Budiš, je to ale asi také, ako dať si čistú košeľu. Príjemné a vyzeráte pekne, ale dobrého človeka to z Vás nespraví. Dokonca sa môžete cítiť, ako niečo viac.
Pravej hĺbke sa ale vyhýbame, lebo je v nej aj veľa bolesti. Asi toľko, ako samej radosti. Až keď človek začrie hlboko, dokáže naozaj život ctiť a cítiť v plnosti. A dokáže rozpoznať svetlo od planých odrazov.
Skladba Henryka Góreckého (symfónia č.3, druhá veta) ukazuje spojenie najhlbšieho ľudského utrpenia s Božou milosťou. Pár slov, ako inšpiráciu pre text, napísalo mladé dievča na stenu v cele gestapa. ""Ó, mama neplač, nie – Prečistá Kráľovná nebies, vždy ma posilňuj." Góreckého fascinovalo týchto niekoľko úprimných slov, ktorými dievča hľadalo útechu v ťažkej situácií, v kontraste s nenávistnými a zúfalými volaniami, ktorými boli steny vo väzení popísané." Veľkosť utrpenia a milosti ťažko opísať, no hudba je v niečom mocnejšia než slová. Možno pochopíme, že toto sa nestalo niekomu tam a dávno. Stalo sa to celému ľudstvu. Stalo sa to nám všetkým. A stále sa deje. Aj preto je v hĺbke duše bolesť, žiaľ, utrpenie ... jednota a Božia milosť. Tá je práve tam. Mala by snáď inde zmysel? Mohla by byť inde nájdená a vyznievať? Nenávisť, či úprimnosť?
Tu je celá symfónia, pred druhou vetou poprosím o 20 sekúnd ticha ;-)
