
Ten najstarší, Pól-e Šáhrestán z dvanásteho storočia je paradoxne najďalej od centra. Most Sí vo Sé zo sedemnásteho storočia tvorí obľúbenú pešiu zónu a je priamo napojený na hlavnú triedu Čahár Bágh.
Paradoxy púšte
Z Esfahánu pokračujeme do púštneho mesta zvaného Kašán. Po tom, ako tu vystúpime z klimatizovaného autobusu, ovanie nás horúci vzduch – sme presvedčení, že patrí len motoru autobusu. Po jeho odchode sa presviedčame o opaku a pri hľadaní ubytovania sa začíname poriadne potiť. S pomocou miestneho dobráka sa nám to onedlho podarí a v zápätí nás Ali, študent z Teheránu pozýva k sebe na večeru. Spoznávame tak autentickú domácnosť, kde sa dokonca i koberce vlastnoručne šijú. Na druhý deň sa vyberieme do osady Abúze Abád, kde domáci dodnes používajú vlastný jazyk. Odtiaľ podnikáme približne trojhodinový pochod púšťou. Sprevádzajú nás už len veľké jašterice či kobylky schovávajúce sa vo vyschnutých kríkoch.
Hoci sa teplota točí okolo 45 stupňov Celzia, začne nám tu nečakane popŕchať – brať dáždnik do púšte by nás skutočne nenapadlo. V Kašáne následne spoznáme tzv. „Historické domy“.
V skutočnosti ide o paláce bohatých mešťanov, ktoré sú hlavným lákadlom turistov – spolu s miestnym kúpeľom či rozsiahlou záhradou Fin, kde tiene stromov tvoria príjemnú klímu i v horúcom lete. To, že Irán nie je čisto moslimskou krajinou, potvrdzuje napríklad Jazd, ďalšie púštne mesto nachádzajúce sa v samom srdci Iránu. Práve tu žije jedna z najväčších komunít zoroastriánov (okolo 20 000), vyznávajúca klasické perzské náboženstvo. Jeho zakladateľom bol Zarathustra alebo Zoroaster v šiestom storočí p.n.l. Dnes tu môžeme vidieť ich ohňový chrám s plameňom blčiacim neprestajne od roku 407 n.l., ale tiež ďalšiu ich sakrálnu stavbu – Pevnosť levov.
Jazd patrí k najzachovalejším starým mestám Iránu, ktorého atmosféru si možno vychutnať či už v pokojných skorých ranných hodinách alebo na bujarom večernom bazáre. Na horúčavy sme si v týchto mestách zvykli a tak sme presvedčení, že nás už nemôže nič zaskočiť. Máme namierené do najväčšieho prístavu Iránu – mesta Bandar E-Abbás. Vo všetkých sprievodcoch čítame odporúčania, že v letných mesiacoch ho treba za každú cenu vynechať. O to viac nás láka. A tak po „povinnej“ zastávke v preslávenom Perzepolise a Širáze s jeho citadelou so šikmou vežou pokračujeme do „Bandaru“, ako ho zvyknú domáci v skratke volať. Vysoké horúčavy spojené s ešte vyššou vlhkosťou sú však skutočne tvrdým orieškom. Zápalky nefungujú, objektívy fotoaparátov sa rosia – s takýmito problémami sa stretávame po prvý krát. Čo tu človeka asi najviac zaujme, sú jednoznačne masky na tvárach žien.
Nie, nejde o karneval, ale o každodennú realitu. Aj takto sú reprezentované striktné náboženské reštrikcie či zvyky. Zaujímavosťou je i hinduistický chrám postavený pre vojakov z Indie slúžiacich v britskej armáde počas britskej okupácie. V prístavnom meste sa rozhodneme využiť i lodnú dopravu – neveľký motorový čln nás dopraví na ostrov Hormoz s portugalskou pevnosťou zo šestnásteho storočia. Až sa nám veriť nechce, že osada s rovnakým menom s pár obyvateľmi bola kedysi hlavným obchodným centrom Perzského zálivu.
Z Bandar E-Abbásu sa obraciame späť a pokračujeme priamym autobusom do vyše tisíc kilometrov vzdialenému Teheránu. Ten využívame len ako prestupnú stanicu a pokračujeme do Ardabilu, mesta na hraniciach s Azerbajdžanom. Po troch týždňoch cestovania vyprahnutou zemou je bohatá zeleň pobrežia Kaspického mora naším očiam i duši nenahraditeľnou oázou.
- - - - -
