Neviem, či k tomu ešte niečo písať. Ale skúsim. Neraz vzťahujeme naše najhlbšie emócie k niečo vonku. Nájdeme si situáciu, ktorá zodpovedá nášmu emočnému nastaveniu a prisúdime ich k sebe. A vravíme si „mám na to plné právo, veď je to nehoráznosť“. Lenže často naozaj neviem, čo bolo skôr. Či vajce, alebo sliepka.
Naše emócie chcú byť žité a prejavené. Takže si pseudo-logicky nájdeme okolnosti, ktoré k nim budú pasovať, a ide sa. Chceme ich prežívať, aj keď môžu byť nepríjemné.
Je dobré dať emóciám priestor. Ak sa to robí priebežne, plynule, nemusia sa nahromadiť a neskôr spôsobovať potopu, požiar, alebo iné katastrofy. Nesú so sebou správnu dávku energie. Vášne a chuti.
Takže som aj trochu rád, že tiež ľudia tváriaci sa racionálne, podliehajú. A že to v tomto období tak prská. Ide s tým von kopec … no aby som bol slušný, prejavujeme svoje tiene.
Svet je však taký zaujímavý. Že jedna pravda môže kľudne sedieť vedľa druhej a spolu tvoria komplexnejší obraz. Vnímam, že istá dávka hnevu je prirodzená pri tomto stave „vládnutia“. Aj istá dávka horkosti. Neprávo a krivda sa dejú. Ako ale hovorí múdrosť: ak s tým nemôžeš nič urobiť, netráp sa s tým. (Ak sa trápiš, tak niečo rob. Ale netráp sa len tak, bez akcie.)
A prečo sa stále vraciame k nepríjemným emóciám? No zaprvé preto, že sú rovnako súčasť života, ako pozitívne. A za druhé, lebo chcú byť rozriešené. Je za nimi niečo, čo potrebuje byť uvidené, prežité a očistené. Ale o tom možno inokedy.
Možno na záverečné pobavenie ponúkam moje krátke video.
